Čo sa od nás môžu naučiť mimozemšťania?

V máji prichádza do kín dobrodružný fantasy film režisérskej dvojice Dražen Žarković a Marina Andree Škop Môj dedo spadol z Marsu, ktorý vznikol v minoritnej slovenskej koprodukcii. Určený je primárne pre detských divákov vo veku 7 až 12 rokov, ale jeho ambíciou je osloviť aj rodičov a zaradiť sa medzi rodinné filmy.

Hrdinkou snímky je deväťročnáUna, ktorej mimozemšťania unesú dedka a ona vzápätí zistí, že aj dedko je mimozemšťan. Má necelých 24 hodín na jeho záchranu, pričom v stávke je aj život Uninej mamy, ktorá je s dedkom energeticky prepojená. Spoločníkom na ceste za záchranou rodiny sa pre malú hrdinku stáva robot, ktorého objavila v dedkovej pivnici.

Marina Andree Škop a Dražen Žarković sa venujú tvorbe pre deti dlhodobo. O ich spolupráci na novinke Môj dedo spadol z Marsu hovorí Marko Škop zo spoločnosti Artileria, ktorá je slovenským koproducentom snímky: „Marina sa venovala viac dramaturgii a práci s hlavnou hereckou predstaviteľkou. Dražen sa zase viac venoval vizuálnej stránke, záberovaniu a ďalšej tvorivej práci na pľaci. Spoločnými silami dlhý čas pripravovali a potom dohliadali na výrobu a postprodukciu špeciálnych efektov, ktoré tu hrajú dôležitú rolu.“ 

Príbeh filmu je podľa tvorcov o dôležitosti lásky, priateľstva a spolupatričnosti v živote človeka. Mimozemšťania sú tu v pozícii tých, ktorí si vo svojom svete poradili so všetkým okrem pocitu osamelosti, preto sa začnú zaujímať o našu planétu. Na pozadí dobrodružnej zápletky a budovania vzťahu Uny s mimozemským robotom, ktorého pomenuje Dodo, ukazuje príbeh, ako ľudia vlastne fungujú. Mimozemšťania tak dostávajú odpovede na otázky, ktoré ich trápia. Robot sa od svojej ľudskej spoločníčky dozvedá nielen to, že „kamoši sú tí, ktorí prídu na narodeniny, čakajú pred školou a nevtierajú sa chalanovi, ktorý sa ti páči“, ale aj čo všetko je človek schopný zvládnuť a prekonať, ak ide o záchranu niekoho, na kom mu záleží. „Vo svete, v ktorom prevláda individualizmus, cítime potrebu viesť našich najmenších smerom k spolupatričnosti, priateľstvu a láske, k hodnotám, ktoré obohatia ich život,“ vysvetľuje režisérska dvojica.

Snímka ukazuje aj rodinnú súdržnosť a viacgeneračné spolužitie.Túto líniu na symbolickej úrovni podčiarkujú viaceré momenty s odovzdávaním a prijímaním „energie“, ktorá má schopnosť udržať ľudí pri živote. Tvorcoviasa v náznakoch dotýkajú aj otázky smrti a odchádzania blízkeho človeka.

Vo filme však nechýbajú ani ukážky ľudských slabostí a neduhov, ako je napríklad problém s prijatím inakosti alebo šikanovanie. 

„Na Slovensku máme peknú tradíciu kostýmových rozprávok, ktoré sa odohrávajú v kráľovstvách. Tu ide o niečo úplne iné, je to dobrodružný film s prvkami sci-fi,“ hovorí Škop a k jeho slovám treba dodať, že z konfrontácie ľudskej a mimozemskej civilizácie vyplývajú aj vtipné situácie. Film vznikol v rozsiahlej koprodukcii siedmich krajín s Chorvátskom na čele. „Takáto veľká mnohostranná koprodukcia bola predovšetkým výsledkom potreby zafinancovať film, aby vyzeral čo najlepšie. Keďže ide o žánrový titul, ľahšie sa tu napríklad kombinovali herci z viacerých krajín,“ozrejmuje Škop. „Postavu deda zahral populárny nórsky herec Nils Ole Oftebro. Naša Petra Polnišová hrala úlohu mamy. Animatronického robota zasa vytvorili a obsluhovali českí špecialisti. Máme radosť z toho, akým spôsobom tvorivo zastrešil svet mimozemšťanov na planéte slovenský animátor Michal Struss so svojím tímom.“

Môj dedo spadol z Marsu (Moj dida je pao s Marsa, r. Dražen Žarković, Marina Andree Škop, Chorvátsko/Luxembursko/Nórsko/Česko/Slovinsko/Slovensko/Bosna a Hercegovina, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 250 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 70 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: ARTILERIA

O láske a dospievaní

Film Uzly a pomaranče je adaptáciou knižnej predlohy známej českej autorky literatúry pre deti a mládež Ivy Procházkovej, ktorá napísala aj scenár. Režisérom filmu, ktorý vznikol v česko-nemecko-slovenskej koprodukcii, je Ivan Pokorný. 

Román vyšiel pôvodne v Nemecku pod názvom Orangetage (2012), následne bol preložený do češtiny i ďalších jazykov a autorka zaň získala viacero ocenení. „Tvorbu medzinárodne uznávanej autorky Ivy Procházkovej som poznal ešte predtým, ako ma Daniel Severa (český producent – pozn. red.)oslovil s možnosťou partnerstva na projekte Uzly a pomaranče. Komorný príbeh o dospievaní, prvej láske a drobných ranách, ale aj o statočnosti a zodpovednosti, ma zaujal po prvom prečítaní scenára. Dojemný, ale bez prehnaného sentimentu, plastické postavy a konštruktívne vybudovaný scenár sú základom dobrého filmu,“ uviedol slovenský koproducent snímky Patrik Pašš zo spoločnosti TRIGON PRODUCTION v explikácii pre Audiovizuálny fond.

Hlavným hrdinom príbehu je štrnásťročný Darek, ktorý žije po smrti matky so svojím otcom a mladšou sestrou Emou. V Darekovom svete je stále prítomný obraz mamy, ktorá mu veľmi chýba. Otec prišiel o prácu a svoje problémy rieši alkoholom, nie je pre syna oporou, akú by potreboval. To skôr Darek pomáha otcovi. Stará sa o osemročnú mentálne postihnutú sestru aj o domácnosť. Oporu nachádza u suseda Havlíka, s ktorým ho spája láska ku koňom. Okrem toho zvádza Darek chlapčenské súboje s vrstovníkom Hugom a, samozrejme, prežíva svoju prvú lásku – k dievčaťu menom Hana.

Dôležitým vizuálnym prvkom filmu je podľa slov režiséra Ivana Pokorného krajina, ktorá obklopuje dedinu. Nemá len úlohu nenápadnej kulisy. Obrazy prírody majú pôsobiť nadčasovo a majestátne cez zľahka idealizované vnímanie dospievajúceho, ktoré je v kontraste s tým, ako vyzerá život v dedine. „Dej sa odohráva v hraničnom česko-nemecko-poľskom trojuholníku. Je to už na pohľad surový, nie práve bohatý kraj. Nechcel som postavy vsadiť do obrazu momentálne ,módnej‘ sociálnej vylúčenosti severočeského kraja. Zaujímajú ma protiklady, napríklad rozpätie medzi rozpadávajúcim sa ,pomníkom‘ socializmu (zvyšky JRD Pokrok) na jednej strane a vkusným vidieckym domom vyššej kategórie Hankiných rodičov na strane druhej. Medzi týmito krajnými bodmi zaznamenáme ďalšie odtiene spoločenských pomerov a rozmanitých ľudských osudov v odľahlej horskej obci,“ vysvetľuje režisér.

Film je podobne ako kniha určený primárne pre mladých, nejde však o nejaký prvoplánovo idylický príbeh. Zachytáva premenu chlapca na zodpovedného mladíka schopného lásky aj odpustenia, čo nie je vždy ľahký proces. „Domáce tituly určené násťročným na Slovensku dlhodobo absentujú, pritom je po nich dopyt, napríklad Backstagemal 22 013 divákov počas prvého víkendu. Uzly a pomarančemajú potenciál zasiahnuť mladé publikum a rodičov silnou témou, emočnou pravdivosťou a stavaním mladého diváka na úroveň plnohodnotného publika. Scenár a jazyk filmu sa mladému divákovi nevtiera tým, že by bol nasilu ,mladý a cool‘, ale je pravdivý a berie diváka ako vážneho partnera na dialóg,“ poznamenáva Patrik Pašš s tým, že snímka ponúka v kombinácii mladíckych turbulencií a rodinnej drámy komplexný pohľad na generáciu dospievajúcich detí. 

Zo slovenských hercov sa vo filme objaví Eva Sakálová v úlohe Darekovej matky a trénera mládežníckeho futbalového tímu stvárnil Ľuboš Kostelný. Slovensko je v tvorivom tíme zastúpené aj prostredníctvom kostýmového výtvarníka Jána Kocmana.

Uzly a pomaranče (Uzly a pomeranče, r. Ivan Pokorný, Česko/Nemecko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 253 531 eur (podpora RTVS: 43 000 eur, podpora z Audiovizuálneho fondu: 50 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: TRIGON PRODUCTION/Andreas Wünschirs

Charakter krajiny i človeka 

V máji vstúpil do slovenských kín dokumentárny film Zuzany Piussi a Víta Janečka Obliehanie mesta. Vznikal sedem rokov a jeho natáčanie prebiehalov Kremnici a okolí. Zachytávasnahu miestnych aktivistov chrániť mesto a krajinu a zároveňmetódy ťažobných spoločností, ktorými presadzujú svoje vlastné záujmy.

Výskumy ukázali, že v kremnickej lokalite sa stále nachádza zlato, ale ťažiť by sa dalo len spôsobom, ktorý by mal devastačný účinok na prírodu aj samotné mesto. „K téme som sa dostala tak, že ma oslovili Kremničania Ľuboš Kürthy s Barborou Glockovou. Rozprávali mi o sofistikovaných tlakoch ťažobnej spoločnosti na Kremničanov, o kupovaní poslancov. Začala som do Kremnice chodiť najprv sama, potom s Vítom Janečkom,“ vysvetľuje Zuzana Piussi.Protagonistami ich filmu sú miestni občianski aktivisti, environmentalisti, predstavitelia samosprávy, ktorí ťažbu nechcú, ale aj zástupcovia ťažobných firiem, ktoré sa ju snažia presadiť, a miestni obyvatelia, ktorí sa z najrôznejších dôvodov prikláňajú na stranu banských spoločností. Patria k nim aj mnohí mestskí a krajskí poslanci. 

„Film je rozdelený do dvoch častí. Prvá súvisí s lokálnymi dobyvateľmi – to sú slovenské firmy prepojené na vládu, ktoré drancujú krajinu a úrady im na všetko dávajú okrúhle pečiatky. Miestni obyvatelia nebojujú ani tak s ťažiarmi, ako s úradmi, ktoré majú chrániť životné prostredie. Druhá časť filmu je o globálnych dobyvateľoch, o snahe kanadskej spoločnosti ťažiť v Kremnici zlato,“ objasňuje Piussi. „Vo filme vidíme firmu, ktorá sľubuje v lome vybudovanie areálu na extrémne lyžovanie či divadla, ale zamlčuje všetko ostatné – výrub lesa, prašnosť, hluk, znečistenie vody, odkaliská, ale aj samotné nebezpečenstvo kyanidu.“

Dokument kritizuje platný banský zákon, ktorý vznikol ešte v čase, keď sa nepočítalo s ťažbou súkromnými spoločnosťami. Dnes ťažia na Slovensku prakticky len tie, a to s požehnaním štátnych orgánov, hoci je to pre občanov i samotný štát nevýhodné. Platí však aj európsky zákon, že s ťažbou musia súhlasiť miestne samosprávy, čo prenieslo časť rozhodovacej zodpovednosti na plecia mestských a krajských poslancov. A to je ďalšia z tém, ktoré film otvára. Ide tu nielen o charakter krajiny, ale aj o ten ľudský, ktorý je skúšaný, o otázky zastupiteľskej demokracie a občianskej spoločnosti. 

„Snažili sme sa, aby film nebol len akousi kronikou zápasu o to, či sa v jednej konkrétnej lokalite, husto obývanej a súčasne prírodne zaujímavej, bude, alebo nebude ťažiť. Išlo nám o to, aby film z nadhľadu aj odstupu ukázal, ako vyzerá v realite konfrontácia ľudí, ktorí prirodzene zastupujú perspektívu bežného života v danom meste, s perspektívou ľudí, ktorí chcú využiť nejaký užší potenciál danej lokality. V tomto prípade ide o ťažbu zlata a ťažbu bentonitu,“ hovorí Vít Janeček.Obliehanie mestaje teda časozberný investigatívny dokument, založený na pozorovaní vyvíjajúcej sa situácie, v ktorom sa používajú aj materiály natočené samotnými protagonistami a mediálne výstupy súvisiace s témou.

Povrchová ťažba kyanidovou metódou bola na Slovensku medzičasom zakázaná, a to aj vďaka Kremničanom. Chystá sa však nová surovinová politika, ktorá hrozí vylúčením samospráv z rozhodovacích procesov. „Ak sa schváli, budeme ťažobným rajom pre všetky zahraničné spoločnosti, z ktorých nemá štát žiaden zisk, pretože banský zákon sa na Slovensku nezmenil 60 rokov,“ uzavrela Zuzana Piussi. Téma filmu je teda živá aj po jeho dokončení.

Obliehanie mesta (Obléhání města, r. Zuzana Piussi, Vít Janeček, Česko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 66 130 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 25 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, BRD, DVD

Jaroslava Jelchová
foto: D1 film