Jaroslav Hochel

filmový publicista

Ostatné dva kalendárne mesiace by sme mohli nazvať aj sviatkom slovenského filmu. V marci sa uskutočnil Febiofest, ktorý v koncepcii vytýčenej pri vlaňajšom ročníku priniesol samostatnú sekciu Slovenská filmová krajina, v apríli zasa Týždeň slovenského filmu. Ich program sa vzájomne dopĺňal: kým TSF sa sústredil na bilanciu vlaňajšej tvorby, Febiofest uviedol premiérovo nové slovenské filmy. Ak k tomu prirátame febiofestové sprievodné podujatie Works in Progress, na ktorom sa prezentovali filmy nachádzajúce sa v štádiu vývoja, výroby či postprodukcie, môžeme trochu nadnesene povedať, že v rozpätí jedného mesiaca sme sa mohli oboznámiť s minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou slovenskej kinematografie.

Ku kinematografiám malých krajín, akou je aj Slovensko, akosi automaticky patrí pojem koprodukcia. Priznám sa, že najmä k minoritným koprodukciám mám rezervovaný vzťah. Ak aj odhliadneme od kuriozít typu Piatok alebo iný deň či Zbohom, Harry!, pri ktorých bola koprodukcia zrejme len biznisom slovenského menšinového koproducenta, stále zostáva tieň pochybnosti. Herecká účasť – povedzme – Sone Norisovej vo filme V tieni či Zuzany Kronerovej v snímke Domácí péče (ktorá ani len slovenský názov nedostala) je bezpochyby úspechom dotyčných herečiek – ale žeby aj slovenskej kinematografie? Vkráda sa i neodbytná myšlienka: boli by slovenskí tvorcovia prvou voľbou režiséra, keby nebolo koprodukčnej povinnej jazdy? Naozaj ide o tvorivý potenciál slovenských umelcov alebo skôr o nutnosť minúť pridelené prostriedky na tunajšom teritóriu? (Iste, navzájom sa to nevylučuje.) Alebo inak: je fajn, ak české peniaze pomôžu realizovať slovenský film, ale keďže sa to deje aj naopak, tento efekt akosi stráca na význame. Navyše, ako odznelo v diskusii na tému Slovenský film v českom audiovizuálnom prostredí v rámci Febiofestu, tieto filmy sa na zahraničných festivaloch všeobecne považujú za české.

Podujatie Works in Progress však nepriamo upozornilo na čosi, čo by som nazval internacionalizáciou slovenského filmu. Kreatívny dokument Petra Kerekesa Cenzori sa bude skladať z troch epizód, ktoré sa majú odohrávať a nakrúcať v Saudskej Arábii, na Ukrajine a v Nigérii. Snímka Roberta Kirchhoff a Cesta lesom o rómskom holokauste sa nakrúcala v siedmich (!) európskych krajinách. O svetovom rozmere dokumentu Petra Hledíka Fotograf Beatles iste nik nepochybuje. Tento medzinárodný aspekt slovenských filmov, vďaka ktorému majú veľkú šancu zaujať zahraničné publikum, sa mi vidí oveľa dôležitejší než naháňanie koprodukcií. (Ale aby som si aj trochu protirečil: vo všetkých troch prípadoch ide o slovensko-české koprodukcie.)