Eva Krížiková sa počas svojej hereckej kariéry presadila v divadle, vo filme, v rozhlase aj televízii. V júli oslávi osemdesiat rokov. Pri tejto príležitosti pribudla v júni na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave pamätná dlaždica s jej menom.

Eva Krížiková študovala herectvo na konzervatóriu v triede profesora Budského. Počas jej štúdia zrušili odbor herectva a poslucháčov presunuli do okresného Domu kultúry, ktorý sídlil v tej istej budove ako Slovenské národné divadlo. A tak už vtedy trávila celé dni na divadelných doskách. Po skončení štúdia pôsobila rok v Armádnom divadle v Martine a potom prešla do Slovenského národného divadla, kde pôsobí dodnes. „Spolupracovala som so všetkými slovenskými režisérmi. Pre mňa bola veľmi dôležitá hra Vejár od Zachara, vďaka ktorej som si upevnila pozíciu v divadle,“ ozrejmila herečka v rozhovore pre Novomestské noviny.

Vďaka svojmu rozsiahlemu hereckému potenciálu stvárnila množstvo rôznorodých postáv, komediálnych, ale aj vážnych. Pre filmový svet ju objavil režisér Paľo Bielik, keď hľadal herečky do pripra­vovanej filmovej drámy Lazy sa pohli (1951). Svoju prvú väčšiu rolu získala v ďalšom Bielikovom filme V piatok trinásteho (1953), kde si zahrala spolu s Františkom Dibarborom a Ondrejom Jariabkom. Na spoluprácu s Paľom Bielikom si spomína veľmi rada. „Raz mi povedal: Ty si strašne dobrá, máš úžasný talent, ale ty si najlepšia, keď nič nehovoríš. Pre ten môj slang som si musela dávať pozor na slovenčinu.“ S režisérom sa stretla aj pri na­krúcaní drámy o Slovenskom národnom povstaní Kapitán Dabač (1959), kde si zahrala postavu Bórikovej vnučky zapozeranej do osamelého hrdinu Dabača.

„Bolo veľmi horúco a ja som musela nosiť korzet a parochňu. Bolo to veľmi namáhavé.“ Tak si zase Eva Krížiková spomína na nakrúcanie filmu Jozefa Medveďa a Karola Kršku Štvorylka (1955), jednej z najúspešnejších komédií päťdesiatych rokov.

Na televíznych obrazovkách sa objavuje takmer od počiatku televízneho vysielania na Slovensku. Zahrala si v množstve inscenácií, v rozprávkach, v seriáloch, ale poznáme ju aj ako moderátorku. Účinkovala napríklad v televíznej dráme o stre­távke maturantov po niekoľkých rokoch Pštrosí večierok (1969) v réžii Júliusa Pántika, ale aj v známej adaptácii Hečkovho Červeného vína (1976) v réžii Andreja Lettricha, kde si zahrala postavu Filomény po boku svojho manžela a hereckého kolegu Františka Zvaríka.

Početné sú aj jej rozhlasové úlohy. Azda najviac sa vryla do pamäti ako babka Zuza Hanzelová v seriáli Králikovci (1994 – 2013). Je to najdlhšie vysielaný pôvodný slovenský rozhlasový seriál, ktorý zaujal mnohých poslucháčov príbehmi trojgeneračnej rodiny.

Eva Krížiková získala vďaka svojmu hereckému umeniu veľa ocenení, spomeňme aspoň Krištáľové krídlo, Kvet Tálie či Cenu Andreja Bagara. Dokázala si však získať aj široké publikum.

KINO LUMIÈRE PRI PRÍLEŽITOSTI JUBILEA EVY KRÍŽIKOVEJ UVEDIE: V piatok trinásteho (1953) – 6. 7. (18.45)

Petra Macháliková ( scenáristka a dramaturgička )
FOTO: archív SFÚ

Je to jedna zo zakladateľských osobností slovenskej kinematografie. S Paľom Bielikom a Martinom Fričom stál pri zrode prvých hraných filmov, no postupne sa celkom preorientoval na dokumentárne. Desiateho augusta by sa Kubenko dožil deväťdesiatich rokov.

V jeho filmografii nachádzame umelecký dokument, reportáže, spravodajské šoty, portréty, artfilmy o divadle, archeológii, architektúre, insitnom umení, diela s historickou tematikou, medailóny umelcov, cestopisy, animované filmy. V každom titule tlmočí svoju filozofiu ľudskej a národnej existencie, lásku k ľuďom a k rodnej zemi (Deň budujúcej vlasti, Slovenský raj, Peklo, Čas, ktorý žijeme, Žehra, Tryzna, Návraty za šťastím, Mimoriadne cvičenie, Vystrúhať znovu dreveného koníka detstva, Kalište, Povesť o láske a rad ďalších).

Pre Vlada bola práca na filme rehoľou. Na každom je – povedané s básnikom – srdca jeho krv prischnutá, každý sa rodil z tvrdej, húževnatej roboty. Vlado sa dlho pripravoval, dôkladne písal a náročne nakrúcal. Filmárčinu neraz prirovnával k sizyfovskému tlačeniu vagóna plného problémov, trápení a konfliktov. No miloval túto prácu a všetkých nás učil mať k nej práve takýto vzťah. Keď sme ako mladí absolventi pražskej školy prichádzali do Bratislavy, a nevítali nás tu vždy s pochopením, Vlado Kubenko si prvý k nám našiel cestu a my sme k nemu priľnuli, poznajúc, že je čestným partnerom a spoľahlivou oporou.

Vedel si rýchlo získať ľudí. Kráčať vedľa Kubenka znamenalo neustále stretnutia, zvítania, príhovory a pozdravy. Bol otvorený na dialóg, na „dobrô slovo“. No bol aj búrlivák, neľútostný kritik a nespokojný chlap. Niektoré jeho vystúpenia na zväzových aktívoch sa začínali takto: „Začnem preto, aby som to tu rozoštval,“ alebo: „Vedome robiť, to je to, čo tu chýba. Chýba nám rum, aby bolo šturmu!“ alebo: „Nestačí nám byť pekným a milým dieťaťom, skôr by sme mali byť chlapčiskom živým, bystrým a vždy nespokojným.“ A ešte: „Dvojtvárie neprináša ovocie. Len otvorený dialóg pomáha tvorivej atmosfére vo filme.“

Vlado Kubenko viac ako mnohí iní úprimne privítal rok 1989, ktorý sľuboval také potrebné zmeny v spoločnosti. Veľmi skoro ho však zaskočili zákulisné šarvátky o budúcnosť Koliby. S nevôľou sledoval aj militantné hlasy časti mladej kritiky, odmietajúcej jedným šmahom všetko, čo sa v slovenskej kinematografii dovtedy vytvorilo. Postavil sa nahlas a ostentatívne proti týmto deštrukčným výzvam.

Zhoršujúca sa choroba mu však postupne uberala sily, hoci chuť do roboty neustávala. Mal rozpracovaných niekoľko námetov. Z námetu na film o Štefánikovi zostala na stole iba titulná strana s príznačným mottom: „Žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách.“ Týmito slovami mohol symbolicky uzavrieť svoje pôsobenie v slovenskom filme aj Vlado Kubenko. Zomrel 26. mája 1993.

► ponuky predajne klapka.sk: DVD August ’68/November ’89 (viac na www.klapka.sk)

Rudolf Urc ( filmový dramaturg a publicista )
FOTO: archív SFÚ