Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

recenzia Koniec sveta

Obohraný film

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Mnohí z nás sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie myšlienkami vracajú k udalostiam súvisiacim s uvoľňujúcou sa farbistou šiestou dekádou minulého storočia a náhlym ohavným vstupom znepriatelených okupačných armád na československé územie. Ale najmä k rokom nasledujúcim bezprostredne po vojenskej agresii, keď sa lámali charaktery, prezliekali kabáty, z dier vyliezali šváby, umierali nádeje a onačili sa pojmy.

Z bieleho sa stávalo čierne a z čierneho biele, z nenormálneho normálne a z normálneho nenormálne, z morálneho nemorálne a z nemorálneho morálne. Tá podobnosť s dneškom človeka bolí. Isto i pre toto všetko sa nás teraz filmové príbehy opisujúce spomínanú dobu dotýkajú akosi priamejšie, bytostnejšie. Nevnímame ich iba ako spomienky na minulosť. Sprítomňujú reálne číhajúce hrozby. Po Vlnách Jiřího Mádla, ktoré sa odohrávajú v Prahe v rokoch 1967 až 1968 najmä v zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, sa do kín dostal najnovší film iného českého režiséra – Koniec sveta Bohdana Slámu. Aj jeho príbeh úzko súvisí so spoločensko-politickou atmosférou onoho obdobia.

Bohdan Sláma na seba výrazne upozornil svojím druhým dlhometrážnym, cenami ovenčeným filmom Štěstí (2005), vzťahovou drámou z vežiaka na Mostecku, z ktorého v pamäti utkveli najmä drsné scény rodičovskej neschopnosti a detského náreku. Nasledoval mierne rozpačitý Venkovský učitel (2008) a potom ešte rozpačitejšie Štyri slnká (2012), oboma sa opäť vinie línia rodič verzus dieťa.

Výborná Baba z ľadu (2017) bola pookriatím, dôležitým filmom o zanedbávaných témach, hereckým koncertom Slámovej dvornej herečky Zuzany Kronerovej. Snímka Krajina ve stínu (2020) je v niečom z celkom iného súdka. Skúmanie dramatických vlastností medziľudskej koexistencie ostáva, no ocitáme sa v časoch pred druhou svetovou vojnou a po nej, veľké dejiny prudko dopadajú na osudy obyvateľov obce, kde každý každého už celé pokolenia pozná. Koniec sveta viaceré z predchádzajúcich Slámových filmov a tém v nich obsiahnutých možno až priveľmi pripomína. Už to nie je iba o rozpoznateľnom režisérskom rukopise, autorských preferenciách, do veci sa vkradlo opakovanie, trochu únavné, neproduktívne. Príliš mnohé z Konca sveta sme už videli. U samotného Bohdana Slámu alebo vo filmoch iných režisérov.

Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

Totalitné ľady sa topia, hranice sú otvorené, občania Československa majú príležitosť cestovať na Západ. Prichádza pozvanie, možnosť stráviť čas v Paríži. Na cestu sa vydávajú rodičia a starší syn; ostáva dedo, nielen preto, že sa už cíti unavený, a s ním mladší vnuk Tonda, chorľavé dieťa. Prázdninové týždne vo dvojici trávia na rodinnej vidieckej chalupe.  

Starý otec býval voľakedy príslušníkom vysokej ruskej šľachty s prístupom k cárovi. Vie hrať na klavíri, ovláda jazyky, maľuje a aj doma chodí v pletenej vestičke a saku. Je prísny, trochu odťažitý, ale milujúci. Hoci malému Tondovi mama a ostatní chýbajú, prežíva typické leto – šibalstvá, dobrodružstvá s kamarátom, spoznávanie sveta. Krčmárka a jej muž, kamarátova macocha, nemeckí manželia, noc na rozhľadni, tajný útek, smutná láska. A potom sa august 1968 prehupne do svojej druhej polovice…

Po mnohých stránkach Slámov film funguje, sledujeme oku lahodiace obrázky, výborne herecky stvárnené a spočiatku uveriteľne nakonfigurované charaktery, scénografickú aj kostýmovú dôslednosť a vkus, dianie na plátne občas presvetlí humor atď.

Lenže – nestačí to, prinajmenšom v prípade Konca sveta nie. Najväčších omylov, domnievam sa, sa tvorcovia dopustili ešte kdesi na začiatku, pred samotným filmovaním, teda vo fáze scenáristickej a dramaturgickej. Zvonku to vyzerá, že jednoducho neodolali nutkaniu dať tam všetko, čo im napadlo, čo zažili či počuli, snímka je ako povoz bez kočiša, ktorý sa raz zvrtne tým smerom, potom zas oným a dlho predlho ho nemá kto zabrzdiť. Zastaví sa, až keď kôň nadobro stratí aj posledné sily. Alebo by ten film mal zájsť ku kaderníkovi a dať sa prestrihať, v prvom rade skrátiť, tak o polhodinu.

Asi najväčšou jeho slabinou je v podstate nejestvujúci vývoj postáv. S akou mentálnou a povahovou výbavou do príbehu vstupujú, s presne takou istou ho i opúšťajú. Ani náznak posunu odniekiaľ niekam. Žiaľ, tentoraz režisérovi Bohdanovi Slámovi jeho snaha reflektovať pohnuté historické obdobie a jeho dopad na rodinu z detského pohľadu vôbec nevyšla. Okupácia v šesťdesiatom ôsmom bola len využitá, možno až zneužitá ako kulisa obohraného príbehu.

Koniec sveta
Konec světa
Česko, 2024
RÉŽIA Bohdan Sláma ● SCENÁR Ivan Arsenjev ● KAMERA Diviš Marek ● HUDBA Jakub Kudláč ● ÚČINKUJÚ Miroslav Krobot, Vojtěch Veverka, Josef Slavík, Magdalena Borová, Zuzana Mauréry, František Sládek, Michal Isteník, Zuzana Konečná, Daniel Fishera ďalší
MINUTÁŽ 134 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26.9. 2024

Hodnotenie: 50%

Záber z filmu Koniec sveta (r. Bohdan Sláma) / Zdroj: CinemaArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Filmový festival inakosti 2026 Martin Klinčúch a Filip Koish vo filme Dva sršne. Foto: Continental film

Slovenské filmy na FFI 2026: Dva sršne, Chica Checa aj Suka

Jubilejný dvadsiaty ročník Filmového festivalu inakosti uvedie vo svojom programe dvadsiatku slovenských filmov. Festival sa koná od 18. do 24. novembra v bratislavských kinách Lumière a Edison Film Hub. Organizátori sa tešia z toho, že z osemdesiatich titulov v programe môže byť až štvrtina slovenských. „Výnimočné je aj to, že v rámci sekcie Slovenská sezóna uvedieme v distribučnej premiére a exkluzívnej predpremiére dva domáce celovečerné filmy,“ hovorí riaditeľka festivalu Zita Hosszúová. Raz treba dať deťom slobodu Po premiére v Karlových Varoch prichádza do slovenskej distribúcie od štvrtku 19. novembra česko-francúzsko-slovenská snímka Chica Checa režiséra Šimona Holého. Hlavnou postavou je poštárka, ktorej zomrie manžel a zostane sama. Zo zahraničia sa jej vráti syn, o ktorom si myslí, že pracuje v banke. Veci sa však majú trochu inak. „Chica Checa otvára niekoľko tém. Otvára vzťah matky a syna, otvára tému drag queens, ktorá je u nás stále ešte na okraji a nepoznaná, otvára aj tému života po päťdesiatke, keď človek zostane sám, takisto tému vidieckeho prostredia a klebiet“ hovorí slovenská koproducentka filmu Silvia Panáková. To, čo sa matka dozvie o synovi je pre ňu šokujúce a nevie to spracovať. Cestu k synovi však neprestane hľadať. „Pochopí, že raz jednoducho treba dať deťom slobodu,“ hovorí Panáková. „Režisér Šimon Holý vychádzal z vlastnej skúsenosti s mamou, takže dialógy vo filme nešuštia papierom....
Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie krátke snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho česko-francúzsko-slovenská komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Zobraziť všetky články