Amélio z Komárna a iné zázraky

Amélia z Montmartru meets Aki Kaurismäki v Komárne – touto charakteristikou vlastného diela vkladá autor kritikovi sám do rúk interpretačný kód, čím ho súčasne odsúva do úlohy pritakávača, prípadne oponenta. Nerád len tak pritakávam, ale Kaurismäkiho duch pochopenia pre smoliarov sa nad filmom Dobrý človek naozaj vznáša rovnako ako zjav žičlivej, radostne pozemskej anjelskej Amélie, ktorý sa do asociačného reťazca od začiatku priam natíska.

Od prvého záberu, ktorý sa v závere obmenený vracia už v inej funkcii a s inou výpoveďou, nastoľuje film ovzdušie pohody a ľahučkého humoru, melancholického úsmevu na pol úst. A hneď signalizuje aj časovú dvojrovinnosť jemne surreál­nym posunom, keď Zoltána, nášho súčasníka, v jeho hre na spomaľovanie času iných, čo sa ponáhľajú, vyzbrojí audiokazetou a posadí na babetu, odkazujúc ho tak do sféry aktuálnych fetišov socializmu. A len čo Zoltán šliapne do pedálov, už sa pred nami odvíja panoráma dvojníka slovensko-maďarského Palánku, zmeneného desaťročiami. Kým Zoltán na svojej babete prejde mestečkom od lemu opustených rozvalín a rárohov cez zelené sídliskové lúky až po minicentrum pripučené hypermarketom, odľahčené krčmičkou povýšenou na pub a zároveň zamorované syntetizátorovou agresiou bezdomovectva, rozhostí sa v nás jeho slnečné južanské ovzdušie a súčasne vystúpi do popredia niekoľko aktérov, každý čímsi ozvláštnený. Sme tu zrazu doma, tak ako u Felliniho v jeho reminiscenčne prežiarených návratoch, ibaže tu sme vo svojsky posunutej, pritom vôbec nie optimistickej prítomnosti. Prítomnosti členenej a zároveň scudzovanej, persiflovanej a ironizovanej heroldmi-ohlasovateľmi, ktorí akoby sa sem zatúlali z alžbetínskeho javiska, aby nás náhodou nepremohlo pokušenie vžiť sa, vcítiť sa.

Ono je to s vciťovaním či stotožňovaním sa beztak ťažké, lebo po Zoltánovej havárii, keď anjel umierajúcemu ponúkne druhú šancu, žije príbeh už nie iba v dvoch prelínajúcich sa časových rovinách, ale aj v dvoch svetoch – tom akože reálnom a Zoltánovom kváziireálnom, pričom o termíno­vom noži na krku vieme my diváci, ale nie postavy deja. Nôž na krku, to je vzorec z rozprávky, kde sa vždy kladú tri úlohy či tri podmienky, prípadne ponúkajú tri želania – tu za tri dni priniesť trochu šťastia do života troch ľudí. V tom svete ovládanom biznisom na malomestský spôsob aj snami na malomestský spôsob a navyše podfarbenom národnostnými prekáračkami je príležitostí plno, každý tu má svoje traumy aj ťažko splniteľné sny, s ktorými by si empatická šikulka Amélia možno aj poradila. Lenže Zoltán je popri dobráctve a usi­lovnej snahe trochu aj chmuľko, takže sa zavše zmení na slona v porceláne, a tak nečudo, keď pri skladaní účtov sám musí uznať, že neuspel. Lenže pozemská anjelka, ktorá s gustom schrúme klobásu, nie je dogmatička a navyše má aj ako režisérka svoje právomoci. A tak hoci ťarbák princ z rozprávky pri uloženej úlohe pohorel a mal by teda pykať, anjelka-režisérka prehodí výhybku na koľaj happy endu a po kaurismäkiovsky uplatní zhovievavosť, akceptujúc človeka ako krehkú nádobu, kde si už snaha zaslúži odmenu alebo aspoň odpustenie trestu.

Tak happy end polemizuje s ideológiou úspechu a súťaže. Odohráva sa v prostredí ohraničenom hypermarketom ako emblémom tejto psychológie a životmi ľudkov, ktorí hypermarketom síce prechádzajú a zavše v ňom prežívajú svoje traumy, ale psychológiou a životným štýlom sú kdesi mimo, vedľa či za. Žijú si skôr v rytme variácie Palánku, ibaže už presadeného do reálneho kapitalizmu, kde každý vo svojej anachrónii a každý po svojom skôr rojčí, než aby sa vzchopil na niečo reálne. Tak naozaj podniká čosi pre svoj úspech jedine reklamne elegantný a k ľuďom totálne hluchý papaláš-kandidát, smutno-smiešna karikatúra zápasu o miesto na slnku v prostredí, ktorému najväčšmi záleží na voľnom južanskom životnom rytme, takže cudzorodý prvok vylúči.

Toľko rámec. Lenže šťavu dáva rámcu to, čo sa v ňom deje, postavy, ktoré ho zaľudňujú v situáciách ponúkaných príbehom, a herci, ktorí im dajú plastiku a vierohodnosť. Autorská schopnosť uvidieť veci z nečakanej strany v polohe poetického priehľadu do všedného dňa, švihnutého mierne do absurdna, rozkladá príbeh do množstva prevažne dobre vypointovaných gagov, bezslovná demontáž krčmičky a jej rozprávková revitalizácia zas evokuje deštrukčný stoický humor americkej grotesky. Attila Mokos v takmer busterkeatonovskom štýle doťahuje svoje hypermarketové gagové etudy do presného vyznenia, pričom ako otec sa zas prezentuje kontrastne ako figúra z taliansky ukričanej komédie, prenesenej do hečkovského Vlčindola. Podobne je to s ďalšími postavami, kde každá má svoju priebežnú nôtu, svoju traumu aj svoj tik, ale každá zároveň prezentuje ako spoločný motív čosi zo skepticizmu a z melancholického humoru mentality maďarsko-slovenského rozhrania. Tak spoza sociálnokritickej nôty vystupuje hrejivá recesia autorského pohľadu, vyvo­lávajúca pobavene chápavý úsmev.

Pravda, študentský film charakterizuje z povahy veci gejzír nápadov, proti ktorému stoja prob­lémy s realizáciou. Aj na tento film to platí. Nie všetky nápady sú dotiahnuté do plnozvučného vyznenia, rozťahaný koniec papalášskej kortešačky dokonca akoby vypadával z poetiky celku. V hľadaní bĺch by sa dalo pokračovať, sú viditeľné voľným okom, no sú v rámci prínosu nepodstatné. Podstatné je, že tu vstupuje na scénu autor s presným videním a so svojráznou poetikou, s talen­tom inšpirovať hercov, aby zo seba vydali práve to, čo si žiada kontext, a so vzácnym darom rozpoznávať komické stránky banality bez toho, aby postavičky svojho malého teatra mundi zhadzoval. Nevykročil totiž v protimeštiackych stopách ani ságy českých Homolkovcov, ani ironicky grotesknej absurdity Formanovho hasičského bálu, skôr hľadá vzory v polohe clairovskej empaticky úsmevnej charakterokresby a u nás vo sfére pocitového filmu, ozvláštneného žičlivým nadhľadom, a v komickom nasvietení. Je to dosť vzácna kombinácia vlôh a môže v zobrazovaní doby, ktorá človekovi miliónu veľa šancí nedáva, priniesť nečakane svojské plody, veselšie než skutočnosť, z ktorej vyrastajú.
 

Dobrý človek (Slovensko, 2013) _RÉŽIA: Csaba Molnár _SCENÁR: Cs. Molnár, Emese Varga _KAMERA: Lukáš Teren _STRIH: Viktória Forró, Cs. Molnár _HUDBA: Marián Zavarský _HRAJÚ: László Jakubecz, Éva Bandor, Attila Mokos, Géza Benkő, István Olász a iní _MINUTÁŽ: 62 min. _HODNOTENIE: • • • •  _JÚLOVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 4. 7. (19.15), 6. 7. (19.00), 7. 7. (19.00)

Pavel Branko ( filmový publicista )
FOTO: Film Europe

Krok navyše

Krok do tmy patrí medzi tie filmy Miloslava Luthera, ktorými si získal špecifické miesto v ponovembrovej slovenskej kinematografii: nie je to rozprávka, nie je to satira na súčasnosť ako Štek ani životopisný film, cez ktorý sa lámu „veľké dejiny“, ako Svedok umierajúceho času alebo Zabudnite na Mozarta, ale nie je to ani pokus o príspevok k súčasnému mestskému filmu ako Tango s komármi – je to poctivo a profesionálne zvládnutý „klasický“ film o traumách kolektívnej minulosti.

Práve vďaka tomuto druhu filmov sa Luther stal dôležitou alternatívou k nezvládnutým pokusom o naratívne inovácie či komerčný populizmus po roku 1989. Od Chodníka cez Dunaj cez Anjela milosrdenstva až po Útek do Budína sa mu v tomto štýle podarilo nakrútiť len tri filmy pre kiná. Krok do tmy na ne nadväzuje aj ich prekračuje, obsahuje viacero odkazov na snahu o nadviazanie kontinuity režiséra so samým sebou. Podobne ako prvý Lutherov dlhometrážny (ešte televízny) film Ráno pod mesiacom je aj nová snímka založená na próze Alfonza Bednára. No predovšetkým, Krok do tmy je filmom, na ktorý sme roky čakali, a to paradoxne aj napriek tomu, že práve päťdesiate roky boli v slovenskej kinematografii pomerne frekventovanou témou (po roku 1989 sa ich objavilo niekoľko, napríklad Keď hviezdy boli červené, Právo na minulosť či Tábor padlých žien). Krok do tmy je z nich najkomplexnejší, zároveň je to však ďalší prípad filmu, na ktorom sa odrazila dĺžka jeho prípravy, v pozitívnom aj negatívnom zmysle.

Ide totiž o film, v ktorom je do hry zapojené komplexné chápanie doby, keď v živej pamäti ešte fungujú osobné zlyhania a víťazstvá z čias druhej svetovej vojny (pre istotu zastúpenej dvomi „veľkými“ témami – holokaustom a Slovenským národným povstaním), ale na druhej strane sa už hlási kompromisnosť novej éry (najmä v podobe odkazov na ideologické školenia, vznik tajných služieb a „prekladania“ usporiadaného rodinného života neverou). Takáto komplexnosť je pre slovenský film nezvyčajná, no hoci je viac než žiadaná, zdá sa, že by filmu pomohla dodatočná dramaturgická úprava, zacielená najmä na odstránenie prebytku motívov či vysvetľujúcich dialógov. Akoby aj stabilnému scenáristickému duu Luther – Puobiš chýbal tretí člen, ktorého kedysi predstavovali také mená ako Vladimír Körner, Martin Bútora či Martin Porubjak. Osemročné prípravy filmu okrem toho znamenajú, že začal vznikať v situácii, keď bol v slovenskej kinematografii pociťovaný hlavne nedostatok schopnosti pochopiť národné dejiny aj s ich nepríjemnými a ambivalentnými aspektmi. V čase, keď „dejiny“ ostávali zastúpené legendami à la Jánošík, Cyprián a Bathory a Povstania sa dotkol jeden jediný projekt – Rozhovor s nepriateľom –, mohol byť Krok do tmy zásadným filmom. Dnes, keď má medzi kritikmi úspech najmä festivalový minimalizmus a rodová hybridita a na druhej strane si diváci často vystačia s rýchlo nakrútenými, profesionálne nedokonalými výtvormi podporenými dobrou teasingovou a marketingovou kampaňou, je Krok do tmy istým vybočením z nastúpenej cesty. Do kín sa navyše dostáva v nepohodlnom načasovaní, keď uvedeniu v multiplexoch hlavného mesta bráni zmluva s RTVS, ktorá síce do projektu vstúpila až dodatočne, no film chce uviesť v kontexte blížiacich sa osláv SNP (teda menej ako štyri mesiace po kinopremiére).

V akom zostrihu sa film objaví na televíznych obrazovkách, nie je ešte jasné (v minulom čísle Film.sk režisér filmu avizoval tlak na odstránenie „vulgarizmov“, tie však len aktualizujú slovné prejavy postáv do súčasnejšej podoby, ktorá ich robí živšími a aspoň čiastočne pomáha narušiť istú anachronickosť celkového poňatia dialógov ako prostriedku na osvetľovanie historických okolností a motivácií postáv). Navyše, marketingová kampaň filmu zatiaľ počíta s modelom, ktorý sa veľmi neosvedčil: plagát k filmu exploatuje postavu stvárnenú Markom Igondom, ktorý je obkolesený dvomi ženskými postavami, čím nevdojak pripomína často kritizovanú kampaň k filmu Miluj ma alebo odíď. Motto na promo vizuáloch podobne ako v prípade spomenutého filmu, a dokonca ešte explicitnejšie, stavia do popredia erotické motivácie hlavných postáv – hoci v príbehu je toho v hre viac. Vizuály sú tentoraz vkusnejšie ako pri filme Mariany Čengel Solčanskej a aj presnejšie korešpondujú s obsahom filmu, no zdá sa, že Krok do tmy by si zaslúžil premyslenejšiu kampaň, ktorá by dokázala vyzdvihnúť jeho silné stránky a priblížiť ho k adekvátnemu publiku. Film totiž v prvom rade ponúka na slovenské pomery stále neobvykle otvorený postoj k prepojeniu Povstania s Víťazným februárom. Tieto dve udalosti sa často chápali osve, ako udalosti, ku ktorým sa treba vracať bez snahy o prepojenie individuálnych osudov niekoľkonásobne vystavovaných skúškam etiky len v priebehu necelej dekády. Príbeh Kroku do tmy kontinuitu týchto osudov neustále zdôrazňuje, spolu s nejednoznačnosťou pozitívnych vlastností jednotlivých postáv.

Namiesto retronostalgie, stále prítomnej v dielach, ktoré na obdobie komunizmu nazerajú len cez prizmu jednotlivo vybratých prejavov komunistickej kontroly (Muzika, eŠteBák), má Krok do tmy menej priehľadnú ideológiu. Nesnaží sa vsugerovať dojem dávno prekonanej neslobody, vyšperkovanej príjemným spomínaním na niekdajšiu módu. Kamera Igora Luthera, ktorý nahrádza režisérovho dlhodobého spolupracovníka Vladimíra Holloša, používa osvetlenie a kompozíciu obrazov tak, aby vynikla všadeprítomná ošumelosť. „Budovateľské“ päťdesiate roky sú nie príliš nápadne sprevádzané náznakmi nedobudovanosti a rozkladu: omietka padá, výťahy nefungujú, pančušky, ktoré by mali zvádzať, nepriliehajú. Ako alternatíva k nostalgickému fetišizmu je tento druh pohľadu mimoriadne vítaný. Problematickým konceptom pri tradične naratívnom spôsobe spracovávania národných tráum však ostáva fakt, že ide o diela, ktorých úlohou je prostredníctvom katarzie priviesť diváka k zmiereniu – nakoniec, čosi podobné sugeruje aj režisér vo svojich vyjadreniach, v ktorých zdôrazňuje akt vyrovnania sa s minulosťou. Dnešná doba by zniesla viac konfrontácie a šoku než záverečnú žánrovo uchopenú (demonštratívnym utrpením postáv katalyzovanú) zmierlivosť. Špecifickým problémom filmu Krok do tmy však nie je, že by bol príliš tradičný. Je to skôr fakt, že diváka valcuje informáciami na viacerých frontoch a ani tradične uchopená filmová hudba, ktorá má pomôcť divákovi prekĺznuť filmom od začiatku do konca, nezaručuje, že sa pritom nebude aj nudiť.

Keď sme pri hudbe, použité sú najmä fragmenty skladieb Vladimíra Godára, ktoré nevdojak evokujú filmy Martina Šulíka z prelomu tisícročí – keď sa takisto pokúsil o vytvorenie obrazu krajiny trpiacej otrasy veľkých dejín. Jeho pohľad bol zmierlivý a náznakovitý, o to viac pri výbere jednoduchých akordov Godárovej hudby, ktorú si zvyčajne spájame práve s ním, vynikne Lutherov pohľad, drsnejší a omnoho viac bazírujúci na zlyhaniach a krutosti jednotlivcov, ktorí veľké dejiny spolutvorili. No zatiaľ čo Luther je menej kompromisný ako ktorýkoľvek z aktuálne tvoriacich slovenských režisérov, je aj dosť ilustratívny a do filmu sa snaží dať priveľa silných príbehov a priveľa okolností vysvetliť. Ku skutočnej gradácii prichádza až približne v poslednej štvrtine filmu, keď nehoda v nefunkčnom výťahu môže donútiť aj diváka trpieť spolu s postavami. Pokračovanie filmu si však už takúto dôveru nevynúti – okrem iného aj preto, že utrpeniu postáv sa veriť veľmi nedá.

Výkon predstaviteľa hlavnej mužskej postavy je práve pri tomto druhu scén nadmieru teatrálny, dikcia niektorých hercov, bohužiaľ, aj tých v hlavných úlohách (Monika Haasová), je zas miestami málo presvedčivá. Práve vo filme režiséra, ktorého sila bola vždy vo výbere a vedení hercov, sú takéto nedostatky na škodu – popri už štandardne dobrom Attilovi Mokosovi či Kristýne Bokovej vynikajú civilným, ale presvedčivým výrazom hlavne niektorí herci v epizódnych rolách (napríklad Miroslav Donutil, Ady Hajdu i Lucia Jašková).

Krok do tmy vznikal dlho, no paradoxne by mu pomohlo, keby mu bol dopriaty aj čas či prostriedky na prípravu vhodnej distribučnej stratégie, ale i lepšej dramaturgickej úpravy, prispôsobenej dobe, ktorá veľkým a vážne mysleným gestám nepraje. Pritom ide o film, ktorý si zaslúži nielen divákov, ale aj diskusiu. Hoci sa už zrejme nikdy nevrátia časy, keď táto diskusia bola akútna a keď by Krok do tmy mohol zmeniť tvár slovenskej kinematografie, nemalo by sa stať, že tento film sa divákom stratí. V čase, keď na Slovensku funguje nedôvera tak ku komerčným projektom, ako aj k sociálnym drámam, keď sa hovorí o tom, že slovenský film stále nie je schopný vymaniť sa zo svojej nevedomej prorežimnej – alebo naopak, povrchne globalizačnej – ideológie, je diskusia o reprezentácii nielen súčasnosti, ale aj dejín mimoriadne potrebná. Aj preto je presúvanie pozornosti na rozmanitosť žánrových prvkov v traileri (s dôrazom na erotický film, akčný vojnový film a psychologickú drámu – v tomto poradí) rovnako neadekvátne ako zdôrazňovanie iba erotického prvku v ďalších promo materiáloch (napr. oficiálny slogan), odkiaľ sa dostal aj do niektorých recenzií.

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0797-12.

 

Krok do tmy (Slovensko, 2014) _RÉŽIA: Miloslav Luther _SCENÁR: M. Luther, Marián Puobiš _KAMERA: Igor Luther _STRIH: Barbora Paššová _HRAJÚ: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková, Miroslav Donutil, Ady Hajdu, Péter Nádasdi, Attila Mokos a iní _MINUTÁŽ: 120 min. _HODNOTENIE: • • • _JÚLOVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 1. 7. (20.15), 3. 7. (18.00), 5. 7. (20.00), 6. 7. (20.20), 13. 7. (20.30)

Jana Dudková ( autorka pôsobí v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV )
FOTO: Continental film

Pády a prešľapy

Česká sociálna dráma Cesta ven zobrazuje snahu hrdinov nájsť slušné a spoločensky prijateľné východisko z bludiska prekážok, ktoré ich nútia porušiť zásady, zákon a zaprieť svoju ľudskosť.

Autor scenára a režisér Petr Václav spracoval problematiku rómskej menšiny v súčasnom Česku. Žaneta je mladá matka žijúca so svojím druhom Davidom v relatívne slušných pomeroch, v štandarde strednej triedy. Situáciu skomplikuje Davidova náhla strata zamestnania a následná neschopnosť nájsť si prácu. V danom momente sa mu javí ako jediné východisko z existenciálnych problémov zločin. Zásadová Žaneta sa aj za cenu nepohodlia a neistoty rozhodne od druha odísť. Odhodlaná dokázať, že je možné prežiť aj „slušne“, naráža na realitu, kde ideály a poctivosť nenachádzajú živnú pôdu.

Petr Václav sa usiloval o autenticitu, je minimalistický vo využívaní hudby, vo vedení (ne)hercov, vo všetkých smeroch sa film riadi heslom „menej je viac“. Je strohý a dôsledne realistický. Atmosféra a emócie vychádzajú z postáv a dramaticky vyhrotených scén, ktoré sú silné a nepotrebujú externé zvýraznenie. Dej filmu je zasadený do menšieho českého mesta a tvorcovia pracujú s industriálnou estetikou vizuálneho smogu – všadeprítomné plagáty, reklamy, herne a záložne výtvarne charakterizujú dobu. So „škaredosťou“ prostredia kontrastujú sympatické tváre hlavných hrdinov.

Tradičná rómska súdržnosť sa rozpadá pod ťarchou individuálnych problémov jednotlivých postáv, tie však majú rovnakého menovateľa – peniaze. Paradox definuje sociálny systém, ktorý hrdinom zväzuje ruky v snahe zaplátať diery a zamedziť tak zneužívaniu zo strany rómskej menšiny. Hrdinom sa pod tlakom vonkajších okolností, ktoré nie sú schopní ovplyvniť, rúca dosiaľ vybudované zázemie. Byt, ktorý sa počas príbehu vyprázdňuje, znázorňuje postupný úpadok vzťahov, keď sa „my“ rozdeľuje na „ja“ a „ty“. Postavy podliehajú deter­minizmu, vykorenení hrdinovia obiehajú elipsu svojho zmätku, každý krok sa zdá ako prešľap do ešte hlbšej tmy. Túžia po istote a domove, no pritlačení systémom a neschopnosťou vstať na vlastné nohy sú nútení hľadať cestu von.

Petr Václav postavy neľutuje, nevytvára emocionálny nátlak. Zachováva si odstup a pozerá sa na problematiku z rôznych uhlov, tak aby sme boli schopní vytvoriť si vlastný názor. Rovnakým zúfal­stvom ako rómski hrdinovia je postihnutý aj poli­tický systém, ktorý sa všemožne snaží narovnať chrbát štátu a eliminovať priestor na zneužívanie svojej „dobroty“, na čo doplácajú „nevinní“. Cesta ven nastoľuje dve možné východiská a obe sú vo výsledku neplatné. Vedľajší motív, ktorý sa sústreďuje na luxusnú rómsku prostitútku Andreu, definuje cestu zločinu ako mylnú. Andrea podstupuje za cenu finančnej istoty emocionálne i morálne útrapy. Žaneta je silný charakter, zásadovosť jej nedovolí podliezať prekážky aj napriek tomu, že každým „čistým“ rozhodnutím sa prepadáva do väčšej biedy.

Film je dôsledný v rozvíjaní hlavnej témy, vedľajšie postavy a motívy ju logicky prehlbujú a zároveň slúžia ako mapka, ktorá ukazuje variácie života rómskej menšiny v Čechách. Od bohatých Rómov (zväčša balansujúcich na hrane zákona) cez tých slušných, ktorí sa snažia „zapadnúť“ (pracujú a platia dane), až po smutnú realitu geta.

Ani jedna z možností sa nejaví ako východisko. Filmu výrazne prospelo, že od prvotného námetu po uvedenie do kín uplynul relatívne krátky čas – dva roky. Odrazilo sa to v aktuálnosti a nástojčivosti témy, ktorá sa vyhrocuje najmä vo východoeurópskych krajinách, pričom film nedefinuje problém ako výhradne rómsky, ale príslušnosť k menšinovému etniku je nosným dramatickým pozadím, na ktorom autor stavia sociálnu drámu, a zároveň zaručuje filmu punc exotickosti vo vzťahu k zahraničnému divákovi.

Dramaturgia je do istej miery rozvláčna, občas sa spolu s hlavnými hrdinami ocitne v slepej uličke, z nej však Václav šikovne nachádza skrytý východ a dej prirodzene graduje. Film sa končí neurčito, neprináša katarzný účinok, je však metaforou – život hrdinov pokračuje v bludnom kruhu. Ani prekročenie hraníc, či už ľudských, alebo geografických, nepredstavuje skutočnú cestu von... Cesta ven je film zvládnutý na európskej úrovni a dosa­huje kvality britských sociálnych drám.
 

Cesta ven (Česko, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Petr Václav _KAMERA: Štěpán Kučera _STRIH: Florent Mangeot _HRAJÚ: Klaudia Dudová, David Ištok, Natália Hlaváčová, Mária Ferencová-Zajacová, Milan Cifra a iní _MINUTÁŽ: 103 min. _HODNOTENIE: • • • •  _JÚLOVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 4. 7. (20.00), 5. 7. (18.00), 6. 7. (18.30), 9. 7. (18.00), 12. 7. (16.30), 23. 7. (18.00)

Roberta Tóthová ( absolventka scenáristiky na FTF VŠMU )
FOTO: Aerofilms