SFÚ slávnostne otvoril digitalizačné pracovisko

Slovenský filmový ústav v júni slávnostne otvoril digitalizačné pracovisko v suterénnych priestoroch Kina Lumière na Špitálskej ulici v Bratislave. Pracovisko poskytuje moderné technické a technologické zázemie na konverziu audiovizuálnych diel do digitálnych formátov a tým aj na nové spôsoby sprístupňovania slovenského audiovizuálneho dedičstva.

Vybudovanie digitalizačného pracoviska SFÚ je súčasťou národného projektu Digitálna audiovízia, ktorý realizuje filmový ústav v spolupráci s RTVS a viackrát sme už o ňom na stránkach Film.sk informovali. Výstavba digitalizačného pracoviska prebiehala v druhej polovici roku 2013, v prvom štvrťroku 2014 sa spustila jeho pilotná prevádzka a slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 18. júna. Zúčastnil sa na ňom aj minister kultúry Marek Maďarič, ktorý na margo tohto projektu uviedol: „Najhlavnejším prínosom digitalizácie je záchrana kultúrneho dedičstva pre budúcnosť a jeho sprostredkovanie ďalším generáciám. Vybudo­vanie špičkového digitalizačného pracoviska SFÚ umožní kvantitatívny aj kvalitatívny skok pri obnove audiovizuálnych diel a tým sa hodnotné diela stanú dostupnejšími pre širokú verejnosť.“

V rámci otvorenia predstavili projekt Digitálna audiovízia i samotné pracovisko vybraní členovia tímu, ktorý ho zastrešuje. Ako však projekt vníma „druhá strana“? Medzi pozvanými hosťami bol aj kameraman Ján Ďuriš, zástupca Asociácie sloven­ských kameramanov, ktorý v súvislosti s reštaurovaním filmov a ich digitalizáciou spomína otázku, o ktorej sa hovorí na európskej úrovni – či má pri tomto procese dochádzať nielen k technickým, ale aj k čiastočným umeleckým úpravám diela. Ďuriš sa prikláňa k druhému variantu. Na slávnostnom otvorení digitalizačného pracoviska SFÚ sa zúčastnil i riaditeľ Audiovizuálneho fondu Martin Šmatlák. „Projekt Digitálna audiovízia považujem za výnimočnú príležitosť na to, aby sme s finančnou podporou z európskych fondov kvalitatívne rozšírili dlhodobý projekt systematickej obnovy slovenského audiovizuálneho dedičstva. Vytvára sa tak priestor, aby sa ku kontinuálnej ochrane a obnove archívnych filmových materiálov pridalo aj vytváranie ich digitálnych kópií, systémová správa digitálnych obsahov, ako aj tvorba komplexných informačných databáz o slovenských filmoch, tvorcoch, udalostiach... Vďaka projektu Digitálna audiovízia sa tak azda budeme môcť oveľa efektívnejšie a účinnejšie venovať sprístupňovaniu a prezentácii nášho audiovizuálneho dedičstva či filmovej výchove a osvete,“ myslí si Šmatlák a dodáva: „Rozsah skutočných efektov projektu bude v mnohom závisieť aj od konečného výberu filmov určených na digitalizáciu a aj od toho, či reálne dokážeme zabezpečiť dlhodobú udržateľnosť celého projektu aj po skončení jeho financovania z eurofondov. Pre dlhodobý význam projektu a takisto pre zmysluplné sprístupňovanie slovenských filmov v digitálnom veku je práve kvalita obsahov tým najdôležitejším rozmerom.“

Daniel Bernát

Naši filmári pred bránami SNP

V auguste si pripomenieme 70. výročie Slovenského národného povstania a RTVS uvedie viacero slovenských snímok, ktoré s témou súvisia. Tento text je pokusom o hľadanie obrazu našej identity na príklade prehodnocovania niektorých filmov, ktoré sa odohrávajú v ére slovenského štátu a Slovenského národného povstania a vznikli pred obdobím normalizácie a počas nej.

Situácia na Slovensku v rokoch 1939 až 1945 predstavovala pre filmára v nasledujúcom totalitnom režime vhodný objekt na vytvorenie historického obrazu krajiny. Dovŕšenie štátotvorného úsilia za neblahej pomoci tretej ríše a následný vnútorný zápas teritória malého národa, ktorý len krátko predtým ukázal svoju významnosť, medzi besmi nacizmu, fašizmu a boľševizmu ponúkali galériu skutkov a postáv, prebúdzaných a lámaných špirálou valiacich sa udalostí a zlomov. Do nášho filmu vniesli úkaz v osobe Paľa Bielika s jeho ešte čerstvou povstaleckou skúsenosťou vo Vlčích dierach (1948), pôsobivej heroizácii vzdoru. Aj keď minulý režim neumožňoval otvorenú reflexiu zažitého, vynucoval si pohľad na udalosti cez prizmu komunistického víťaza nad fašizmom a bránil reálnemu obrazu kontinuity represálií, personálnych premetov a zákulisných machinácií, „už“ desať rokov po Vlčích dierach vznikla istá odpoveď na Bielikov bravúrny, ale predsa len vášňou rezaný debut. Na rozdiel od tohto obrazu oslávenej udalosti sú postavy miestnej society vo filme V hodine dvanástej (1958, r. J. Medveď, A. Lettrich) oveľa pevnejšie vrastené do národnej mentality, čím prepájajú minulé s vtedy prežívanou súčasnosťou. Vo filme je okrem iného zmiernený obraz Nemca ako beštiálneho nacistu, postavy dvoch vojakov dôležitých v deji a veliteľa oddielu SS tvaruje vierohodný sociálno-psychologický rozmer. Doktrínu obetnej glorifikácie Povstania prekrýva obraz antihrdinstva a spoločenstva spojeného len hrozbou zvonku a rozhýbaného až túžbou revanšu. Obrazu urputného ľpenia na živote chýba nadosobný prejav, v kritickej chvíli je zatvrdnutosť prepojená s ľpením na majetku. Pritom tu nejde o nejaký hyperkriticizmus, ale o dramatický rozmer pátrania po autenticite národnej identity. Snímka V hodine dvanástej ignoruje vynucovaný historický zástoj komunistickej strany v odboji prakticky rovnako ako Vlčie diery (hoci každý titul vznikol v inej politickej situácii), navonok argumentujúc zvoleným príbehom, prostredím a postavami vzdialenými od veľkých dejín. Záverečná, zhruba trojminútová scéna zúčtovania partizánov s okupantským oddielom SS je zjavne neústrojným ukončením filmu, daňou vtedajším časom. Skutočným koncom drámy jednej noci a dňa je výkrik nevernice pred masakrou, spontánnym davovým tribunálom nad „dosiahnuteľným“ vinníkom. Odvážny, realizačne hodnotný prienik dovnútra spoločenstva vytrhnutého z každodennosti sýtenej nízkymi vášňami, komplexmi a povýšenectvom nielenže priraďuje film V hodine dvanástej k vrcholným reprezentantom prednormalizačnej kinematografie tematizujúcej obdobie slovenského štátu (Pieseň o sivom holubovi, Boxer a smrť, Polnočná omša, Organ, Námestie svätej Alžbety, Zvony pre bosých, Panna zázračnica, Muž, ktorý luže, Dominika zo Zbehov a pútnikov), ale spolu s Kapitánom Dabačom (1959) ohlasuje ich príchod. Významovo-poetickým prepojením oslavy a smrti (po večeri svadby nasleduje pre ženícha deň smrti) sa film V hodine dvanástej stal zrejme inšpiráciou, predobrazom podobne sa prelínajúcich motívov v Polnočnej omši (zrada a smrť počas štedrovečerného sviatku) a Organe (prezradenie utečenca a smrť nevesty počas svadobnej oslavy). Aj použitie odevu ako manifestačného znaku a jeho flexibilného využívania V hodine dvanástej (striedanie klobúka a gardistickej čiapky podľa situácie u miestneho veliteľa gardy) neskôr vyústilo do dôležitého významového atribútu predstieranej identity (učiteľova trojitá výmena šiat v Piesni o sivom holubovi, motív rehoľného habitu ako útočišťa v Organe).

Po metaforicky náročnej skladbe Organa (1964), antidramatických a antiepických experimentoch Panna zázračnica (1966) a Muž, ktorý luže (1968) nastúpila v slovenskom hranom filme opäť tradičnejšia, „normalizujúca“ epika a dráma. Dozrievajúca generácia, ktorá obdobie slovenského štátu zažívala vo veku dospievania, mala aj napriek neseniu skúsenosti otcov iný zážitok s turbulentnou periódou prvej štátnosti a rešpekt k nej. Jedným z plodov tejto optiky je Uhrova snímka Keby som mal pušku (1971), pokus o odľahčenie vojnovej situácie pohľadom „zboku“, cez autobiografizujúcich detských hrdinov neviazaných zodpovednosťou dospelých. Rovnako Uhrova Veľká noc a veľký deň (1974) načrela hlbšie do oných pohnutých čias. Ako vo filme V hodine dvanástej aj v snímke Veľká noc a veľký deň je dej vsadený do 24 hodín a do podobne vyhrotenej situácie, tu vyvolanej prechodom frontu a zmenou „majiteľov“ územia. Kritický a vrstevnatejší pohľad do tyla sa v štúdii skutkov usiluje o postihnutie niektorých súradníc národnej povahy. Uhrov film zašiel v obraze nepriateľa ďalej ako snímky V hodine dvanástej a Zvony pre bosých (1965), keď predstavil nemeckého vojaka nielen ako nejednorozmerného nacistu, ale dokonca ako podporovateľa domáceho odboja.

Autorský film Ľudovíta Filana Naši pred bránami (1970) ponúka ešte umelecky hodnotnejšiu a horkejšiu výpoveď o oných časoch. V tejto snímke doznieva voľnejší pohyb žánrov, tém a postojov končiaceho sa uvoľňovania režimu. Inšpirujúc sa talianskou komédiou, Filanov film neopúšťa realistické zadanie a rozpracovanie témy, drží sa opôr dôveryhodnosti a autenticity. V satirickom žánri dominuje uštipačnosť a horkosť ťažko miernená úfaním, že ide predsa len o komédiu, a tak skutočnosť hádam nebude taká neutešená. Film obsiahol takmer celé trvanie slovenského štátu (odohráva sa v rokoch 1940 až 1945), a to v rozmanitých, dovtedy nezachytených priestoroch mestského prostredia. Cez repliky postáv fixuje aj minulosť či cezhraničné vzťahy. Briskne konfrontuje generáciu otcov a detí, etnickú rozmanitosť, ekonomické aj politicko-spoločenské kontúry pitvanej periódy (politickú cesta k obohacovaniu sa, oblasť reklamy a lobingu, biznis s charitou či erotikou, justičnú prax atď.). Predkladá nevídaný obraz ženy ako výsostne schopnej manipulátorky. Napriek epickovýpovednej bohatosti a rozpriestranenosti filmu tu vojnovú realitu spredmetňuje len zopár zástupných situácií (vojak bez rúk na manifestačnej charitatívnej akcii, fotografie nahých žien pre vojakov na fronte) a fenomén Povstania sa mihne ako bočný, málo významný jav „židoboľševikov v akcii“ (citát z filmu), čo v súlade so životom Filanových postáv a oproti iným filmom s touto témou zreálňuje pohľad na odvrátenú tvár krajiny a jej polarizáciu. Vyhliadky tejto trpkej komédie rámcuje persiflážny motív úsilia o založenie družstevného podniku. Počiatočné euforické plány, zrodené štátotvorným poblúznením na konci vojnového režimu, sa významovo úderne transformujú do flexibilného založenia ďalšieho družstva so sémanticky inovovaným názvom a situovaním našich pred bránami – Družstva invalidov. Základný kameň v zemi ostáva, promptne sa mení len zakladajúca listina ako iný zhluk účelových slov novej situácie...

V nie neúspešnom pokuse o pretnutie „akčnej“ minulosti vojnového štátu s kriminálnym žánrom sa čiernobiely Život na úteku (1975, réžia J. Režucha) inšpiroval šerosvitným vizuálom film noir a jeho hrdinom štvancom. Vojaka, odbojára a partizána Kukorelliho stelesneného Milanom Kňažkom režisér miestami pripodobňoval k Alainovi Delonovi, prominentnému hercovi francúzskych kriminálok. Aj názov ďalšieho Režuchovho filmu Do posledného dychu (1976) zjavne odkazuje na kultové Na konci s dychom a francúzske filmové inšpirácie. Život na úteku odkryl protifašistické zákulisie súdobého rezortu armády a ponúkol postavu disidenta, ktorého aktivity formuje zásadový vnútorný postoj rozvinutý v jeho partizánskom odboji vo filme Choď a nelúč sa (1979). Tento Režuchov režijne a výpovedne kvalitný diptych o Kukorellim v štýle eastern noir film je okrem dejepisného vkladu zrelou štúdiou „národnej“ odvahy a cti a jej rozmerov v kritickom štádiu. Ďalšia Režuchova kriminálka z vojnového slovenského štátu Do posledného dychu prepája intímny život hlavného hrdinu s jeho ilegálnou prácou a tajnou identitou. Nemecký nepriateľ tu už nie je len možným partnerom domácich povstalcov ako v snímke Veľká noc a veľký deň, ale priamo protifašistickým agentom. V rozmanitej spleti postáv a postavičiek, od šéfa Ústredia štátnej bezpečnosti po vidiecku rodinku na návšteve v hlavnom meste, film „ukrýva“ v replikách odkazy na rôzne iné, kedysi vylučované formy odbojových, protifašistických aktivít. Snímka Do posledného dychu sa podobne ako Naši pred bránami vymaňuje zo stereotypného obrazu gardistov ako paušalizovaného stropu kolaborácie, čo v našich filmoch občas zatláčalo diferencovanejší povahopis krajiny a plastickejšiu politickú mapu zobrazovanej doby. Negatívne hlavné postavy v Našich pred bránami či významné postavenie vedľajších negatívnych postáv v snímke Do posledného dychu obnažili vierohodnosť, funkčnú existenciu spektra „iného“, čo je výpovedne obsažnejšie ako permanentné manifestovanie zla na insitnej či, naopak, démonizovanej opozícii.

Eva Vženteková (filmová teoretička a publicistka)

Druhý polrok v kinách praje aj slovenským filmom

Počas prvého polroka 2014 malo v slovenských kinách premiéru 123 filmov, čo je o štyri viac než za rovnaké obdobie minulého roka. A keďže ich distribútori na druhý polrok zatiaľ naplánovali „len“ 105, znamená to, že vlaňajší rekord 271 premiér prekonaný nebude. Toto číslo je však vzhľadom na počet kín aj tak veľmi vysoké.

Zatiaľ čo v predchádzajúcej rubrike nájdete informácie o 39 filmoch, ktoré sa do kín dostanú už počas leta, v tomto článku sa sústreďujeme najmä na tie, ktoré uvidíte od septembra do konca decembra. Ani jeden z filmov už nebude na 35 mm nosiči a šesť ich bude dostupných len na DVD alebo blu-ray disku. Všetky ostatné premiérové tituly budú dostupné na DCP nosičoch a 11 dokonca vo formáte 3D.

Rok 2014 však asi bude opäť rekordný, čo sa týka produkcie slovenských filmov. Dokončených by ich malo byť 29 a premiéru v druhom polroku má zatiaľ potvrdenú desať titulov – šesť hraných a štyri dokumenty. Z toho sú len tri minoritné koproduk­cie. O filme Zejtra napořád píšeme v rubrike No­vinky. V septembri na nás bude čakať balada Jara Vojteka Deti, dráma Zdeňka Jiráského V tichu a príbeh o dospievaní Miesta v réžii Radima Špačka. Október prinesie rozprávku Mariany Čengel Solčanskej Láska na vlásku a december tragikomédiu Rukojemník, ktorú podľa scenára Petra Pišťanka a Mariana Urbana nakrútil Juraj Nvota. Očakávať treba aj dokumenty: 38 (premiéra 11. 9.) o Pavlovi Demitrovi režírovali Daniel Dangl a Lukáš Zednikovič, Comeback (16. 10.) o prepustených väzňoch nakrútil Miro Remo, Salto mortale (17. 11.) Anabela Žigová a Vlna verzus breh (3. 11.) o generácii slovenských fotografov zo začiatku osemdesiatych rokov Martin Štrba.

Zo zahraničných titulov patria u nás už dlhé roky k najnavštevovanejším české a animované filmy. Z tých prvých budú mať premiéru napríklad ko­média Jana Svěráka Traja bratia (4. 9.), Pohádkář Vladimíra Michálka (13. 11.) či dokument Jany Ševčíkovej o kňazovi Mariánovi Kuffovi Opri rebrík o nebo (6. 11.). Medzi piatimi animovanými novinkami sú snímky Sedem trpaslíkov (2. 10.), Dom kúziel (9. 10.), Škatuliaci (23. 10.), Kniha života (6. 11.), Tučniaky z Madagaskaru (27. 11.) a animovaný dokument Michela Gondryho Je vysoký muž šťastný?.

Z pokračovaní úspešných zahraničných titulov sa počas druhého polroka objavia v kinách naprí-klad snímky Sin City: Ženská, pre ktorú by som vraždil (25. 9.), Paranormal Activity 5 (23. 10.), Hry o život: Drozdajka I (20. 11.), Šéfovia na zabitie 2 (27. 11.) či Hobit: Bitka piatich armád (11. 12.). Chýbať nebudú ani novinky slávnych režisérov: Najhľadanejší muž Antona Corbijna (4. 9.), Gone Girl Davida Finchera (9. 10.), Interstellar Christophera Nolana (6. 11.) či dráma Exodus Ridleyho Scotta (25. 12.).

V druhom polroku sa môžete tešiť aj na päť sci-fi filmov, tri životopisné snímky, ale takisto na jedenásť komédií. Medzi nimi aj na jednu romantickú – And So It Goes (25. 9.) v réžii Roba Reinera, s Michaelom Douglasom a Dianou Keaton. Na plátna našich kín sa vrátia aj hviezdy ako Denzel Washington – Equalizer (25. 9.), Robert Downey Jr. – The Judge (16. 10.), Nicole Kidman a Colin Firth – Before I Go to Sleep (30. 10.), Brad Pitt – Fury (13. 11.) či Benedict Cumberbatch – The Imitation Game (4. 12.). A v septembri sa zase začne nekomerčná putovná prehliadka Projekt 100, už po 20. raz a tentoraz s filmami 2001: Vesmírna odysea Stan­leyho Kubricka, Federica Felliniho, Biely boh Kornéla Mundruczóa, Deti Jara Vojteka, Ida Pawla Pawlikowského, Jimmy P. Arnauda Desplechina, Koyaanisqatsi Godfreyho Reggia, Nick Cave: 20 000 dní na Zemi od dvojice Iain Forsyth – Jane Pollard, Pulp Fiction Quentina Tarantina a Ťažký deň Richarda Lestera.

Miro Ulman

Dve cesty na západ

V lete sa v susednom Česku uskutočnia dve významné filmové podujatia a na oboch bude zastúpená aj slovenská kinematografia. Platí to tak pre Medzinárodný filmový festival Karlove Vary (4. – 12. júl), ako aj pre Letnú filmovú školu Uherské Hradiště (25. júl – 3. august).

V Karlových Varoch sa začiatkom júla rozbehne 49. ročník áčkového festivalu, ktorý tentoraz v súťaži dokumentárnych filmov uvedie aj novinku slovenského režiséra Mira Rema Comeback. Removo rozprávanie o ilavských väzňoch a ich príbehoch po prepustení na slobodu sa bude o cenu uchádzať v spoločnosti pätnástich titulov. A na MFF Karlove Vary ho predstavia vo svetovej premiére.

Slovensko bude na festivale zastúpené aj v hlavnej súťaži, konkrétne filmom Fair Play (r. A. Sedláčková), ktorý je slovenskou minoritnou koproduk­ciou a tunajší diváci ho už mohli vidieť v kinách. No a z dvanástky celovečerných hraných snímok v súťaži bude vyberať víťazov aj slovenská režisérka Mira Fornay. Tá v súčasnosti pripravuje projekt Cook, F**k, Kill (Žaby bez jazyka), ktorý zároveň odpre-zentuje vo Varoch v rámci akcie Pitch & Feedback. Zúčastní sa na nej aj Juraj Lehotský s projektom Erik a Martin Repka s Kerkárom. Na festivale sa uskutočnia i ďalšie podujatia so slovenskou účasťou: Works in Progress s projektmi Koza (r. I. Ostrochovský) a Malá z rybárny (r. J. Balej) a Docu Talents from the East s Okhwanom. Mission Impos­sible (r. M. Mackovič).

V sekcii Zvláštne uvedenie sa vo svetovej premiére predstaví slovensko-český titul V tichu (r. Z. Jiráský), o ktorom sme už vo Film.sk informovali pod názvom Denník Agáty Schindlerovej. V hlavnom programe mimo súťaže sa vo Varoch premietne snímka Rudolfa Havlíka Zejtra napořád, ktorá vznikla v minoritnej slovenskej koprodukcii a v augus-te má tunajšiu distribučnú premiéru. V ďalších sekciách festival ponúkne minoritné koprodukcie Ako nikdy (r. Z. Tyc), Klauni (r. V. Tauš), Eugéniové (r. P. Štingl) a Šílení (r. J. Švankmajer).

Na prelome júla a augusta sa pozornosť cinefilov presunie do Uherského Hradišťa, kde sa uskutoční jubilejný 40. ročník Letnej filmovej školy. Už tradične sa na nej bude konať aj Slovenský deň s ter­mínom 29. júl, na ktorý sa koncentruje aj väčšina slovenského programu.

Organizátori LFŠ tento rok pripravili rozsiahlu retrospektívu tvorby dokumentaristky Zuzany Piussi, v rámci ktorej sa premietnu snímky Bezbožná krajina, Anjeli plačú, Babička, Koliba, Nemoc tretej moci, Muži revolúcie, Od Fica do Fica a Krehká identita. Z majoritných slovenských filmov sa v programe nachádza ešte divácky najúspešnejší doku­ment v ére samostatného Slovenska Všetky moje deti (r. L. Kaboš), najnavštevovanejší slovenský hraný titul vlaňajška Kandidát (r. J. Karásek) aj animovaný dokument Felvidék – Horná zem v réžii Vladislavy Plančíkovej. Z minoritných koprodukčných projektov návštevníci LFŠ uvidia tituly Colette (r. M. Cieslar), Klauni, Fair Play a do programu sú zaradené aj krátke slovenské študentské snímky Momo (r. T. Kuhn), Pán Mrkva (r. T. Danay) a Precitnutie (r. A. Smrtníková). Do Hradišťa sa však oplatí prísť aj pre zahraničných hostí, medzi ktorými tentoraz budú napríklad Todd Solondz, Michel Gondry, Peter Greenaway či Bertrand Tavernier.

Daniel Bernát

Na plátne hviezdy a hviezdy nad hlavou

Zlatá éra letných kín sa už síce dávno skončila, ale projekcie filmov pod holým nebom ešte nevymizli. Zopár letných kín stále funguje, objavujú sa aj premietania v nevšedných prostrediach a do slovenských miest opäť zavíta projekt Bažant Kinematograf.

Minulý rok bolo v prevádzke 15 letných kín a väčšina z nich premieta aj tento rok. Vlani zároveň na Slovensku fungovali dve autokiná, jedno v Bratislave na Zlatých pieskoch a druhé v Nitre. V prípade toho prvého je už tohtoročná sezóna v plnom prúde.

Digitalizácia zasiahla aj letné kiná, niektoré sa však situácii zanikajúcej distribúcie filmových noviniek na 35 mm kópiách dokázali prispôsobiť a prešli digitalizáciou. Minulý rok takto premietali letné kiná v Košiciach, Podhájskej a Trnave (prirodzene, všetky tri sú naďalej v prevádzke). Niektoré si zase počas sezóny požičali digitálny projektor z miestneho kamenného kina. Dve letné kiná – na Magio pláži v Bratislave a vo Vranove nad Topľou – boli modernizované lacnejšou technológiou E-Cinema. Tie, ktoré si digitalizáciu nemohli dovoliť a nenašli náhradné riešenie, sú odkázané na uvádzanie starších titulov, aktuálne distribučné premiéry pre ne zostanú nedostupné. Letné kiná sa však opierajú o kúzlo atmosféry, ktorá môže aspoň čiastočne vyvážiť spomínaný hendikep a pritiahnuť divákov.

Projekcie pod holým nebom netreba hľadať len v zaužívaných amfiteátroch a podobných priestoroch, objavujú sa iniciatívy, ktoré sa snažia sprostredkovať tento typ zážitku v iných prostrediach. Napríklad v Banskej Bystrici funguje druhý rok Kino v bazéne, ktoré je na nádvorí Gymnázia Jozefa Gregora Tajovského. V neďalekom Zvolene sa zase premieta na nádvorí zámku. A v Prešove sú projekcie pod holým nebom aj v športovom areáli Lanové centrum – Outdoor park alebo v oddychovej zóne Mestská oáza. Premietania tam zabezpečujú prevádzkovatelia kina Pocity.

Na námestiach a v mestských parkoch sa počas leta zastavuje aj kočovný Bažant Kinematograf. Známy projekt vstúpil tento rok do svojho 12. ročníka a dva retroautobusy, ktoré sú už vybavené novými projektormi na digitálne premietanie, navštívia od 28. júna do 8. septembra 34 miest a zavítajú aj na letné festivaly Bažant Pohoda a Vrbovské vetry. Divákom opäť ponúknu kolekciu piatich slovenských a českých celovečerných filmov – konkrétne tituly eŠteBák (r. J. Nvota), Fair Play (r. A. Sedláčková), Okresný prebor – Posledný zápas Pepika Hnátka (r. J. Prušinovský), Kandidát (r. J. Karásek) a Tigre v meste (r. J. Krasnohorský). K tomu je ešte bonus v podobe piatich krátkych predfilmov, tentoraz animovaných – Bublina (r. M. Oľhová), Lighta (r. A. Gregorčok), Pandy (r. M. Vizár), Pán Mrkva (r. T. Danay) a Sneh (r. I. Šebestová).

Bažant Kinematograf bude mať opäť aj svoju stabilnú scénu na Magio pláži v Bratislave a tamojší program bude špecifický. Uskutoční sa od 15. júla do 21. augusta a letné kino otvorí pro­jekcia komédie Zakázané uvoľnenie v réžii Jana Hřebejka, ktorý na Magio pláž osobne zavíta spolu s hercami. Na divákov pritom čakajú aj ďalšie premiéry za účasti tvorcov, ako i filmová klasika, „kultovky“ či hudobné snímky.

Daniel Bernát