Sexy-mini-super-flower-pop-op-cola alebo Jazyk atrakcie

Od 1. do 6. mája sa konal 65. ročník Medzinárodného festivalu krátkeho filmu v Oberhausene. Slovenský filmový ústav (SFÚ) rozširuje spoluprácu s týmto festivalom prostredníctvom výskumného projektu Re-selected.

V programe jednej z najprestížnejších európskych súťažných prehliadok krátkeho dokumentárneho a experimentálneho filmu dominovali tohto roku popri tradičných súťažných sekciách – medzinárodnej, domácej, videoklipov, filmov pre deti a mládež a ďalších – predovšetkým výberové archívne programy. 

Divácky veľmi príťažlivá bola, pochopiteľne, hlavná tematická sekcia Jazyk atrakcie: trailery medzi reklamou a avantgardou,venovaná v ôsmich blokoch fenoménu trailerov, teaserov, kinoreklám a kinospráv praktického zamerania (od oznamu o povolenej rýchlosti v autokine po varovania mladých párov pred kinoerotikou). V súbore približne sto rôznorodých filmových upútaviek, premietaných hlavne z 35 mm kópií, sa kurátori Cassie Blake a Mark Toscano (z archívu AMPAS) pokúsili sledovať práve ten pohyb tvorby trailerov medzi účelovosťou, reklamným určením a formálnymi výbojmi, progresívnosťou vizuálneho vyjadrovania. V neuveriteľne pestrej mozaike rôznych príkladov tohto žánru krátkeho filmu poukazovali na meniace sa historické, estetické (premeny techník kondenzácie, explikácie či hyperboly u rôznych tvorcov, v odlišných obdobiach a krajinách) i širšie spoločenské súvislosti jeho vývoja (napr. reklamy na afri-colu reagujúce na aktuálne dianie, od politiky po módu). V mnohom ešte zaujímavejšie bolo nakoniec aj „otvorenie“ témy zameraním na diela umelcov, ktorí si osvojilijazyk a materiál trailerov.

Vrcholom ročníka sa však bezpochyby stala pedantne pripravená retrospektíva ranej dokumentárnej tvorby Alexandra Sokurova. V kontraste k svižnému a pointovanému jazyku atrakcie tak o to viac rezonovala meditatívnosť a hĺbavosť jazyka filmovej elégie. Trailerovo povedané, robiť trailer na Sokurovov film by bolo nielen riskantné, ale zrejme aj kontraproduktívne. Vo výbere 14 titulov – od dokumentárneho debutu Mária po Východnú elégiu, prvý zo série filmov nakrútených v Japonsku (1978 – 1996) –, ktorých časť autor osobne uviedol a projekcie doplnil masterclassom, dominovala spomínaná elegická forma. Sokurov ju rozpracováva viac ako 40 rokov a stále mu umožňuje preskúmavať udalosti a aktérov veľkých dejín, fenomény života v Sovietskom zväze i vtedy ťažko predstaviteľné dôsledky jeho konca na začiatku 90. rokov, životné peripetie známych osobností i osudy bezmenných, do ktorých komunistický režim zasiahol. Snaha festivalu podieľať sa na reštaurovaní jeho diel tak ešte viac poukazuje na pozíciu outsidera, resp. podozrivého autora (nedávne vyšetrovanie jeho nadácie, podporujúcej mladých tvorcov, pre „údajné podvody“), ktorú má Sokurov v súčasnom putinovskom Rusku.

Po minuloročnom úspešnom uvedení výberu slovenských krátkych filmov prevažne zo 60. rokov v sekcii prezentujúcej poklady archívov pokračuje SFÚ v prehlbovaní spolupráce s festivalom, tentoraz zapojením sa do projektu Re-selected, zameraného na prieskum neznámych, často podivných histórií vybraných filmových kópií (festivalová politika, problém jazykových verzií, postihy zákazom) uchovávaných vo festivalovom archíve a zároveň dejín kontaktov zástupcov jednotlivýchfilmových štúdií a organizácií s vedením festivalu a členmi výberových komisií. Po tom, ako sme s vedúcim projektu Tobiasom Heringom pátrali po týchto stopách vo festivalovom archíve, pricestoval v prvej polovici mája do Bratislavy, kde sme pokračovali projekciami a debatami o ďalších kľúčových krátkych filmoch, ktoré sa do Oberhausenu hlásili, boli tam uvedené a dokonca získali cenu alebo sa do programu z rôznych dôvodov nedostali, pričom sme sa už nezameriavali len na 60. roky, ale na všetky roky zaujímavé z hľadiska kolibskej aktivity smerom k festivalu. Výsledky archívnych prieskumov plánujeme prezentovať koncom roka na seminári v Kine Lumière v Bratislave a spolu s uvedením vybraných titulov a výstupov z výskumu aj na budúcom ročníku oberhausenského festivalu. Avšak zapojenie sa do projektu Re-selectedpre nás nie je prínosom len z hľadiska našej prezentačnej aktivity. Podstatná je skôr aktualizácia archívneho výskumu, možnosť formulovať nové otázky, skúšať iné hľadiská. Spolupráca s festivalom v Oberhausene pomáha odkrývať doteraz málo známe súvislosti našich „susedských“ filmových dejín.

Martin Kaňuch

Cannes 2019 – zápasy o prežitie

V dňoch 14. až 25. 5. sa konal 72. ročník MFF Cannes, na ktorom zvíťazil juhokórejskýfilm. Slovensko bolo zastúpené v súťaži Cinéfondation, ale krátky film Pura Vida v réžii Martina Gondu cenu nezískal. 

Akoby sa divák ocitol v zlatej ére československého filmu. Žiadne veľké zápletky a príbehy, len dominujúca banalita a namiesto záznamu všedného dňa trojhodinový záznam tanca. Béla Tarr dievčenských zadkov Abdellatif Kechiche natočil pozoruhodný film Mektoub, My Love – Intermezzo o mágii tanca. Telo bolo v tomto prípade hlavne nástrojom na vyjadrenie túžby, nie slov. Vo vizualizácii jeho vibrácií je film až desivý a jediným dlhším dialógom počas troch hodín tanca je rozhovor dvoch bisexuálnych dievčat o mužských zadkoch. Napriek tomu či práve preto bude titul ťažko distribuovateľný. Dodajme ešte, že postavami i miestami deja nadväzuje na snímku Mektoub, My Love – Canto Uno z roku 2017.

Z východoeurópskych filmov sa do hlavnej medzinárodnej súťaže dostal iba rumunský režisér Corneliu Porumboiu s titulom La Gomera. Výborný Vlad Ivanov stvárňuje úlohu policajta, ktorý donáša mafii, v príbehu, kde si mafiáni na Kanárskych ostrovoch sprostredkúvajú dôležité správy pískaním v záujme lepšieho utajenia informácií. Možno toto bol prvok považovaný za inovatívny v inak celkom zvyčajnom krimifilme. 

Lotyšsko-belgická koprodukcia Oleg (r. Juris Kursietis) patrila k žiarivým východoeurópskym zástupcom v Cannes, hoci „len“ v mimosúťažnej sekcii Quinzaine des Réalisateurs (Directorsʼ Fortnight). Oleg je mäsiar z Lotyšska, ktorý pracuje v Belgicku. Jeho rumunský spolupracovník na jatkách ho raz po opici obviní, že si jeho vinou odrezal prst, a Olega vyhodia. Podnikne strastiplnú cestu po krajine a dostane sa medzi umelcov i medzi poľských mafiánov v Bruseli, ktorí dodávajú miestnym firmám ilegálnu pracovnú silu. A všade trie biedu. (Napokon, človek v núdzi je typickou postavou tých východoeurópskych filmov, ktoré akceptujú zahraničné festivaly.) V tej istej sekcii ma podobne príjemne prekvapil francúzsko-švajčiarsky film Les Particules, ktorý sa odohráva na pomedzí uvedených koprodukčných krajín. Ústrednou postavou je osemnásťročný študent Pierre-André, ktorý sa vyberie s kamarátmi na výlet. Jeden z chlapcov sa stratí, nikto nevie ako a nik ho už ani nenájde. Film režiséra Blaisa Harrisona je bez previazaných súvislostí, všetko sú iba častice (ako napovedá už názov) kozmu, častice prachu, slnečného svitu alebo života. 

Hlavnou témou filmov v programe však bolo násilie a boj o prežitie. Ojedinele sa násilie objavilo nielen vo forme tragického obrazu doby, ale aj v tak trochu humornej rovine. Podarilo sa to vo výbornom juhokórejskom filme Gisaengchung (r. Bong Joon-ho), ktorý napokon získal Zlatú palmu. Ide v ňom o chudobnú rodinu, ktorá vidí svoju šancu v dome takmer ideálnej štvorčlennej rodiny manažéra a vorkoholika. V snímke sa prelína sociálna dráma, komédia, triler, detektívka, psychologická dráma, dystopia... a je to zábavné i desivé. „Chcel som zaznamenať rastúcu polarizáciu a nerovnosť v spoločnosti,“povedal autor. „Žijeme v ére kapitalizmu ako dominantného svetového poriadku, ku ktorému nie je žiadna alternatíva. (...) Triedy a kasty kapitalistickej spoločnosti sú na prvý pohľad neviditeľné. Rozdiely sú dobre maskované... Na triednu hierarchiu nazeráme ako na relikt minulosti. V skutočnosti sú triedne línie neprekročiteľné. V normálnom svete je veľmi nepravdepodobné, že by sa životné cesty našich štyroch nezamestnaných protagonistov a rodiny manažéra globálnej IT firmy mohli pretnúť. Snáď iba vtedy, ak je niekto z nižšej triedy najatý ako vychovávateľ alebo služobník – ako v prípade nášho filmu.“

Snímka Bedári (udelili jej Cenu poroty) francúzskeho režiséra Ladja Lyho sa odohráva v chudobnej štvrti Montfermeil Les Bosquets v Paríži, na ktorú prvý raz upozornil Victor Hugo vo svojom románe (1862). Film je natočený v tradícii francúzskeho sociálneho realizmu a v centre príbehu je pohotovostná jednotka SCU (Special Combat Unit), ktorá v štvrti operuje v snahe zabrániť najhorším zločinom. Inú, lyrickejšiu cestu zvolil Terrence Malick v nemecko-americkom filme A Hidden Life o tichom proteste rakúskeho sedliaka proti nacizmu. Malickova cesta nie je akčná, je to cesta opakujúcich sa záberov na pole, lúky, každodennú prácu. Tie fungujú ako konštanta, ľudia sa však menia a vytláčajú zo svojho kruhu cudzorodého jedinca.

Filmy tohtoročného MFF Cannes ukázali, že nielen európskym tvorcom robí vrásky súčasný stav kapitalizmu a prehlbovanie chudoby. Temné počasie sa tak hodilo k temnej atmosfére filmového programu.