MÁRIA RUMANOVÁ

V redakcii Film.sk sme sa rozhodli vrátiť k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia absolventky Ateliéru dokumentárnej tvorby FTF VŠMU v Bratislave Márie Rumanovej.

Som jeden z tých vďačných absolventov, ktorým štúdium v ateliéri dokumentárnej tvorby dalo nielen to, čo malo, ale omnoho viac. Napriek slabinám, ktoré škola ako celok mala a má dodnes, ako je napríklad nedostatok priestoru na praktické skúsenosti študentov, nesystematickosť školských cvičení či nefunkčná spolupráca jednotlivých ateliérov, panovali v ateliéri dokumentárnej tvorby dve veľmi dôležité premenné, vďaka ktorým bolo toto štúdium dobrou školou. Prvou z nich je priestor, ktorý študent dostáva na slobodnú tvorbu a poňatie jednotlivých cvičení. Napriek mantinelom, ktoré sú, samozrejme, nutné, aby sa študent naučil základy filmového rozprávania, sme mohli poňať každé zadanie vždy veľmi voľne a pedagógovia boli otvorení a tolerantní k akýmkoľvek postupom, ktoré sme si na jeho naplnenie zvolili. To neznamená benevolentnosť v rámci hodnotenia, ale možnosť experimentovať, skúšať a učiť sa na vlastných chybách. Mantinely vo vyšších ročníkoch zmizli a všetky nazbierané slúsenosti z pokusov a omylov mi uľahčili prácu na filmoch, ktoré už mali ambíciu mať hlavu a pätu a aj niečo svojské medzi tým. Druhou premennou, ktorú si cením, je ľudské zázemie ateliéru, kde nepôsobia teoretici bez skúseností, ale aktívni tvorcovia, ktorí sú živým príkladom toho, ako ich teória funguje v praxi. So študentmi majú dobré a otvorené vzťahy a sú ochotní poradiť aj o polnoci. Pri spätnom pohľade si uvedomujem luxus tých piatich rokov štúdia, s neobmedzenosťou a so slobodou, akú vám vo „veľkom svete“ už nikto nikdy neposkytne. Ostatné je už na samotnom študentovi – ak nemá odhodlanie a vášeň pre film, tak ich nevykúzli ani tá nejlepšia filmová škola.   

Myslím si, že situácia filmárskych absolventov je v ich vlastných rukách. Učia ich živé dôkazy toho, že točiť sa dá aj napriek nepriazni či neexistencii domáceho filmového priemyslu, keďže títo pedagógovia začínali v časoch bez systémovej podpory filmu, utvorili vlastnú autorskú generáciu a sú vzácne ochotní poskytovať podporu a skúsenosti mladším. Dnes podpora pre filmárov funguje vďaka Audiovizuálnemu fondu. Absolvent síce môže mať pocit, že jeho názor či víziu neberie táto inštitúcia dostatočne vážne – čo, bohužiaľ, odráža aj počet filmov z dielne mladších tvorcov, ktoré (ne)vznikli v posledných rokoch –, no asi treba ten názor o to hlasnejšie artikulovať, byť tvrdohlavý a rozčarovanie nad tým, ako čo nefunguje, pretaviť do filmov, ukázať, že sa to dá. Lebo prekážky bývajú niekedy tým najlepším a najkreatívnejším východiskom.

Štúdium som ukončila krátkometrážnym filmom Proti srsti, portrétom kedysi prosperujúceho mesta Čierna nad Tisou, „zlatej brány socializmu“. Dnes toto takmer mŕtve železničné prekladisko vrhá tieň stagnácie a skepsy na životy obyvateľov mesta, neschopných držať krok s novým režimom. Tento film som sa po ukončení štúdia rozhodla dotočiť do celovečernej podoby. S pomocou a podporou producenta Ivana Ostrochovského je momentálne v záverečnej fáze postprodukcie. Postavy tohto filmu si vytvárajú vlastné cestičky, ako v novom systéme fungovať, často na hranici zákona či logiky bežného človeka, no o to ľudskejšie a expresívnejšie. Film je teda takmer trojročnou časozbernou sondou do tohto systému v systéme, o ktorom sa snažím rozprávať znútra. Niekto by to nazval ďalšou sociálnou drámou, ktorá diváka nezabáva, ale deprimuje. Ja som však presvedčená, že je dôležité spoznávať sociálne periférie tejto spoločnosti, lebo to dno je aj naším dnom a najlepšie karikuje naše vlastné zlozvyky a slabiny.

Momentálne sa trápim prácou na ďalšom námete a zároveň sa z nej teším. Snáď sa mi podarí čo najskôr ho posunúť do takého tvaru, že budem môcť začať pracovať „v teréne“, na čo sa teším a už mi to bytostne chýba. Popritom, samozrejme, robím pre RTVS, Národné divadlo a rôzne neziskové aj ziskové organizácie, keďže žiť sa nedá len z ideálov.

spracovala Zuzana Sotáková
FOTO: Martin Kollár