ŠTEFAN VRAŠTIAK

(23. 4. 1942 – 4. 4. 2016)

V apríli nás vo veku nedožitých 74 rokov opustil Štefan Vraštiak, dlhoročný zamestnanec Slovenského filmového ústavu, člen redakčnej rady mesačníka Film.sk, publicista a historik, ktorý celý svoj život zasvätil kinematografii.

Filmu sa venoval už ako študent na odbornej záhradníckej škole v Malinove. Keď prišiel prvý raz za mnou do redakcie Smeny, myslel som, že sa sťahuje. Vyložil na stôl dve tašky plné obálok: v jednej obálke bola recenzia filmu, v druhej ho posudzoval z hľadiska kamery, v tretej sa venoval hereckým výkonom. Písal to pre seba, bez nárokov na publikovanie. Pravdaže, viaceré z textov sa dostali aj do novín.

Keď sa prihlásil na prijímacie pohovory na pražskú FAMU, prišiel sa do redakcie rozlúčiť, akoby sa vydával na ďalekú cestu. Vliekol so sebou dva veľké kufre plné recenzií a kritík, ktoré písal len tak cvične. Pred prijímaciu komisiu sa dostavil s oboma kuframi, a keď mu predseda komisie – rektor A. M. Brousil – povedal, aby sa najprv išiel ubytovať a potom prišiel, Vraštiak vysvetľoval, že od neho chceli práce a on ich má so sebou v kufroch. Tým upútal pozornosť všetkých členov komisie. Prijali ho jednohlasne a ešte dlhé roky sa spomínalo na Vraštiakovo entrée na FAMU.

Aj počas pražských štúdií prichádzal do Bratislavy s množstvom článkov a informácií o filmoch, fi lmároch a udalostiach filmového života. Keď v roku 1967 ukončil štúdium filmovej vedy, jeho cesta viedla priamo do Slovenského filmového ústavu, ktorý sa od roku 1969 stal jeho jediným, celoživotným pracoviskom. Trikrát bol aj riaditeľom filmového ústavu. Jeho rozsiahla činnosť zahŕňala filmový výskum, publicistiku a redakčnú prácu s množstvom materiálov, ktoré svojou faktografiou a dokumentárnou hodnotou tvoria základ pri štúdiu dejín slovenskej kinematografie (tvorby, distribúcie, zahraničných stykov a podobne). Od roku 1983 redigoval edície Dokumenty a Slovenský film. Jednou z najvýznamnejších aktivít Štefana Vraštiaka bolo jeho neúnavné pátranie po nemom Jánošíkovi, ktorý stojí na začiatku dejín slovenského filmu. Keď Jánošíka nenašiel u jeho tvorcov, amerických Slovákov Siakeľovcov, hľadal ďalej a nakoniec sa mu podarilo kópiu filmu vypátrať u producenta filmu Johna Závodného, ktorý ju mal roky uskladnenú v chicagskej garáži. Vraštiak sa významne pričinil aj o rekonštrukciu tohto historicky významného diela.

Dlhé roky sme spolupracovali, najprv v novinách, potom na viacerých základných dielach slovenskej filmovej literatúry, ako boli Malá encyklopédia filmu (1974), Encyklopédia dramatických umení Slovenska (1990), Encyklopédia filmu (1993). Som mu za to povďačný. Nepoznal som pracovitejšieho človeka, vždy sa dalo na neho spoľahnúť, vždy mal čas na všetko, čo sa týkalo filmu, všetko, čo sľúbil, splnil. A jeho práce by možno zaplnili celú veľkú miestnosť.

Richard Blech ( filmový publicista )
FOTO: archív SFÚ/Miro Nôta

Štefan Vraštiak? Zveľaďovateľ kinematografických polí

Peter Dubecký, generálny riaditeľ SFÚ
Vedomosti a poznatky Štefana Vraštiaka by som prirovnal k našej skvelej databáze SK CINEMA. Pred digitálnou érou 21. storočia sa všetko o dianí v slovenskej a vo svetovej kinematografi i dalo dozvedieť u Štefana, ktorý kraľoval v oddelení filmových informácií SFÚ. Nielenže vydával vyše 20 rokov Kinemu, ale všetky nitky, ktoré viedli k dianiu v kinematografii, vždy starostlivo spracúval, evidoval a popularizoval. Bol absolútny fanatik filmu a neúnavne ho podporoval. Stál vždy pri všetkých podujatiach, ktoré v minulosti tvorili základnú alternatívu k distribučno-ideologickej dramaturgii. Stojí spolu s Petrom Mihálikom, Ivanom Rumanovským a Jánom Komiňárom za objavením a kompletnou rekonštrukciou prvého hraného slovenského filmu Jánošík. Stojí aj za vznikom najstaršieho slovenského filmového festivalu Etnofilm. Odišiel predčasne a bude nám všetkým veľmi chýbať... ale s mojím otcom už určite vo „filmovom nebi“ organizujú študijné projekcie.

Ladislav Volko, sociológ, publicista
Málokto vedel, že Štefan Vraštiak vyštudoval strednú záhradnícku školu a potom išiel na FAMU. A tak ako záhradník musí poznať svoje pole, ktoré obrába, byť vytrvalý a pracovať, aj keď prídu búrky, Štefan bol záhradníkom kinematografie, predovšetkým tej slovenskej. Bez neho by nebola dokumentácia slovenského filmového života na takej úrovni, ako ju máme teraz. Kinema a iné publikácie, články a článočky, sú toho dôkazom. Jeho vytrvalosť sa prejavila aj v práci pre Klub filmových novinárov, Slovenský filmový zväz i mnohé ďalšie organizácie, pre festivaly a rôznorodé podujatia. Pracoval bez ohľadu na politickú klímu, čo mu niektorí zazlievali, ale jeho cieľom bolo zveľ aďovať kinematografické pole a to naplnil vrchovato. Ďakujem ti, Štefan.

Emília Kincelová, filmová publicistka
Dlhé roky sme spolupracovali. Charakterizovala by som ho ako mimoriadne pracovitého, spoľahlivého, slušného človeka a navyše dobrého kolegu a priateľa. Film bol pre neho všetkým. Neúnavne robil do poslednej chvíle, a to prácu, ktorá síce nie je na prvý pohľad atraktívna, ale bez nej sa nič nepohne. Jeho nadšenie pre stále nové a novšie informácie nezabrzdil ani internet. No mimoriadne vzácne bolo v časoch, keď sme museli po nich pátrať. Bolo by dobré, keby si mnohí uvedomili, že chod troch združení, o ktoré sa staral, je vážne ohrozený. Záchrana? Ak sa vynorí druhý obetavý Vraštiak. Dovoľte mi pochybovať.

Gizela Miháliková, dramaturgička, filmová historička
Štefan Vraštiak bol pre nás vzácny kolega. Intenzívne som s ním spolupracovala od roku 1975, keď sa nám podarilo realizovať historickú výstavu o dejinách našej kinematografie na 40 paneloch. Výstava putovala po celom Slovensku aj po zahraničí. Následne sme realizovali aj početné profilové výstavy našich režisérov, kameramanov, autorov animovaného filmu. Zakaždým sme zorganizovali aj sprievodné teoretické konferencie či odborné semináre, z ktorých SFÚ vydával knižné publikácie. Z aktivít Štefana Vraštiaka najviac oceňujem, že objavil a zachránil v Amerike stratenú kópiu prvého slovenského nemého filmu Jánošík z roku 1921.

Róbert Šveda, režisér
Štefan Vraštiak bol pre moju generáciu študentov VŠMU tým človekom v SFÚ, ktorý generácie spájal. Požičiaval mi všetky raritné filmy, ktoré mal nahrané z kadejakých satelitných programov, čím nám študentom v dobe „nesťahovania“ veľmi pomáhal. Bol šialeným zberateľom propagačných materiálov k filmom, vďaka čomu som mal na intráku na stene plagát Brada Pitta v životnej veľkosti. Osobne som túto jeho vášeň pocítil, keď sme spolu cestovali na Berlinale, kde som bol v Teddy Jury. Ale najväčšiu zásluhu mu pripisujem ako jednému z pilierov, čo dlhé roky držal na Slovensku ideu festivalu s gay a lesbickou tematikou. Tým vyšliapal pre ďalšie generácie cestičku, ktorá pre mnohých znamenala únik z tmavého lesa netolerancie.