Trnavská rodáčka si už od útleho detstva rada spievala či hrala scénky. Na filmovom plátne debutovala v pamätnej snímke Štefana Uhra Slnko v sieti (1962). Divadelný angažmán získala v Krajovom divadle v Nitre a takisto na bratislavskej Poetickej scéne. Oľga Šalagová sa v júni dožíva 75 rokov. 

Hneď v úvode hereckej kariéry sa jej podarilo čosi nevídané. Prvú možnosť predviesť svoj talent na filmovom plátne totiž dostala v jednom z najskloňovanejších diel (česko)slovenskej kinematografie – v Slnku v sieti (1962). Mala vtedy sedemnásť rokov a stvárnila vedľajšiu úlohu Jany na brigáde v Meleňanoch. O tri roky neskôr sa Oľga Šalagová objavuje, ešte stále ako neherečka, vo vojnovej dráme Andreja Lettricha Mŕtvi nespievajú. Dvojdielna filmová adaptácia rovnomennej literárnej predlohy spisovateľa Rudolfa Jašíka realisticky zachytáva obraz života a vzťahov počas 2. svetovej vojny v zmiešanom slovensko-nemeckom prostredí. Menšiu úlohu si vzápätí „strihla“ aj v ďalšom pôsobivom filme Štefana Uhra Panna zázračnica (1966). 

Po maturite sa Šalagová prihlásila na konzervatórium (odbor spev, ktorému sa venovala aj na ĽŠU) a súčasne na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Po ukončení štúdia sa predstavila ako barónka v úspešnom televíznom projekte Adam Šangala (s Ivanom Palúchom v hlavnej úlohe) z roku 1972. Nakrútil ho Karol Spišák.

Krátky čas bola členkou bratislavskej Tatra revue. V nitrianskom Krajovom divadle (predchodca súčasného Divadla Andreja Bagara) pôsobila ako členka súboru od novembra 1968 do októbra 1970. Z tohto obdobia sa v jej podaní vyzdvihujú úlohy Grácie v Benedettiho Kytici červených ruží, Magdy v Ingeho Pikniku a Lujzy v Thomasovej hre Sedem žien. „Tam som hrala krásne postavy a bol tam výborný kolektív,“ poznamenala Šalagová. V roku 1972 sa objavila v Hlase slobody a pravdy na divadelných doskách Poetickej scény v Bratislave a po jej pričlenení k Novej scéne sa stala súčasťou aj tohto súboru. 

Oľga Šalagová rada spomína aj na svoje filmové postavy, z ktorých spomeňme aspoň tie vo filmoch Hriech Kataríny Padychovej, Horúčka (oba v réžii Martina Hollého), O sláve a tráve (r. Peter Solan), Guľôčky (r. Jozef Zachar), Cesta ženy (r. Dušan Kodaj), Kamarátky (r. Štefan Uher), Tango pre medveďa (r. Stanislav Barabáš) alebo Volanie démonov (r. Andrej Lettrich). No a, samozrejme, účinkovala aj v množstve televíznych titulov. Jeden z jej bratrancov vypátral, že „šalaga“ znamená v koptčine „veliteľ“ alebo „náčelník“, a Oľga Šalagová neraz dostávala úlohy neprehliadnuteľných, výrečných, rozhodných a ráznych žien. 

Už v roku 1966 sa vydala za hudobného skladateľa Milana Dubovského, s ktorým sa spoznala pri skúšaní jednej z hier na vysokej škole. Po Nežnej revolúcii sa na nejaký čas od herectva odklonila a vstúpila do politiky. Stala sa štátnou tajomníčkou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, neskôr však z funkcie odišla na vlastnú žiadosť. V jednom dobovom rozhovore označila dva roky strávené v politike za horor. V súčasnosti sa venuje primárne dabingu a sporadicky ju vídať v domácich televíznych seriáloch. 

Oľga Šalagová mala kedysi možnosť účinkovať i za veľkou mlákou, ale rozhodla sa pre Slovensko. Za záujem zo zahraničia vďačí filmu Tango pre medveďa (1966), ktorý sa dostal na festival do Viedne. Šalagová dostala ponuku sedemročnej zmluvy s tým, že prvé dva roky mala stráviť v Londýne – mali slúžiť ako príprava na hviezdnu kariéru v USA. Ona to však odmietla. „Pripadalo mi to ako otročina. A ja som odmalička veľmi slobodný duch.“

Barbora Gvozdjáková (filmová publicistka)
foto: archív SFÚ / Margita Skoumalová

Marta Rašlová vtrhla do slovenského filmu ako veľmi mladá a obsadzovali ju hneď tí najvychytenejší režiséri. „Vtrhla“ je v jej prípade priliehavý výraz, už pre tú živelnosť, akú predviedla v Slávnosti v botanickej záhrade. Koncom mája oslávila herečka 70. narodeniny.

Marta Rašlová bola zaujímavým zjavom filmovej scény, prepájali sa v nej dievčenská nevinnosť, naivita a spontánnosť so ženskými pôvabmi a sebavedomím. Začínala v zlatých šesťdesiatych, bez hereckého vzdelania a pri prvej výraznejšej úlohe vo filme Stanislava Barabáša Tango pre medveďa (1966) mala iba sedemnásť. „Objavila“ ju pomocná režisérka Eva Trnková (neskôr Štefankovičová) vo Vysokoškolskom klube. Bratislavská rodáčka mala rada rušný spoločenský život. Ako sama tvrdí, odmalička bola výmyselná, chodila do dramatického krúžku aj na balet, ktorému sa začala venovať i na konzervatóriu, ale po prvom ročníku odtiaľ odišla. Študovala na polygrafickej škole.

Po Tangu pre medveďa prišla ponuka od režiséra Jozefa Zachara, ktorý ju obsadil do úlohy jednej z maturantiek ochutnávajúcich život v Zmluve s diablom. No a na konci dekády prišla silná zostava titulov: celovečerné debuty Ela Havettu (Slávnosť v botanickej záhrade) a Dušana Hanáka (322) i televízne projekty Sladké hry minulého leta v réžii Juraja Herza a Prípad jasnovidca Hanussena (r. A. Lettrich). Výborne zapadla najmä do pestrej zostavy postáv a postavičiek Havettovej Slávnosti a energicky prispela do krútňavy obrazov, farieb, nálad a interakcií. Sama na to s odstupom času spomína ako na výnimočnú skúsenosť. „V prvom rade som mala vtedy iba dvadsať rokov a život bol pre mňa gombička. Zároveň to bola ešte taká otvorená doba. No a celkovo na filme pracoval štáb, z ktorého išla radosť. Atmosféra bola odľahčená a neustále sme sa zabávali, ani som nevedela, kedy sa nakrúca a kedy nie,“ uviedla Rašlová pre Film.sk s tým, že nepociťovala žiadny stres a ani nevnímala, že vlastne hrá. „Tie pocity zodpovednosti spojené s trémou prichádzali až s vekom.“

V tomto období sa zároveň dostala na dosky bratislavského Divadla na Korze, kde bola do jeho zániku v roku 1971. To sa už začala iná éra, no o filmové ponuky nemala Marta Rašlová núdzu. Prenikla aj do českých projektov (opäť ju obsadil Juraj Herz, s ktorým spolupracovala i neskôr) a dokonca nakrúcala v Nemecku. V 80. rokoch sa pravidelnosť jej účinkovania trochu narušila a išlo skôr o drobné úlohy. Marta Rašlová bola zamestnaná, filmovačkám sa popri svojej práci mohla venovať len obmedzene a nebolo na to veľa času aj preto, že prišli deti (má dvoch synov s Olegom Tatarkom, synom Dominika Tatarku). Napriek tomu sa objavila napríklad v snímkach Dušana Trančíka Iná láska a Mikola a Mikolko alebo v Galošiach šťastia (znovu Herz), Slaných cukríkoch (r. E. Štefankovičová), Úsmeve diabla (r. J. Zeman) či Rabake (r. D. Rapoš). Po revolúcii ju niekoľkokrát obsadil aj Martin Šulík. Už dlhšie sa však táto majiteľka svojského temperamentu divákom až na malé výnimky nepripomína. Čím teda žije v súčasnosti? Venuje sa rodine a cestovaniu. Okrem iného.

Daniel Bernát
foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek