Jaroslav Hochel,

filmový publicista

Nedávno prebehol našou klubovou distribúciou skvelý izraelský film Foxtrot režiséra Samuela Maoza. Hoci ide (aj) o kritický pohľad na izraelskú armádu, predovšetkým je to veľká metafora, ktorej prvý plán sa vôbec nemusí odohrávať práve na izraelskom checkpointe. Izraelská ministerka kultúry a športu Miri Regev však nelenila a k filmu sa vyjadrila veľmi kriticky, a to skôr než ho vôbec videla: „Izraelskí autori... rozširujú lži pod rúškom umeleckého vyjadrenia.“ Ministerka zaiste má na takéto výroky kvalifikáciu, dokonca dvojakú: v minulosti bola vrchnou cenzorkou tlače a hovorkyňou Izraelských obranných síl. A kým ona tomuto umeleckému dielu všemožne škodila ďalej, film získaval po Striebornom levovi z Benátok jedno ocenenie za druhým vrátane 8 cien Izraelskej filmovej akadémie. Kto sa tu vlastne strápnil – ministerka alebo režisér filmu? Mimochodom, foxtrot je uhladený progresívny tanec charakterizovaný dlhým, súvislým a plynulým pohybom po tanečnom parkete, ktorý má pôvod v Spojenom kráľovstve.

Poriadny tanec rozpútal aj Edo Cicha svojím magisterským filmom Základná umelecká škola Petra Breinera, ale bol to tanec iný, bol to pravý slovenský odzemok. Cicha si posvietil na podivné praktiky primátorky Humenného Jany Vaľovej a jej prisluhovačov. Išlo v ňom o ZUŠ-ku, ktorej primátorka (za Smer) z (ne)pochopiteľných dôvodov znepríjemňovala fungovanie zadržiavaním financií, personálnymi rošádami a v neposlednom rade i žabomyším konfliktom týkajúcim sa pomenovania školy po známom hudobníkovi, ktorý nie je práve priaznivcom primátorkinej politickej strany. Ale hlavne išlo o arogantné zneužívanie moci. Vaľová a spol. nielenže odmietli vystúpiť vo filme a znepríjemňovali Cichovi nakrúcanie, ale napísali sťažnosť na Cichovu školu, podali naňho trestné oznámenie, uverejňovali nepravdy na webe mesta. Cichu podporil Ateliér dokumentárnej tvorby FTF VŠMU aj akademický senát fakulty, zastala sa ho Transparency International Slovensko. Vaľovú občania Humenného vo vlaňajších komunálnych voľbách poslali, kam si zaslúžila, Cicha získal za svoj film dve ocenenia na Áčku a medzičasom nakrútil vydarený príspevok o Ivete Radičovej do TV cyklu Expremiéri. Tak kto sa tu vlastne strápnil?

K tanečnej výchove sa najnovšie rozhodla prispieť ministerka kultúry Ľubica Laššáková: len tak ľavou zadnou škrtla príspevky na podujatia znevýhodnených skupín obyvateľstva súvisiace s LGBTI kultúrou (vrátane Filmového festivalu inakosti), ktoré predtým schválila kvalifikovaná odborná komisia (vymenovaná ministerstvom), i príspevky na prioritné projekty inštitúcií, ako sú Slovenská národná galéria a Kunsthalle. Motivácia? Žeby osobný (ne)vkus a osobné antipatie? Snaha zapáčiť sa (budúcim) koaličným partnerom? Ale vráťme sa k tancu. Problém je, že na ministerkinu nôtu sa tancuje fakt ťažko, aj keď jej konanie pripomína ruskú častušku (a najmä Putinov zákon zakazujúci „propagáciu homosexuality“) – a tak trochu aj neslávne známe entartete Kunst (ktoré už s tancom nesúvisí vôbec).

Aké z toho plynie ponaučenie? Ak má byť film pravdivým zrkadlom doby, musí sa do istej miery miešať do politiky. Ale naopak to neplatí, politika sa nemá čo miešať do filmu (a do umenia všeobecne). Dobrou správou je, že z celkom zbytočného „súboja“ politiky a umenia zákonite vychádzajú ako morálne porazení politici. Bez ohľadu na to, či je to na ministerstve v Jeruzaleme, v Bratislave, alebo na radnici v Humennom.