VFF na VŠMU? Veľa podnetných hostí

Na FTF VŠMU sa v dňoch 5. až 9. apríla uskutočnil 5. ročník networkingového a vzdelávacieho podujatia Visegrad Film Forum (VFF). Do Bratislavy pri tej príležitosti zavítali aj uznávané osobnosti rôznych filmových profesií, ako napríklad Agnieszka Holland, Fridrik Thór Fridriksson, László Rajk či Paco Delgado.

Podujatie otvorila projekcia oscarového filmu Saulov syn (r. L. Nemes). Spolupracoval na ňom aj  filmový architekt László Rajk, ktorý v Bratislave poodhalil proces vzniku tejto drámy. Jeho prednáška miestami pôsobila ako lekcia dejepisu, čo len podčiarkuje, koľko námahy vložili tvorcovia do prieskumu a realizácie každého detailu súvisiaceho s témou. Rajk pri tvorbe študoval architektonické plány koncentračných táborov; rozpačito poznamenal, že tieto továrne na smrť boli dokonale vymyslené. Saulov syn podľa neho priniesol nový štýl filmovej reči, keď tvorcovia videli, kde sa nachádzajú, zatiaľ čo divákom túto možnosť odopreli. No hoci počas celého fi lmu nevidno zaostrený záber na prostredie, každý si uvedomuje, kde sa udalosti odohrávajú.

Ďalším pozoruhodným rečníkom bol kanársky kostýmový výtvarník Paco Delgado, ktorý bratislavskému auditóriu dokázal, ako veľa sa  dá pomocou kostýmov vyjadriť. A nielen to. Spomínal napríklad, ako navrhoval špeciálnu dámsku spodnú bielizeň pre herca Eddieho Redmayna, ktorý stvárnil transrodovú maliarku Lili Elbe vo filme Dánske dievča. To, čo sa spočiatku zdalo ako zbytočnosť, keďže vo filme bielizeň nikde nevidno, poskytlo hercovi možnosť lepšieho preniknutia do postavy. Delgado hovoril aj o  jednotlivých režiséroch, čo pre nich znamenajú kostýmy. Napríklad Pedro Almodóvar, s ktorým spolupracoval viackrát, vníma kostýmy hlavne ako módnu výpoveď a prináša vlastné návrhy. Naproti tomu Tom Hooper rozmýšľa o kostýmoch v oveľa širších súvislostiach a kostymér mal pri filme Dánske dievča voľnú ruku.

Svojím master classom zaplnila kinosálu VŠMU režisérka Agnieszka Holland, ktorá hneď na začiatku odpovedala na otázky o tvorbe v období komunizmu. Paradoxne však označila prelom 70. a 80. rokov za šťastné obdobie. Ako uviedla, v Poľsku pociťovala kolektívnu zovretosť a solidaritu a zároveň záujem divákov o diela spriaznených filmárov. V tejto súvislosti poznamenala, že vtedajšie publikum považuje za inteligentnejšie ako to súčasné, pretože bolo viac stimulované, nútené naučiť sa čítať všetky metafory a skryté významy. Režisérka hovorila aj o svojich skúsenostiach s nakrúcaním v Nemecku, vo Francúzsku či v USA. Oceňovala pritom vysokú profesionalitu a organizovanosť amerických štábov, no podotkla, že pri týchto veľkých štúdiových projektoch nie je ľahké nájsť partnera na diskusiu, pretože mnohí sa zo strachu o svoje miesto ostýchajú prejaviť názor. Holland ozrejmila aj svoj pesimizmus v súvislosti so súčasným vývojom spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k mladej generácii, ktorá nepozná históriu. Vinu za tento stav však kladie predovšetkým predchádzajúcim generáciám a ich nedostatočnému záujmu, ochote či schopnosti prenikavo vypovedať o podstatných veciach. Zo súčasných režisérov, ktorí to podľa nej dokážu, menovala Michaela Hanekeho či Ulricha Seidla.

Počas VFF sa hovorilo aj na tému Práca s publikom a filmová gramotnosť. Svoje projekty v tejto oblasti predstavili zástupcovia viacerých európskych organizácií a platforiem (za Slovensko to bol Michal Michalovič s Filmovým kabinetom). A obdivuhodnú vitalitu pri získavaní publika pre domáce filmy, o ktoré bol koncom 90. rokov len mizivý záujem, preukázal počas svojho master classu riaditeľ Izraelského filmového fondu Katriel Schory.

Rastislav Graňák ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU ), Daniel Bernát
FOTO: FB Visegrad Film Forum
 

Ako sa Stanko stretol s Evou Novou

Po vlaňajšom pilotnom Týždni slovenského filmu (TSF) sa jeho organizátori – Slovenská filmová a televízna akadémia, Slovenský filmový ústav a Rozhlas a televízia Slovenska – rozhodli usporiadať ďalší ročník tohto podujatia (11. – 17. 4. Kino Lumière, workshopy „vysunuté“ na FTF VŠMU).

Aj tohto roku bolo rozhodujúcim dramaturgickým prvkom uviesť filmy, ktoré spĺňajú štatút národnej filmovej ceny Slnko v sieti (copyright 2015 plus distribúcia, resp. aspoň jedno verejné uvedenie v danom kalendárnom roku). Táto spätosť sa ešte prehĺbila tým, že slávnostný ceremoniál odovzdávania cien bol vyvrcholením podujatia a v sobotu večer ho po prvý raz vysielala v priamom prenose verejnoprávna Jednotka. Okrem toho mal samotný TSF „predskokana“ v podobe trojdňovej pocty Jurajovi Jakubiskovi a Igorovi Lutherovi, oceneným Slnkom v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. V jej rámci boli uvedené aj menej dostupné dokumenty o týchto tvorcoch a ich školské filmy z FAMU.

Samotný TSF rámcovali uvedenia dvoch snímok mimo Slnka v sieti. Otváracím predstavením bola premiéra sviežeho debutu Rasťa Boroša Stanko, ktorý sa stal aj najnavštívenejším filmom, a prehliadku uzatváral stredometrážny film Martina Kollára 5. október (uvedený u nás doteraz len na Febiofeste). Na ostatných 20 predstaveniach bolo uvedených 9 hraných filmov, 8 dokumentov a 3 celovečerné animované snímky (tie posledné boli doplnené 6 krátkymi filmami, resp. videoklipmi). Po Stankovi bola druhým najnavštívenejším filmom Eva Nová Marka Škopa, nasledovali Čistič Petra Bebjaka, Vojtech Viktora Csudaia a 5. október. Celková návštevnosť bola 1 117 divákov, ktorí mali približne pri polovici predstavení možnosť diskutovať s tvorcami.

Pracovný charakter podujatia podčiarkli tri panelové diskusie. O hranom filme referovala Katarína Mišíková, o koreferát sa postarala Jana Dudková. (Žiaľ, autor týchto riadkov sa na tejto diskusii nemohol zúčastniť.) Dokumentárne snímky roku 2015 zhodnotili Mária Ferenčuhová a Marek Urban, animované Eva Šošková a Maroš Brojo. V referátoch i následných diskusiách odzneli mnohé zaujímavé myšlienky, napríklad o ambícii dokumentaristov uvádzať filmy v kinách hlavne preto, že kritika nevenuje pozornosť televíznej tvorbe a navyše sú tieto filmy po TV uvedení ťažko dostupné. Diskusia sa zvrtla aj na úroveň filmovej kritiky; v tejto súvislosti sa nám žiada poznamenať, že venovať pozornosť laickým komentárom filmov v Česko-slovenskej filmovej databáze (Urban) môže byť azda zaujímavé zo sociologického hľadiska, nemá to však nič spoločné s hodnotením kvality filmov. Diskusia o animovanom filme priniesla široký okruh tém: financovanie, nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, nepripravenosť slovenských tvorcov na medzinárodné koprodukcie, problematická distribúcia a ďalšie.

Nemenej zaujímavé boli workshopy, ktoré (pravdepodobne nechcene) poukázali na dva rozdielne prístupy k filmu: kým Michal Kollár (odhliadnuc od jeho producentských výkonov – napr. Dom Zuzany Liovej) sa pohybuje v rovine remeselno-komerčnej (reklamné spoty, Červený kapitán), Iveta Grófová predstavuje tvorivejší, osobnejší prístup k filmu (Až do mesta Aš či Piata loď, sľubný projekt nachádzajúci sa vo fáze postprodukcie).

Predstavujem si Týždeň slovenského filmu nejako takto: hrá sa v troch sálach Kina Lumière od desiatej predpoludním do neskorého večera, kiná sú plné, vo vestibule sa nedá ani pohnúť, mieša sa tu slovenčina s češtinou a angličtinou, diváci s novinármi a tvorcami, pokladnice nestíhajú... Ale chápem, že každý začiatok je ťažký. Ba aj druhý ročník.

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
FOTO: FB Týždňa slovenského filmu
 

Slnko v sieti pre ženu v tieni

Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA) rozhodla o držiteľoch národných filmových cien Slnko v sieti. Jej členov najviac zaujal hraný debut dokumentaristu Marka Škop Eva Nová. Zvíťazil v kategóriách hraný film, réžia i scenár. Škop a ďalší laureáti si ceny prevzali 16. apríla počas slávnostného večera v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.

Príbeh starnúcej Evy Novej, kedysi azda známej herečky, ktorá prepadla alkoholu, upadla do zabudnutia a prišla o priazeň svojho syna, získal celkovo najviac, až päť trofejí. Okrem uvedenej trojice kategórií ocenila akadémia aj predstaviteľku ústrednej postavy Emíliu Vášáryovú a takisto Milana Ondríka, ktorý v Škopovom filme stvárnil Evinho syna.

SFTA hodnotila najkvalitnejšie filmy a tvorivé výkony posledných dvoch rokov. Je pritom zaujímavé, že všetky tri tituly nominované v kategórii hraný film sú hrané debuty dokumentaristov. Okrem Evy Novej to boli Koza Ivana Ostrochovského a Deti Jara Vojteka. Rovnaká trojica tvorcov bola nominovaná aj za réžiu, len s tým rozdielom, že Vojteka akadémia navrhla za dokument Tak ďaleko, tak blízko. Napokon bol v oboch prípadoch úspešnejší Marko Škop, ktorý získal prvé Slnko v sieti už pred ôsmimi rokmi, keď zvíťazil v kategórii dokumentárnych filmov s Inými svetmi. Tento rok sa najlepším dokumentom stal spomínaný Vojtekov film Tak ďaleko, tak blízko, keď získal viac hlasov ako Comeback (r. M. Remo) a Vlna vs. breh (r. M. Štrba). Z animovaných snímok bol nominovaný Fongopolis (r. J. Kożuch), Malá z rybárne (r. J. Balej) a Nina (r. V. Obertová, M. Čopíková), napokon zvíťazil Fongopolis.

Na 6. ročníku podujatia bolo ocenených celkovo 7 z 15 nominovaných filmov, pričom Slnko v sieti sa udeľovalo v štrnástich kategoriách. Ocenenie za výnimočný prínos slovenskej kinematografii si počas ceremoniálu, ktorý odvysielala v priamom prenose RTVS, prevzal režisér Juraj Jakubisko. Rovnaká cena patrí aj kameramanovi Igorovi Lutherovi.

SLNKO V SIETI 2016

► Hraný film
Eva Nová (r. Marko Škop, p. Ján Meliš, M. Škop)

► Dokumentárny film
Tak ďaleko, tak blízko (r. Jaro Vojtek)

► Animovaný film
Fongopolis (r. Joanna Kożuch)

► Filmová réžia
Marko Škop (Eva Nová)

► Filmový scenár
Marko Škop (Eva Nová)

► Kameramanský výkon
Martin Kollár (Koza)

► Filmový strih
Marek Kráľovský (Čistič)

► Filmový zvuk
Tobias Potočný (Koza)

► Filmová hudba
Marek Brezovský in memoriam (Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom)

► Architekt – scénograf
Peter Čanecký, Ondřej Mašek – architekti (Sedem zhravranelých bratov)

► Kostýmy/masky
Juraj Steiner – umelecký maskér (Sedem zhavranelých bratov)

► Ženský herecký výkon
Emília Vášáryová (Eva Nová)

► Mužský herecký výkon
Milan Ondrík (Eva Nová)

► Výnimočný prínos slovenskej kinematografii
Igor Luther
Juraj Jakubisko

Daniel Bernát
Marko Škop, Emília Vášáryová a Ján Meliš s cenami za film Eva Nová. FOTO: Daniel Dluhý

Na Finále Plzeň víťazila rodina

České a slovenské filmy tvorili jadro 29. ročníka festivalu Finále Plzeň (15. až 21. apríl), hoci sa našli aj zaujímavé príspevky zo zahraničia. A čo sa filmov týka, nepremietali sa len tituly, ktoré „žijú“ na plátne. Plzenský festival neprehliada ani televízne a internetové projekty.

Viacero slovenských zástupcov v programe už tunajší diváci mohli vidieť, prípadne sa aktuálne premietajú. Niektoré však nie, čo platí aj o víťazovi súťažnej kategórie celovečerných hraných alebo animovaných filmov. Zatého ledňáčka tentoraz získal Rodinný film, ktorý vznikol v rozsiahlej koprodukcii vrátane slovenskej strany. Ocenený titul nakrútil slovinský absolvent pražskej FAMU Olmo Omerzu. Kto videl jeho Príliš mladú noc (2012) – príkru posilvestrovskú lekciu dospeláckej vzťahovosti, ktorú dostanú dvaja výrastkovia, zrejme si meno Omerzu zapamätal s tým, že sa oplatí vyčkať na jeho ďalší „zárez“. Aj v Rodinnom filme sa za oknom trblieta ohňostroj, kým v prvom pláne záberu nie je nikomu do smiechu. A v prvom pláne celej snímky je rodina, ktorú postihla séria rozkladných udalostí: od drobných kamarátskych provokácií a podrazov cez desivé vedomie možnej straty rodičov až po kuriózne odhalenie manželskej nevery a súvisiace peripetie. Rodinný film ako zábava pre celú famíliu? Olmo Omerzu to myslí celkom inak. A takto to videla porota: „Rodinná dráma plná vizuálnej mágie, šťastných koncov s hlbokou melanchóliou a najlepším hereckým výkonom desaťročia... v podaní psa.“ Mimochodom, porota celovečerných hraných a animovaných filmov mala päť členov a viedol ju spolutvorca Simpsonovcov, scenárista Mike Reiss. Zvláštne uznanie získala Domácí péče v réžii Slávka Horáka.

Kým v prvej kategórii súťažilo dovedna 13 filmov – medzi nimi aj slovenské tituly Eva Nová, Koza, Wilsonov, Sedem zhavranelých bratov a ešte niekoľko minorít –, v súťaži dokumentárnych filmov bolo 12 kandidátov na Zlatého ledňáčka. Toho napokon trojčlenná porota udelila koprodukčnému dokumentu ruského režiséra Vitalija Manského V paprscích slunce. Mohol to byť „iba“ film o podozrivo usporiadanom svete Severokórejčanov, ktorí veria v silu vodcu a kolektívu, no Manskij urobil čosi viac. Pri nakrúcaní nechával bežať kameru aj po skončení oficiálneho záberu, takže publikum odrazu vidí, ako aktérmi a predkamerovým dianím manipuluje Manského dosadený kórejský „kolega“. A ten si dáva záležať na vymáhaní nadšenia a úsmevov. Aj pre diváka by to mohlo byť úsmevné, keby mu nezamŕzal úsmev na perách pri vedomí, že sleduje praktiky, ktoré sa v krajine uplatňujú celoplošne, vo veľkom. Vidno to i na charaktere vyučovacej hodiny, keď sme svedkami bezškrupulózneho vymývania mozgov malým žiakom. A hoci má film dokumentovať predovšetkým život jednej konkrétnej severokórejskej rodiny, sám Manskij tvrdí, že vlastne ani nevie, či to bola skutočná rodina a či tí ľudia vôbec žijú spolu. Slovami porotcov: „Dokument odvážne ukazuje, čo sa ukrýva pod povrchom, a zároveň otvára zadné vrátka do reality, ktorá je prísne strážená generáciami cenzorov. Filmári dokázali obrátiť prekážky vo svoj prospech, a to s citlivosťou, eleganciou a so štipkou humoru aj navzdory srdcervúcemu záveru.“ Zvláštne uznanie patrí filmu Koudelka fotografuje Svatou zemi (r. G. Baram). Medzi dokumentmi sa pritom o ledňáčka uchádzali aj slovenské tituly Čakáreň, Očami fotografky a minoritná novinka Para nad riekou.

V súťaži televíznych a internetových projektov zvíťazil mysteriózny triler Mamon (r. V. Michálek) v kategórii cyklická tvorba a rozprávka Svatojánský věneček (r. J. Strach) v kategórii necyklická tvorba. Uspela aj slovenská televízna dokudráma True Štúr (r. M. Baláž, N. Držiak), hoci získala „len“ neštatutárnu cenu študentskej poroty, podobne ako minoritná slovenská koprodukcia – animovaný Malý pán (r. R. Beran).

Daniel Bernát
FOTO: FB festivalu Finále Plzeň