Veľmi osobné filmové tipy

Júnový program Filmotéky Slovenského filmového ústavu na mňa pôsobí ako výklad cukrárne na maškrtné dieťa: Moderná doba, Big Lebowski, Nesmúť, Nové strašidlá...Našťastie, filmové umenie na rozdiel od sladkostí nespôsobuje zdravotné problémy. Práve naopak. Až sa čudujem, prečo ešte nikto nezaviedol terapiu filmom. Ak by jestvovala, Kino Lumière by bolo naším sanatóriom.

Kino morálneho nepokoja je vraj zastarané. Boľševickí propagandisti mu údajne nedovolili viac, len zaoberať sa subtílnymi odtienkami charakterov a vzťahov, kazov na inak dokonalom profile mladého budovateľa komunizmu. Karierizmus, protekcie, pokrytectvo, egoizmus – to všetko má dnes iný náboj. Človek musí byť ambiciózny, dynamický, flexibilný a sústredený na dosiahnutie cieľa. A úspech je boh, ktorému sa dnešok klania. Lenže doba zhrubla najmä preto, že sme sa prestali zaoberať „pletkami“, ktoré boli pre poľských filmárov pred štyrmi desaťročiami zásadnými problémami a témami ich skvelých filmov. Pre podaktorých nimi zostali dodnes, ako dokazuje Krzysztof Zanussi. V júni oslávi osemdesiatku a treba si ho pripomínať. Aby meno Zanussi ostalo spojené s Ilumináciou, Špirálou, Konštantou či Rodinným životom, nie s domácimi spotrebičmi...

Komunisti vôbec robili divné kusy. Napríklad prideľovali byty v jednom dome fabrickým robotníkom, sólistom Národného divadla, sochárom aj filmárom. Jozef Medveď nepatril k špičke slovenského filmu a príjemný nebol ani ako sused – jeho hlučných alkoholických eskapád sme sa všetky deti z Mikovíniho ulice panicky báli. Medveďov celovečerný debut (a zároveň prvá a jediná dlhometrážna réžia kameramana Karola Kršku) Štvorylka podľa Janka Jesenského je dôkazom nesporného talentu a nenaplnených prísľubov.

Keď som pred rokmi robil rozhovor s Larsom von Trierom k jeho filmu Dogville, natrafil som na fanfarónsky zábavného tvorcu. Nie že by Dogville bol taký smiešny. Antikrist či Melancholia už vonkoncom nie. Len od tých čias žiadne Trierove filmy nedokážem brať tragicky či nedajbože deprimujúco.

Najnovšie a posledné stretnutie: polhodinka s Agnès Varda na tohtoročnom Berlinale po tom, ako jej Dieter Kosslick odovzdal cenu Berlinale Kamera. Moju devätnásťročnú dcéru síce autobiografický dokument Varda by Agnès neoslovil, no aj ju očarila stará pani s výstredným účesom, plná nápadov, elánu, nadhľadu a múdrosti. „Po osemdesiatke som sa desila, že môj čas vypršal. Teraz, po deväťdesiatke, necítim žiadny strach ani stres, užívam si každý deň,“ povedala. Päť týždňov nato priniesli médiá smutnú správu o jej skone. Diela Cléo od piatej do siedmej a Šťastie sú dôstojnou spomienkou.

odporúča filmový kritik Miloš Ščepka