Možnosti dobývania

Po odchode zo Slovenska do Prahy sa dokumentaristka Zuzana Piussi začala výraznejšie venovať českým témam. Pre ČT nakrútila jeden diel seriálu Český žurnál o napätí medzi islamofóbmi a „slniečkarmi“ s názvom Český Alah, ktorý sa v roku 2017 dočkal kinoverzie. V rovnakom roku nakrútila spolu s Vítom Janečkom presvedčivý antibabišovský pamflet Sedliacky rozum. Do českých kín nedávno prišiel ich ďalší spoločný film Univerzity a svoboda (2019), mapujúci stav nielen českého vysokého školstva. Jediným odskokom k slovenskej téme za ostatných päť rokov sa tak zdá len film Ťažká voľba (2016). Obliehanie mesta (2019), ktoré Piussi nakrútila opäť s Janečkom, však ukazuje, že zo Slovenska vlastne neodišla. 

Podobne ako v prípade Sedliackeho rozumu aj film Obliehanie mesta je predovšetkým angažovanou občianskou publicistikou s cieľom scitlivovať divákov voči zdanlivo marginálnej, no o to zásadnejšej téme. Z formálneho hľadiska je film neokázalý. Jeho jediným ozvláštnením sú refrénovito sa vracajúce zábery z baníckych slávností, kde muži v uniformách spievajú nad pivom clivé banské piesne, v ktorých prosia o ochranu pred nešťastím, a pár dnes už naozaj bežných dronových záberov na Kremnické vrchy. To však neplatí pre jeho tému – tá je komplexná, vrstvená, zamotaná a predovšetkým naliehavá.

Kremnica je dnes pokojným mestečkom s 5 300 obyvateľmi a dobrými možnosťami kultúrneho vyžitia, športu i rekreácie. Už roky však čelí tlaku podnikavých firiem, ktoré sa usilujú využiť značne zastarané, hoci priebežne novelizované banské zákony z roku 1988 a obnoviť v Kremnických vrchoch ťažbu zlata či rozšíriť prebiehajúcu ťažbu bentonitu. Povrchové lomy pritom likvidujú zdravé lesy s množstvom vzácnych rastlín a živočíchov a chemické technológie používané pri dobývaní surovín majú ďalekosiahle následky na životné prostredie i kvalitu života ľudí v celej oblasti.

Piussi a Janeček vo filme sledujú predovšetkým úsilie občianskych aktivistov, ktorí chcú ťažbe zabrániť, ale i prácu a postoje (dnes už bývalej) primátorky, starostov priľahlých obcí, poslancov obecných zastupiteľstiev i samosprávneho kraja a aj úsilie firiem, ktoré chcú, naopak, v regióne ťažiť. Darí sa im odhaľovať viaceré mechanizmy fungovania našej spoločnosti: taktiky, vyjednávanie i rozhodovanie volených zástupcov ľudu, ale aj techniky presviedčania, manipulácie, prípadne zastrašovania občanov i lokálnych politikov firmami, ktorým ide o vlastný zisk. 

Dve firmy snažiace sa v okolí Kremnice podnikať – bratislavskú spoločnosť Regos aj medzinárodnú Ortac Resources – spája to, že sa k vytypovanému územiu správajú dobyvateľsky či kolonizátorsky: oblasť Kremnických vrchov pre nich nie je životným priestorom; predstavuje len podnikateľsky atraktívne územie, z ktorého chcú, doslova aj metaforicky, vyťažiť čo najviac.

Kým v prvej časti filmu sa objavujú aj optimistické tóny – občania sa ostro vymedzia proti starostovmu svojvoľnému rozhodnutiu, Regos po medializácii súdneho sporu s dôchodcom-aktivistom stiahne žalobu –, druhá časť filmu vyvoláva znepokojenie. Jednak preto, že firma Ortac Resources pôsobí ako ťažší súper a stavia na manipulatívnych taktikách presviedčania – ponúka obyvateľom oddychovo-prírodný rezort, ktorý vznikne po vyťažení zlata, a mlčí o zhoršení kvality životného prostredia v celom regióne na mnohé desaťročia. Keď občania túto stratégiu prekuknú, nezdráha sa ich prostredníctvom nastrčeného občianskeho združenia podplácať drobnými príspevkami na kultúrne či spoločenské akcie. Vidíme aj ochotu občianskych aktivistov vstúpiť do politiky... a ich následné sklamanie z volebného výsledku a najmä zo správania lídra strany, za ktorú kandidovali. 

Lenže film sa neodvíja chronologicky a realita je o čosi zložitejšia: kým Ortac Resources už pôsobí pod novým menom ARC Minerals a podľa informácií na svojej webovej stránke vyčkáva, ba možno od projektu dokonca upustí, námietky verejnosti v súvislosti s ťažbou bentonitu v Bartošovej Lehôtke, ktoré vidíme hneď v úvode filmu, prišli neskoro a schválenie predĺženia ťažby medzičasom nadobudlo platnosť. Firma Regos bude Kremnické vrchy dobývať prinajmenšom do roku 2023. 

Piussi s Janečkom v závere filmu slovami právnika Jozefa Šuchtu upozorňujú, že aj keď sa hlas verejnosti niekedy ozve neskoro, stále je mimoriadne dôležitý: ťažiari ešte len teraz začnú tlačiť na to, aby nové banské zákony vylúčili samosprávy a s nimi aj verejnosť z procesu rozhodovania o ďalšom využívaní dobývacieho priestoru. Obliehanie mestasa tak so svojimi zábermi tematizujúcimi často nevďačnú prácu reportérov či nezávislých filmárov-aktivistov stáva aj filmom o dôležitosti hlasu verejnosti a o úlohe médií, ktoré nielen udržujú tok našej informovanosti, ale spomínaný hlas verejnosti významne umocňujú.

Obliehanie mesta (Obléhání města, Česko/Slovensko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Zuzana Piussi, Vít Janeček MINUTÁŽ: 69 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 2. 5. 2019 

Mária Ferenčuhová (filmová teoretička)
foto: D1 film

Ako začala behať

Anežku spoznávame ako človeka, ktorý neustále čosi odmieta. Hovorí „nie“ popod fúz i rázne, je voči svojim blízkym ofučaná, pasívne agresívna, sarkastická a nepríjemná. Viac než filmom o dievčati, ktoré nevie povedať nie, ako to o ňom tvrdia niektoré kritiky, je totiž debut Beaty Parkanovej Chvilky coming of age príbehom, inšpirovaným dramaturgiou súčasných festivalov. A rozhodne nie je ani ojedinelým zjavením, v ktorom by sme mali vidieť spasenie upadajúcej českej kinematografie.

Parkanová si je svojich domácich predchodcov vedomá, schválne si aj vybrala herečky, ktoré na nich priamo odkazujú: Alenu Mihulovú, znovuobjavenú pre český film v debute Slávka Horáka Domácí péče, i Jenovéfu Bokovú, ktorej prvé zábery pripomínajú Rodinný film Olma Omerza, a to aj svojou farebnosťou. Tak ako Rodinný film zachytáva Parkanovej debutrodinu vo chvíli, keď staré komunikačné vzorce prestávajú fungovať. A tak ako Domácí péče sleduje tému autodeštruktívnej ženskej obetavosti, no rozširuje ju na prípad rodovej genealógie (dominantná babička, depresívna matka, poslušná dcéra, ktorá sa začína búriť). 

V centre všetkých situácií je dievča, ktoré nemá meno, pokiaľ ho v poslednej tretine filmu samo nevysloví. Dievča, ktoré milenec oslovuje iba ako „ty... moje“, otec ako „macku“ a ostatní ho neoslovujú radšej nijako, pritom hrá na husliach, šoféruje a žije samo na chalupe vykurovanej drevom. Živí sa ako novinárka a má vzťah so ženatým mužom. Znaky jej nezávislosti sú v rozpore s faktom, že prvé dve tretiny filmu ju vidíme výlučne v situáciách, do ktorých sa nedostáva z vlastnej iniciatívy. „Môžem šoférovať?“ pýta sa otca. „Uhádla si,“ sarkasticky reaguje on. Anežka sa gestami i slovom búri, no nebráni. Necháva si ubíjať sebavedomie, neúspešne sa snaží rozhýbať matku, zabúda na seba v neperspektívnom vzťahu. Až jej na jeseň akási slovenská hviezda vysvetlí, čo sú to „chemické procesy“, čím vlastne ponúkne nový pohľad aj na jej zrejme už ukončený vzťah so ženatým mužom.

Medzigeneračné prenosy v rodine podčiarkuje fyziognomické zrkadlenie herečiek. No nielen to: aj v najväčšej depresii začína matka kopírovať správanie svojej matky a neustále vnucovanie jedla, na ktoré Anežka nemá chuť, ústi do situácie, keď nakoniec odmieta jesť či piť v prítomnosti milenca. Začarovaný kruh dopĺňa otec, ktorý s dcérou komunikuje len prostredníctvom spoločnej fyzickej práce a bezmocne buď preceňuje, alebo podceňuje jej sily. Kam by mohla protagonistka po takto načrtnutej mozaike nerovnocenných vzťahov smerovať?

Nešťastím filmu je, že odpoveď na túto otázku tak trochu zaváňa koprodukčným pragmatizmom: najslabším miestom filmu z hľadiska hereckej interakcie je totiž práve epizóda odohrávajúca sa počas Anežkinej cesty na Slovensko. Nešťastím preto, že práve táto epizóda plní navzdory svojim falošným tónom funkciu vysvetlenia, klimaxu i poslednej kvapky, po ktorej už protagonistka konečne precitne a vráti sa k sebe. 

Ako však napovedá názov filmu, jeho šťastím je, že do veľkej miery čerpá z myšlienky dôležitosti prítomného okamihu. Odráža sa to i v premyslenej štruktúre filmu. Ešte než sa objaví prvý obraz (a dlho po tom, ako posledný obraz odznie), počujeme zvuky. Hmyzu, vtáctva, prírody. Práve zvukové kulisy hmýriaceho sa života spolu so zátišiami rastlín upozorňujú na prítomnosť sveta, ktorý hrdinka ešte nevníma, ale ktorý ju nakoniec vylieči, ktorý presahuje jej dusivé vzťahy či jej neschopnosť rozpoznať svoje potreby.

Vedomé prežívanie prítomných okamihov sa podobne ako v súčasných psychoterapeutických trendoch stáva v závere vyslobodením. Dievča, ktoré sa búrilo, konečne začína hovoriť „áno“. Nie je to žiadne veľkolepé víťazstvo. Jej áno má ešte vždy formu podvolenia. Pustí sa behať, čím oneskorene poslúchne otca, ktorý jej to radil už v lete. Alebo sa podvolí náhodne zočeným robotníkom a nechá sa len tak zodvihnúť žeriavom nad krajinu, ktorú dovtedy pozorovala iba z okna. 

Záver filmu je ponaučením ako z psychologickej príručky: Anežka po opici spí. Leží vo vani. Vystavuje svoju tvár posledným lúčom slnka. A začne behať.

Konať sama za seba. Byť sama so sebou. Počúvať svoje telo. A vidieť svoj život z inej perspektívy. Posolstvo filmu je zľahka banálne a niektoré situácie sú menej vydarené či pôsobia priam tézovito (okrem „slovenskej“ epizódy zaznejú menej presvedčivé tóny aj pri stvárnení extrémnej nemohúcnosti depresívnej matky). No podobne ako pri terapii či v živote nie je dôležitá veľkosť výsledku, dôležitejší je proces. A ten Parkanová zvládla rozprávačsky i režijneobdivuhodne dobre.

Chvilky (Chvilky, Česko/Slovensko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Beata Parkanová KAMERA: Martin Douba STRIH: Alois Fišárek HRAJÚ: Jenovéfa Boková, Jaroslava Pokorná, Viktor Tauš, Alena Mihulová, Martin Finger, Lenka Vlasáková, Marek Geišberg MINUTÁŽ: 93 min. HODNOTENIE: *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 2. 5. 2019

Jana Dudková (vedecká pracovníčka ÚDFV Centra vied o umení SAV)
foto: ASFK

Šťastie podľa Korina

Harmony Korine nám predstavuje nekonvenčného hrdinu a atypickú oslavu života, ale jeho film The Beach Bum radšej neberte ako doslovný návod na šťastie. 

Dnes štyridsaťšesťročný Kalifornčan Harmony Korine šokoval celý svet už v roku 1995 scenárom k filmu Kids v réžii Larryho Clarka. Sexuálne radovánky adolescentov v takejto neprikrášlenej podobe neboli ani v americkej nezávislej tvorbe bežné. O sedem rokov neskôr napísal Korine pre Clarka ďalší nemenej kontroverzný scenár k snímke Ken Park. V tomto prípade však kritika ani cieľová skupina divákov, mimochodom dosť neortodoxná, výsledok ich spolupráce neprijala. Korine režijne debutoval v roku 1997 dramédiou Gummo. Príbeh dvoch tínedžerov so záľubou v čuchaní riedidla nenechal nikoho na pochybách, že Korine sa aj vo svojej režijnej tvorbe bude vymykať akýmkoľvek filmovým konvenciám. V roku 2012 sa mu po dlhom čase podarilo presadiť aj na poli mainstreamu vďaka príbehu štyroch stredoškoláčok v Spring Breakers. Išlo skôr o výborne premyslený marketing, založený na dvoch hereckých hviezdach v podobe Jamesa Franca a Seleny Gomez, než o to, že by Korine prestal byť verný svojmu štýlu a nejako výraznejšie podľahol tlakom štúdia. Dôvod, prečo sa aj jeho novinka The Beach Bum dostala do širokej distribúcie, treba opäť hľadať najmä v hereckom obsadení. Matthew McConaughey, Isla Fischer, Snoop Dogg, Martin Lawrence, Zac Efron a Jonah Hill spoľahlivo dostanú do kín potrebný počet divákov. Samozrejme, s rizikom, že mnohí nebudú schopní vstrebať ani zďaleka všetko, čo uvidia na filmovom plátne. 

Hlavným hrdinom pozitívne ladenej snímky The Beach Bum je floridský flákač a veľký milovník všetkého, čo život prináša, štyridsiatnik s prezývkou Moondog. Prekvapivo je však aj celkom obľúbeným a nadaným spisovateľom, no problém je v jeho veľmi nepravidelnom pracovnom čase. Jeho životný štýl si sem-tam vyžaduje nejaké to porušenie zákona, ale z toho si nerobí ťažkú hlavu ani slnkom otupená miestna polícia. Veľkú oporu má Moondog vo svojej extrémne bohatej manželke (i milujúcej dcére), ktorá desiatky rokov toleruje všetky jeho neresti, pričom ani ona sama nemá výčitky svedomia pri podvádzaní manžela s ich spoločným priateľom. A nič si z toho nerobí ani Moondog. Expozícia nám predstavuje hlavnú postavu v krátkych, niekedy viac, inokedy menej šialených epizódach a nezdá sa, že by film mal ponúknuť niečo ako ústrednú zápletku, založenú na príčinách a následkoch. Prvý bod obratu však prináša veľmi nečakaný dejový moment, od ktorého by mohol príbeh nabrať na obrátkach a posunúť celý film v podstate do akéhokoľvek žánru. Čo sa v určitom zmysle aj udeje, lenže Korine aj napriek vývinu deja a dramatickejším okamihom podriaďuje celé rozprávanie charakteru hlavnej postavy. Nie je dôležité, že sa Moondog ocitol pred súdom, dôležité je, že tieto scény prebiehajú v rovnakom štýle ako napríklad scény fajčenia marihuany na bazénovej párty. The Beach Bum tak napriek epizodickej forme rozprávania a rozvoľnenej dejovej štruktúre pôsobí kompaktne a veľmi pohodovo, a to dokonca aj v situáciách, keď sa okrádajú bezbranní penzisti alebo žraloky mrzačia ľudí. 

Matthew McConaughey je ako Moondog absolútne dokonalý. Vystupuje takmer v každej scéne filmu, no napriek tomu sa nesnaží zatieňovať ďalších hercov. Každý tu má vlastnú chvíľku a vďaka McConaugheyho výkonu a jeho dialógom s každou z postáv nezabudnete ani na inokedy sotva znesiteľného komika Martina Lawrencea. Tvorcom filmu sa darí perfektne sprostredkovať atmosféru letnej Floridy a zladiť výstredné farebné kostýmy hlavnej postavy s mizanscénou, a ak treba, aj ich dať do kontrastu s okolím, čo najlepšie dokladá sekvencia zo súdu. 

Harmony Korine nám prostredníctvom hrdinu, ktorý pripomenie viaceré kultové postavy podobného razenia, ako sú Big Lebowski či Bohuš Stejskal, ponúka veľmi svojským spôsobom celkom dôležité posolstvo. Život si treba užívať naplno, neriešiť zbytočnosti a byť sám sebou za každých okolností. To je ten skutočný recept na životné šťastie. Neznamená to hneď, že by si mal divák po návšteve kina kúpiť joint, len to, že by si mohol skúsiť prehodnotiť rebríček životných hodnôt, aby sa cítil aspoň sčasti taký vnútorne naplnený ako Moondog. Samozrejme, The Beach Bum nemá veľa spoločného s realitou ani sa nesnaží o realistický prístup, len nám značne expresívnou formálnou aj obsahovou stránkou pripomína tú stokrát opakovanú životnú pravdu. 

The Beach Bum (USA, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Harmony Korine KAMERA: Benoît Debie STRIH: Douglas Crise HUDBA: John Debney HRAJÚ: Matthew McConaughey, Isla Fisher, Snoop Dogg, Zac Efron, Jonah Hill, Martin Lawrence MINUTÁŽ: 95 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 2. 5. 2019

Erik Binder (filmový publicista)
foto: Bontonfilm

Veľké zmierenie majstra vypätých melodrám

Od banálneho k životnej múdrosti – aj tak by sa azda dala charakterizovať filmová púť Pedra Almodóvara. Jeho Bolesť s sláva získala v Cannes cenu pre najlepšieho herca za empatický, precízny, hlboko koncentrovaný výkon Antonia Banderasa.

Almodóvar patrí k filmovým tvorcom, ktorých rukopis je okamžite rozpoznateľný. Jeho auteurský prístup (všetky svoje filmy si aj sám píše) či charakteristický vizuálny štýl boli už mnohokrát podrobne analyzované. Môžeme uviesť aspoň zopár charakteristík v telegraficky expresnom defilé: poetika gýča, karnevalovosť, výrazná výtvarná štylizácia, pestrofarebné interiéry, exces, afekt, extravagancia, hyperbolizácia, hysterickékonanie postáv, sentimentálna, melodramaticky prepiata emocionalita, osudovosť à la červená knižnica, príbehovo preexponovanévzťahové „prepletence“,neštandardná sexualita – travesty, camp, queer cinema...

Novinka sa nesie v duchu „povedomé, a predsa iné“. V animovanej sekvencii na začiatku snímky sa predstavuje hlavný hrdina. Kedysi slávnyrežisér Salvador Mallo teraz trpí mnohými bolesťami – tela i duše. Zostarol. Prestal tvoriť. Bolesť a sláva, názov filmu, ktorý je vlastne jeho stručným zhrnutím.Ako píše filmová kritička Jindřiška Bláhová, „(t)éma spomínania slávneho režiséra na vlastný život sa mohla skončiť neznesiteľnou zahľadenosťou do seba samého“. Ale – neskončila sa.

Dramaturgicky umiernený, tlmený, takmer elegický film (značne kontrastujúci s ranými krikľavými komédiami) je napriek tomu nespochybniteľnou kvintesenciou almodóvarovskej vizuality. Dôraz na malebnosť fotogenických interiérov hýriacich farbami, slabosť pre pestré kostýmy, vzory na šatách, kobercoch, tapetách, nábytku... a vôbec, pre módu a módne výstrelky. Fetišistická kamera, pripomínajúca „zmyselný jazyk reklamy“ (P. Hanáková), dôležitá úloha farby – živelne sýta, expresívna farebnosť skorších diel je tu potlačená v prospech decentnejších pastelových odtieňov, no už úvodná titulková sekvencia pripomína hru farebných psychedelických ornamentov, pávie perá v kaleidoskope, geometriu dúhových kryštálov...

Pozornému divákovi neujde motív, v ktorom sa táto estetika artikuluje priam ultimatívne: farebné obkladačky na stene „jaskyne“, bytu, v ktorom žije malý Salvador so svojou chudobnou matkou. Každá je iná, nelícujú k sebe, vytvárajú fascinujúce kolízie farebných plôch najrôznejších tvarov a vzorov. Nejestvuje dokonalejšia metafora. „Extravagantná kombinatorika navzájom nekompatibilných textilných vzorov a heterogénnych farebných štruktúr“ ¹vytvára fragmentovanú, mozaikovitú štruktúru – celé farebné spektrum; rovnako ako život zložený z bolesti aj slávy. (Scéna kladenia obkladačiek a následnej „horúčky“ má zároveň hlboký význam ako iniciácia Salvadorovej homosexuálnej identity.)

A podobu akejsi mozaiky má aj kompozícia filmového spomínania: prchavé obrazy z detstva, pominuteľnosťou predchnuté výjavy nesené hutným nápevom matkinho hlasu a častou neprítomnosťou otca. Spomienky sa vynárajú ako reakcie na podnety v prítomnosti a zároveň ako osudové naplnenie minulosti.Podobne ako roztrhané fotografie v Rozorvaných objatiach režisér pomaly zliepa úlomky reminiscencií do snovej koláže, kde sa prelína viacero časových aj fikčných rovín, ktoré sa odrážajú v sebe navzájom ako v zrkadlách.

U Almodóvara hrá spomínanie a rozprávanie o minulosti dôležitú úlohu. Aj preto sa u neho tak často vyskytujú autobiografické prvky. A Bolesť a sláva je Almodóvarov najautobiografickejší film. Pedro rozpráva o Salvadorovi, ale vieme, že v skutočnosti rozpráva o sebe, o svojom živote. Nie preto, že by bol o toľko zaujímavejší než život kohokoľvek z nás – práve naopak!V spomínaní a rozprávaní režiséra sa akoby stelesňuje čosi vlastné životu každého z nás. Čosi univerzálne všeľudské, samotný proces prežívania nášho života a rozprávania príbehu o ňom – príbehu o tom, kým sme a kým sme sa mohli stať.

Všetko je v ňom ideálne, krásne, naplnené: vzťahy (najmä silným humanizmom naplnený vzťah syna k matke), city, kariéra aj bolesť. Život ako Osud. V istom zmysle je celý film o vyrovnávaní sa s pominuteľnosťou. Salvadorova choroba, scéna operácie, znie ako neodbytnémemento mori(neodmysliteľný kontrapunkt ku carpe diem; Almodóvar je vskutku barokový tvorca). Smrť tu však nie je desivá, pretože nepristihuje človeka nepripraveného.

Mýtus o vlkovi

 „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“

Pred štyrmi rokmi priniesla Asociácia slovenských filmových klubov do kín snímku talianskej režisérky Alice Rohrwacher Zázraky, ktorá získala Veľkú cenu na festivale v Cannes. Aktuálne nám ponúka filmárkinu „predstavu“ Šťastného Lazzara, ktorého ocenili v Cannes vlani za najlepší scenár. 

Niet pre nás nádeje. V úchvatných zábleskoch končí sa svet, kolektívna nočná mora. Ak sa všetko začalo vlkom, archetypom zrodu, musí sa to ním, archetypom zmaru, aj skončiť. Tak ako sa všetko začína i končí u Lazara, respektíve Lazarov – mŕtveho, a predsa živého žobráka, živého, a pritom mŕtveho svätého. Zrušenie protikladov, ktoré smeruje do jednoty, do prazákladného mýtu či skôr do odvekej túžby po splynutí so všetkým... A pre nás už niet nádeje, pretože sme to (zrušenie) prestali hľadať. Hudba uniká a spolu s ňou i katarzia a spomínaná nádej tohto sveta. Skrinka si ju nasala späť. V takomto svete, v striktne horizontálnom, profánnom svete dejín, niet priestoru pre mýtus, archetyp, zázrak, pre vstup vertikálneho, nečasového, sakrálneho, transcendentného. Takúto nepatričnú figúru, akýsi pozostatok predmoderného sveta, ani nemôže väčšinová spoločnosť odhaliť. Zostala nám len naša vlastná myseľ vyvrhnutá do sveta v podobe kultúry, technológií a homunkulov, s ktorými sa v incestných zväzkoch utvrdzujeme vo viere v našu božskosť. Homo Deus, Boh – tyran, ktorý stvoril, ovládol a utlačil samého seba, tak ako všetko živé a mŕtve navôkol, opúšťa svet.

Do dvoch takýchto svetov vstúpil Lazzaro, postava takmer „františkovská“, rozhodne mýtická, symbol čistoty a prostoty. Najmenší z najmenších, vždy posledný a ukrivdený, ktorý sa rovnako ako jeho menovci dočkal druhého života, stáva sa projekčným plátnom zvrátených, zničených ľudských duší. Svojou prítomnosťou odhaľuje spoločnosť, v ktorej sa jedinou túžbou väčšiny jedincov, bohatých i chudobných, stáva osobný prospech a pocit moci. A je jedno, či ide o éru feudalizmu, tých krásnych starých čias, alebo dnešného neoliberalizmu, obe ideológie vytvárajú takmer neprekonateľné hierarchie. Tá neúprosná charakterová i vzťahová priamka pretína všetky pojmy a systémy a ukazuje, že sa nemeníme, len tie prostriedky na ovládanie druhých sú ešte sofistikovanejšie a nedosiahnuteľnejšie. Najmä pre chudobných, pre ktorých sa i krádež stáva „mission impossible“. Chcelo by sa dodať to staré sprofanované „Človek človeku vlkom!“, ale nebola by to pravda, nebolo by to fér.

Vlk totiž v Šťastnom Lazzarovi získava rozporuplné konotácie. Jedna z nich je tradičná, keď sa vlk vníma ako hrozba, ako zakrádavé zlo za humnami, najmä však ako symbol sveta tam vonku, symbol nebezpečného neznáma, archetyp zmaru. Do istej miery môže poslúžiť aj ako príklad už spomenutej Hobbsovej metonymie. Zároveň však vo filme prebúdza Lazzara späť do sveta živých, podobne ako vlčica, ktorá dojčila Romula a Rema. Dalo by sa dokonca povedať, že je akýmsi Lazzarovým animálnym spolupútnikom, čím sa vďaka explicitne prezentovanému mýtu opäť pripodobňuje Františkovi. Nehovoriac o jeho domestikovanej podobe, o malom domácom zvieratku zbohatlíka, v ktorom sa zračia naše systematické pokusy o skrotenie života a slobody. Vlk je tak prírodou s jej kolobehom života a smrti, nebezpečnej dravosti i láskavého zrodenia a zároveň je ako človek s jeho individuálnou i kolektívnou dravosťou, individuálnou a kolektívnou láskavosťou. Je objektom nášho strachu i bázne. Vlk sa tu stáva absolútnym symbolom, ktorý v sebe zahŕňa celý film, celú spoločnosť, ale najmä prírodu s jej cyklickými premenami.

Nie je ťažké nájsť korene tohto myslenia. Alice Rohrwacher nezhmotnila vo svojom filme len biblické a staršie či novšie mýtické podnety. Zo Šťastného Lazzara priam srší história kinematografie – talianskej i európskej. Z Lazzarovej odovzdanosti a hereckej mátožnosti presvitajú Bressonove automatizmy, z jeho konca zasa osud oslíka Baltazára, Mušky, Nežnej... Zo silne sociálnej témy, do ktorej prenikajú mýtické či magické prvky, hľadia filmy bratov Tavianiovcov, prípadne De Sicov Zázrak v Miláne. V tvrdom, ale vierou preniknutom kolektívnom živote bezzemkov pod nadvládou feudála sa zrkadlí Strom na dreváky. A v neposlednom rade i početné spracovania (najmä však to Rosselliniho) osudov svätého Františka. Alice Rohrwacher sa skrátka napája na isté tendencie európskeho filmu, na tendencie, ktoré boli až donedávna v miernom útlme (v porovnaní s čistokrvnými sociálnymi drámami a „sorrentinovskými“ videoklipmi), ale dnes akoby opäť získavali na sile a košatosti.

Vďaka za to. Šťastný Lazzaro mi umožnil emocionálne precítiť zánik druhu Homo sapiens a postupný rozklad všetkého života. Uistiť sa, že v súčasnej spoločnosti už na ničom nezáleží, len na správnom postoji tvárou v tvár koncu.

Šťastný Lazzaro (Lazzaro felice, Taliansko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Alice Rohrwacher KAMERA: Heléne Louvart STRIH: Nelly Quettier HRAJÚ: Adriano Tardiolo, Nicoletta Braschi, Sergi López, Alba Rohrwacher, Leonardo Nigro MINUTÁŽ: 125 min. HODNOTENIE: ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2019

Marcel Šedo (filmový publicista)
foto: ASFK

Laurent to tak nenechá

Už pri zbežnom prieskume filmografie francúzskeho režiséra Stéphana Brizého je zjavné, že ho človek-hrdina zaujíma najmä z istého uhla pohľadu: je osamelý napriek blízkym medziľudským vzťahom či prítomnosti uprostred davu. Najnovší Brizého film Do boja akoby bol v niečom pokračovateľom jeho snímky Zákon trhu (2015). V oboch prípadoch hlavná postava – stvárnená tradične vynikajúcim Vincentom Lindonom – nástojí na tom, že sa v strednom veku a po mnohých odpracovaných rokoch nechce stať nezamestnaným chlapíkom odkázaným na sociálne dávky, pomaly sa prepadávajúcim na čoraz nižšie schodíky potravinového spoločenského reťazca. 

Laurent Amédéo je robotníkom automobilovej továrne v meste Agen. Nemecký majiteľ v minulosti sľúbil, že výrobu zaistí prinajmenšom na päť rokov. Aby sa dohovor mohol dodržať, robotníci súhlasia s ústupkami vo svoj neprospech. Ani nie v polčase sa však manažment rozhodne fabriku zavrieť a všetkých zamestnancov prepustiť. V tomto kroku mu nezabráni ani to, že podnik prosperuje. Robotníci sú rozhorčení, hnevá ich správanie akcionárov bažiacich po čoraz vyšších ziskoch, cítia sa oklamaní a pustia sa do boja za svoje práva. S Laurentom na čele. 

„Našiel som skutočný príbeh, ktorý som chcel dostať na plátno,“povedal v jednom rozhovore Brizé. „Celé nakrúcanie prebiehalo ako klasický hraný film s použitím dokumentárnych prostriedkov v réžii i dramaturgii. (...) Skúšame vlastne to, kam až môžeme zájsť v rovnováhe medzi dokumentom a fikciou.“ Práve toto ohmatávanie formálnych medzidruhových hraníc, prejavujúce sa najmä v práci kamery, je najsilnejšou devízou filmu. Hneď za ňou nasledujú absolútne profesionálne herecké výkony desiatok naturščikov, ktorí snímku zabývali. 

Do boja (En Guerre, Francúzsko, 2018) RÉŽIA: Stéphane Brizé SCENÁR: S. Brizé, Oliver Gorce KAMERA: Eric Dumont STRIH: Anne Klotz HRAJÚ: Vincent Lindon, Mélanie Rover, Jacques Borderie MINUTÁŽ: 113 min. HODNOTENIE: *** a pol (pozn. red. – v tlačenej verzii časopisu vyšlo nesprávne štvorbodové hodnotenie) DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 9. 5. 2019 

Zuzana Mojžišová (filmová publicistka)
foto: ASFK

Spoľahlivá voľba?

Zábava, dobrodružstvo a roztomilo hyperbolizované postavy patria medzi hlavné ingrediencie divácky úspešných filmov pre deti. Podobný recept platí pre animovaný film Veľký zlý lišiak a iné príhody, inšpirovaný rovnomenným komiksom Benjamina Rennera. 

Mená režisérov Patricka Imberta a Benjamina Rennera sa objavili aj pri výtvarne blízkom príbehu O myške a medveďovio dvoch nezlučiteľných svetoch založených na strachu z „tých druhých“. S výnimkou výtvarnej stránky sa tieto dve snímky, žiaľ, rozchádzajú. Veľký zlý lišiak a iné príhody spája tri krátke poviedky formou divadelných predstavení, no už samotný názov predznačuje hlavnú stavebnú jednotku filmu. Príbeh o veľkom zlom lišiakovi opatrne vykračuje z bezpečnej zóny filmov pre deti pohrávaním sa s tradičným rozprávkovým konceptom dobra a zla či superhrdinov a zloduchov, ako aj prepletaním hlavnej dejovej línie s neviazanými motívmi. Postavy tu zábavným a nepriamym spôsobom zrkadlia modernú spoločnosť. 

Ako slabšie články sa ukazujú dve zvyšné poviedky, prepojené rovnakými hlavnými postavami, priestorom farmy a výrazným príklonom k žánru slapstickovej komédie. Takej, s akou je už väčšina z nás dobre oboznámená a jej príbeh sa podriaďuje jednotlivým gagom. Uvažovanie i konanie utáraných zvieratiek sa tak stáva až príliš predvídateľným, čomu nahrávajú aj samotné konflikty príbehov. V prvom sa trojica nešikovných priateľov snaží doručiť strateného novorodenca do správnej domácnosti, v poslednom musí rovnaká banda zachrániť Vianoce. 

Škoda celovečerného formátu, voľba dramatickej stavby – troch kvalitatívne nevyvážených poviedok – nevytvára kompaktný celok, ale skôr ubližuje jednotlivým častiam, ktorým by mohla pomôcť forma samostatných televíznych špeciálov. 

Veľký zlý lišiak a iné príhody (Le grand méchant renard et autres contes..., Francúzsko/Belgicko, 2017) RÉŽIA: Patrick Imbert, Benjamin Renner SCENÁR: B. Renner, Jean Ragnaud STRIH: Benjamin Massoubre MINUTÁŽ: 83 min. HODNOTENIE: ** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 13. 6. 2019

Lea Pagáčová
foto: ASFK