Autorský zákon a audiovizuálne diela

Prvého januára tohto roku nadobudol účinnosť zákon č. 185/2015 Z. z., takzvaný autorský zákon. V nasledujúcom texte sa pokúsime priblížiť aspoň základné pojmy a ustanovenia, ktoré sa viažu na oblasť audiovizuálnej tvorby. Východiskom a pomôckou sa nám stala panelová diskusia, ktorá sa uskutočnila v apríli v rámci Týždňa slovenského filmu.

V tejto diskusii sa novému autorskému zákonu venovala riaditeľka LITA, autorskej spoločnosti, Magdaléna Debnárová a generálny riaditeľ sekcie médií, audiovízie a autorského práva MK SR Anton Škreko.

Autorské dielo vrátane audiovizuálneho je výsledkom tvorivej duševnej činnosti, pričom nový zákon hovorí o jedinečnom výsledku, čím chce poukázať na neopakovateľnosť diela. Audiovizuálne dielo je definované ako dielo vytvorené filmovými tvorivými postupmi, ako aj výberom a spracovaním diel audiovizuálne použitých bez ohľadu na formu a spôsob ich spracovania, vnímateľné prostredníctvom technického zariadenia ako sled zaznamenaných, zámerne usporiadaných a navzájom súvisiacich obrazov vyvolávajúcich dojem pohybu a sprevádzaných zvukom alebo bez neho.

Podľa Magdalény Debnárovej upravuje nový zákon autorstvo audiovizuálneho diela precíznejšie ako ten predchádzajúci. Za autorov sa považujú režisér, autor scenára, autor dialógov aj hudby, pokiaľ vznikla osobitne pre dané dielo, a iná fyzická osoba, ak sa podieľala na vytvorení audiovizuálneho diela tvorivou duševnou činnosťou. Zákon nevylučuje z okruhu možných autorov ani zástupcov profesií, ako sú kameramani, výtvarníci, scénografi , majstri zvuku a podobne, priamo ich však neuvádza.

Zákon definuje aj producenta, respektíve výrobcu originálu audiovizuálneho diela, ako osobu, ktorá iniciovala alebo zabezpečila vytvorenie audiovizuálneho diela a je výrobcom prvého audiovizuálneho záznamu tohto diela.

Pri špecifikácii audiovizuálneho diela sa objavilo aj spojenie audiovizuálne použité diela, čo je oblasť, ktorú nový zákon po prvý raz dôslednejšie upravuje. Ide o dielo, ktoré je so súhlasom jeho autora adaptované na vytvorenie audiovizuálneho diela (napríklad adaptácia literárnej predlohy či divadelnej hry), spracované alebo inak použité a vložené do audiovizuálneho diela (napríklad upravené archívne fotografie) alebo vložené do audiovizuálneho diela ako jeho súčasť (napríklad pieseň, ktorá nevznikla priamo pre dané dielo).

Zo zákona vyplýva, že majetkové práva k audiovizuálnemu dielu vykonáva výrobca, čiže producent, ak nie je dohodnuté inak (teda licenčnou zmluvou). Aby sa však producent stal zákonným vykonávateľom práv k audiovizuálnemu dielu, musí splniť viacero podmienok: mať od autorov písomný súhlas na vytvorenie originálu diela, dohodnúť sa s nimi na odmene za vytvorenie diela a na odmene alebo spôsobe jej určenia osobitne za každé jednotlivé použitie diela. Na dohodu sa potom vzťahujú ustanovenia o licenčnej odmene. V prípade, že výrobca tieto podmienky spĺňa, je vykonávateľom majetkových práv autorov a má výhradnú licenciu v neobmedzenom rozsahu na celý čas trvania majetkových práv na použitie audiovizuálneho diela alebo jeho časti v znení pôvodnom, dabovanom alebo doplnenom o titulky, a to s možnosťou udelenia sublicencie alebo postúpenia licencie; ďalej je povinný previesť odmenu za káblovú retransmisiu audiovizuálneho diela, ktorú mu vyplatí príslušná organizácia kolektívnej správy, bez zbytočného odkladu po takomto vyplatení v prospech autorov audiovizuálneho diela; právo autorov audiovizuálneho diela na náhradu odmeny (za rozmnožovanie na súkromnú potrebu) a na primeranú odmenu (za nájom diela) zostávajú zachované.

Pri objasňovaní výkonu majetkových práv zo zákona sme už použili formuláciu „ak nie je dohodnuté inak“, čím sa otvorila otázka licenčných zmlúv, ktorej sa vo svojom príspevku počas diskusie podrobnejšie venoval Anton Škreko. Licencia je súhlas na použitie diela, ktorý poskytuje autor diela – nadobúdateľ tak získava formou licenčnej zmluvy súhlas na rôzne spôsoby použitia diela. Zákon v § 19 špecifikuje viacero druhov použitia. Zároveň priamo uvádza, že dielo je možné použiť iba so súhlasom autora (ak nejde o zákonnú výnimku) a za použitie diela má autor právo na dohodnutú odmenu. Pri dohode o odmene by mala platiť zásada rovnosti subjektov a ich dispozičnej autonómie – teda že každá strana má právo predostrieť vlastnú predstavu o odmene. Dohoda o odplate môže mať podobu jednorazovej alebo podielovej odmeny, môže však dôjsť aj k dohode o bezodplatnom poskytnutí licencie. V situácii, keď zmluva neobsahuje konkrétnu dohodu o odplate alebo ide o neformálnu zmluvu s ťažko dohľadateľnými podmienkami, platí všeobecné zákonné pravidlo o odmene za použitie diela, takže licenčná zmluva nie je v tomto prípade z hľadiska zákona vnímaná ako bezodplatná.

Výkon majetkových práv autorov, teda použitie audiovizuálneho diela, je koncentrovaný u výrobcu, producenta. Ten však musí s autormi uzavrieť dohodu o odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela a jeho použitie – pri uplatnení zákonného režimu formou podielovej odmeny. Producent nemá v takomto zákonnom režime možnosť „vykúpiť“ práva autorov jednorazovou odmenou.

Samozrejme, v prípade porušenia akéhokoľvek práva autora si ten môže uplatňovať rôzne nároky, medzi nimi aj nároky na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré upravuje Občiansky zákonník. Náhrada škody sa pritom vypočítava z potenciálnej licenčnej odmeny, čo platí aj pri vydávaní bezdôvodného obohatenia.


REAKCIA

Analytik Mediálneho inštitútu Radoslav Kutaš odpovedá na otázku Film.sk: Ak sa sústredíme na oblasť audiovizuálnych diel, v ktorých bodoch došlo v novom autorskom zákone k podstatnejším zmenám oproti tomu predchádzajúcemu?

Pokiaľ o zákone uvažujeme v intenciách vzťahu autor audiovizuálneho diela – producent (výrobca), je nový autorský zákon jednoznačne naklonený autorovi. Vo vzťahu vlastných autorov audiovizuálnych diel k výrobcovi sa režim výkonu práv dokonca sprísnil na úkor výrobcu. Nielenže sa výrobca, ktorý mieni uplatniť výkon práv zo zákona, musí dohodnúť s autorom audiovizuálneho diela v zásade na výnosovej odmene z použitia audiovizuálneho diela (inak zákonný výkon vôbec nevznikne), ale je aj povinný previesť na autora všetku odmenu z káblovej retransmisie, ktorú za audiovizuálne dielo vyberie organizácia kolektívnej správy práv.

Podľa mojej skúsenosti je pre výrobcov, ale aj autorov samotných najťažšie uchopiteľný práve režim zákonného výkonu práv autorov audiovizuálnych diel výrobcom (producentom). Hoci by mal byť založený na obdobných princípoch ako výkon práv zamestnávateľom, kladie na zmluvné strany oveľa vyššie nároky, ktoré sú v konečnom dôsledku odrádzajúce.

Za najpodstatnejšiu (pozitívnu) zmenu považujem vymedzenie režimu audiovizuálne použitých diel, ktorý sme zatiaľ nemali priamo ustanovený. Ide o precíznejšie vymedzenie použitia preexistentných diel (t. j. diel existujúcich už pred vznikom audiovizuálneho diela) v rámci audiovizuálneho diela. Tento režim je k produkcii diel oveľa priateľskejší v porovnaní s rigidným režimom platným pre vlastných autorov audiovizuálneho diela.

Režim výkonu práv v rámci použitia audiovizuálneho diela je však podľa mňa zbytočne zaťažený aj viacerými neprogresívnymi obmedzeniami:

1. Výrobca je rovnako ako pri vlastných autoroch audiovizuálneho diela povinný previesť na autora audiovizuálne použitého diela všetku odmenu z káblovej retransmisie, dokonca aj vtedy, keď sa s autorom dohodol na jednorazovej odmene (napr. za 10 sekúnd použitej hudby) pokrývajúcej všetky použitia diela.

2. Zákonný výkon práv sa nedá použiť na každé audiovizuálne použité dielo; napríklad pri literárnej predlohe, ktorá sa adaptuje na účely sfilmovania (§ 85 ods. 1 písm. a/), možno naďalej získať práva len licenčnou zmluvou.

3. Sporný je vznik zákonného výkonu v prípade bezodplatného súhlasu; keďže dohoda o odmene priamo odkazuje na § 69, je podľa mňa vznik zákonného výkonu pri bezodplatnom súhlase (napr. ak fi lmár získa od zahraničného autora pesničky súhlas na 10-sekundovú ukážku bez nároku na odmenu) prinajmenšom otázny. V danom prípade je preto vhodnejšie ísť cestou aspoň symbolickej odmeny alebo využiť inštitút bezodplatnej nevýhradnej licencie.

Daniel Bernát

20 rokov, 39 vydaní

Filmologický časopis Kino-Ikon si pripomína 20. výročie svojho vzniku, pripomeňme si teda tých, ktorí ho zakladali: boli to pedagógovia a študenti Katedry filmovej vedy FTF VŠMU Jozef Macko, Jana Žilčayová, Andrea Horečná, Vladimír Mlčoušek, Peter Gavalier a Václav Macek. A kým sa prelistujete k rozhovoru so súčasným šéfredaktorom Kino-Ikonu Martinom Kaňuchom, prinášame vám vyjadrenia niektorých jeho prispievateľov.

Václav Macek, filmový historik
Keď sme pred dvadsiatimi rokmi „na kolene“ zakladali časopis vrátane experimentu s rotujúcim šéfredaktorom, mysleli sme vždy len na ďalšie číslo. Nikto nemal víziu dvadsaťročnej existencie. Chceli sme si len vytvoriť publikačný priestor na štúdie, ktoré sme na Slovensku nemali kde zverejniť. Za dvadsať rokov časopis neskutočne vyrástol, profesionalizoval sa do tej miery, že je porovnateľný s obdobnými periodikami v Česku, Rakúsku či Poľsku. Veľmi oceňujem vyvážený pomer medzi prekladovými a pôvodnými domácimi i zahraničnými materiálmi, schopnosť šéfredaktora Martina Kaňucha udržiavať zdravý pomer medzi populárnejšími témami a náročnejšími štúdiami. Myslím si, že je to časopis nenahraditeľný a inšpiratívny nielen pre filmovú obec, ale pre celé umenovedné prostredie na Slovensku.

Peter Michalovič, teoretik a estetik filmu
Časopis, ktorý sa robil na kolene, sa v priebehu dvadsiatich rokov zmenil na uznávaný vedecký časopis. Veľkú zásluhu má na tom jeho šéfredaktor Martin Kaňuch, ktorý dbá nielen na kvalitu príspevkov, ale aj na pútavý a súčasný grafický dizajn. Dnes je Kino-Ikon vážnym partnerom a zároveň konkurentom podobných filmologických časopisov prinajmenšom v strednej Európe. Plní však ešte jednu veľmi dôležitú funkciu. Dáva priestor mladým, debutujúcim autorom. Mnohí z nich plynule prešli z prílohy Frame priamo na „hlavné“ stránky Kino-Ikonu. Dvadsať rokov v prípade iných časopisov je neraz dôvodom zamyslieť sa nad ich ukončením, v prípade Kino-Ikonu sa iba začína plnokrvná mladosť, ktorá bude trvať dovtedy, dokedy doň bude prúdiť mladá krv, čiže veľmi, veľmi dlho.

Martin Šmatlák, filmový kritik
Kino-Ikon sa postupne vyprofi loval na najdôležitejšie odborné a vedecké periodikum v oblasti filmového umenia na Slovensku. Má dobrú obsahovú štruktúru aj rešpektované autorské či redakčné zázemie. Je nevyhnutnou platformou na existenciu a rozvoj slovenskej filmológie, ktorá sa úspešne dostáva aj do medzinárodného kontextu. Zatiaľ tu niet iného priestoru na skutočne fundovaný diskurz v oblasti filmu a audiovízie. Aj preto by časopisu prospela ambícia smerujúca k jeho častejšej periodicite.

Pavel Branko, filmový publicista
Kino-Ikon oslavuje 20. narodeniny. Rozrastá sa rozsah, mení sa zloženie redakcie, trvá však kontinuita na kapitánskom mostíku. Osobnosť Martina Kaňucha zabezpečuje stabilný kurz plavby k nestabilnému, premieňajúcemu sa cieľu. Len o dva roky menej stojí pri kormidle SFÚ Peter Dubecký, a hoci Kino-Ikon nevydáva SFÚ, iba na ňom spolupracuje, rozkvet časopisu tvorí s rozkvetom SFÚ spojené nádoby. Akokoľvek sa rozrastá obsah a obmieňa okruh spolupracovníkov, takže sa k slovu dostáva čoraz širší generačný vejár filmológov, historikov a kritikov, trvalkou redakčného programu ostáva problematika filmu ako umenia, jeho premien pod vplyvom politických či ekonomických kontextov, jeho reakcií na tieto vplyvy či vzťahy medzi skutočnosťou a jej zrkadlením. V druhej vývinovej fáze čoraz väčšmi dostáva priestor problematika popkultúry či subkultúr, kde sa generácie, ktoré ešte naplno zažili epochu súbojov s ideologickými mantinelmi, možno necítia až tak doma, to je však asi logický vývin, daný tak generačne, ako aj ponovembrovou ekonomizáciou kultúry. Kino-Ikon však pretrváva predovšetkým ako kultúrotvorná platforma a nezošuchuje sa smerom k posúvaniu kinematografi e ako zábavného priemyslu.

sim