Ivana Laučíková,

režisérka, animátorka, producentka

Myslím, že autorkou som sa stala v momente, keď som film pochopila ako priestor na metaforické rozjímanie. Som animátorka, prirodzene ma to vždy ťahalo k vizuálnemu metaforickému jazyku. Zásadným sprievodcom v procese prebúdzania mi bol režírujúci maliar Peter Greenaway. 

Dômyselné vzorce sveta reprezentované vo vzťahoch, v situáciách, symboloch, archetypálnych postavách a metaodkazoch na iné druhy umenia, zároveň rezignujúce na klasickú naráciu. Film Kuchár, zlodej, jeho žena a jej milenec mi ukázal zásadnú vec: slobodu. Vo filme sa neuplatňuje bežná logika. Práve naopak, významy vznikajú tam, kde sa film s realitou zámerne rozchádza. Postava môže mať pri prechode medzi miestnosťami zakaždým iné šaty. Toto drobné gesto premieňa civilnú situáciu na metaforu: žena vo filme je esenciou ženy, miestnosti vo filme sú esenciami svetov, oblečenie vo filme je esenciou masiek, ktoré si pri styku s rôznymi svetmi prikladáme. Greenaway nie je zaznamenávač reality, ale výhradný tvorca jej pravidiel. 

Vo svete animátorov ma zasiahla tvorba bratov Quayovcov, bravúrnych architektov alternatívnych realít. Pri sledovaní Krokodílej ulice som nevdojak zacítila, že vidím mechanizmy riadiace chod viditeľného sveta. Ohurujúca skúsenosť. Toto je jazyk, ktorým rozpráva duša, keď z fragmentov známeho sveta kompiluje vlastné výpovede. Každý obraz naberá symbolický ráz. Skrutky držiace konštrukciu sa uvoľňujú, presúvajú sa a fixujú inú časť stroja. Predmety ožívajú, len keď na ne dopadá svetlo. Konečný hýbateľ má nehybnú porcelánovú tvár. Za rozlámaným obalom je živé mäso. Akcia bez emócií, ako na úrovni subatómových väzieb. Filmy bratov Quayovcov sú schémou, ktorá naberá definitívne významy až u recipienta; ich interpretácií je práve toľko, koľko je interpretujúcich. Neponúkajú odpoveď, ponúkajú sofistikovaný dialóg, kde má posledné slovo divák.

Majstrom takého dialógu je Ukrajinec Igor Kovaľov. Na rozdiel od Quayovcov buduje štruktúru priamo uprostred medziľudských vzťahov a vášní. Protagonistov umiestňuje do nelineárneho času, krivej gravitácie, a zámerne zamlčiava podstatu ich problému, ukazuje len následky. Film Andrej Svislockij ma naučil, že v slobodne vytvorenej filmovej realite, kde divák participuje na významoch rovnocenne s tvorcom, je možné doviesť výpoveď do dokonalosti Tajomstvom. Vypovedať tak, že to najdôležitejšie skryjeme. Divák tuší, túži a pátra. Túžobne pátrať po mystériu za závojom, to je napokon ušľachtilý zámer nielen pre filmového diváka.