Veľa možností, málo ľudí

Vznik filmu je náročný proces, o tom niet pochýb. Dá sa to stroho skonštatovať, ale čo sa za tým skrýva? Ak je niečo náročné, žiada si to podrobnejší pohľad, ktorý môže byť o to zaujímavejší. V mesačníku Film.sk prinášame seriál, v ktorom počas roka prevedieme čitateľov rôznymi fázami tvorby a výroby filmu až po jeho verejnú prezentáciu. V aktuálnom čísle pokračuje štádiom postprodukcie s dôrazom na vizuálne efekty.

S audiovizuálnou tvorbou posledných desaťročí sa čoraz viac spájajú vizuálne efekty, ktoré sa neustále zdokonaľujú a rozširujú, hoci do slovenských končín prichádzajú skôr pozvoľna. Pedagóg a vedúci Ateliéru vizuálnych efektov FTF VŠMU Ľudovít Labík prirovnáva nástup moderných vizuálnych efektov digitálnej éry k revolúcii, akou bol príchod zvukového alebo farebného filmu. „Analóg sme previedli do jednotiek a núl a tá revolúcia zásadným spôsobom zasiahla do všetkých produkčných aj postprodukčných profesií, najmä však do oblastí kamery a strihu. To jedinečné, čo pribudlo, sú vizuálne efekty. Digitálna revolúcia nám prináša úžasné možnosti, napríklad aj to, že v počítačovom priestore vznikne z ničoho postava, ktorá má svoj charakter, konanie a vzťahy s okolím.“ Ak by sme sa snažili profesiu špecialistov na vizuálne efekty (VFX) priblížiť, mohli by sme povedať, že stojí tesne vedľa kamery, ktorá zaznamenáva obraz, a súvisí aj s trikmi, pričom tie sa kedysi začínali robiť klasicky na celuloid. Blízko má i k strihovej skladbe, lebo prácu strihača v súčasnosti reprezentuje počítač a počítačový priestor. Má vzťah aj k animovanej tvorbe, v ktorej sa takisto vytvárajú umelé prostredia či obrazové prvky a vdychuje sa život nejakej figúre, hoci zvyčajne sa nepracuje so živým hercom. Všetky uvedené profesie sú vo vzájomnom vzťahu a zároveň sa vyčleňujú a prinášajú nové kvality.

Špecialista na vizuálne efekty Marek Ježo objasňuje: „Vizuálne efekty znamenajú akékoľvek vytvorenie alebo pozmenenie časti záberu vo filme či v inom médiu, ktorá sa nedá vytvoriť v reálnom čase priamo počas nakrúcania. Využívame ich hlavne vtedy, keď nedokážeme prakticky natočiť scény, ktoré sú opísané v scenári, sú životu nebezpečné alebo je lacnejšie ich vytvoriť v postprodukcii.“

Digitálne efekty sa rozdeľujú na viditeľné a neviditeľné. V dnešnej dobe vlastne nevznikne film, v ktorom by sa aspoň v malej miere nerealizovali neviditeľné efekty.

Najbežnejším efektom je grading, teda farebné korekcie. Gradista, inak nazývaný aj kolorista, je samostatná postprodukčná profesia. Natáčanie jednej scény môže byť rozdelené na niekoľko dní a úlohou koloristu je výtvarne spracovať a zjednotiť surový obraz z kamery. Ako prvé sa farebne opravia kľúčové scény, následne sa upravuje záber po zábere až do uceleného a kompaktného filmového diela. Takisto je možné v prípade rušivých elementov potlačiť alebo zvýrazniť niektoré časti obrazu. Koloristi úzko spolupracujú s kameramanom, aby zdokonalili navodenú atmosféru. V rôznych vrstvách upravujú obraz tak, aby dosiahli vizuálnu predstavu režiséra a kameramana. Kolorista pracuje predovšetkým s farbami, ich tónovaním a kontrastmi, je to špecifi cká profesia, pri ktorej je dôležitý obrazový a farebný jemnocit.

Druhým, v slovenskej audiovízii azda najpoužívanejším efektom je retuš. Najjednoduchšia retuš je, keď treba zo záberu odstrániť niečo cudzorodé, napríklad mikrofón alebo kábel. V tunajšom prostredí sa vizuálne efekty uplatňujú najmä v historických filmoch a rozprávkach, kde sa okrem spomínaných bežných rušivých prvkov využíva retuš aj na „návrat v čase“. „Napríklad na Oravskom zámku boli všade ríny, je to stredoveký hrad, ale napriek tomu mal množstvo rušivých elementov, ktoré sa kompletne retušovali po natáčaní. To je taký doplnok k farebným korekciám a najjednoduchšia časť vizuálnych efektov. Vizuálne efekty do veľkej miery pomáhajú dotvoriť obraz podľa predstavy režiséra. Toto je permanentná požiadavka posledných dvadsiatich rokov – upraviť obraz tak, aby sa z neho odstránili nežiaduce prvky. To je základ a postupne sa prichádzalo k ďalším veciam,“ vysvetľuje špecialista na vizuálne efekty Ladislav Dedík.

Ďalším pomerne známym vizuálnym efektom je nakrúcanie pomocou green screenu. V praxi to znamená, že zelená plocha sa dodatočne nahradí akýmkoľvek iným prostredím, vygenerovaným počítačom. Môže ísť o úplne vymyslené a vytvorené prostredia alebo o kulisy historických pamiatok, kde by sa fi lmári len ťažko dostali.

Medzi komplikovanejšie efekty patria davové scény alebo dvojrola v jednom zábere. Tie sa robia tak, že sa zábery nasnímajú jednotlivo po častiach – napríklad sa vezme 50 komparzistov, tí sa nakrútia, premiestnia a opäť zaznamenajú. Slovenskí špecialisti na vizuálne efekty vedia urobiť takýto statický záber, problémy nastávajú v prípade jazdy kamery. Na to je potrebný VFX supervisor, ktorý sa zúčastní aj priamo na natáčaní a vzápätí má na starosti kompoziting, teda spájanie viacerých záberov do jedného celku. Ladislav Dedík vysvetľuje: „Na to, aby sme vedeli natočiť množenie veľkej scény ako pohyblivý záber, je potrebné robotické snímanie daného záberu. Napríklad teraz sme robili záber do filmu Únos, kde je v úvodnej scéne v hale na Pasienkoch plné hľadisko divákov. Natočené to bolo ako jeden záber, teda bez prestrihu, a robilo sa to v jazde. Toto sa podarilo najmä vďaka tomu, že pri opakovaní záberu v pohybe sme mali tzv. robota – Motion control, ktorý nasnímal pohyb kamery a vedel zopakovať presne ten istý pohyb s tými istými parametrami. Pomocou 200 komparzistov sme vyrobili dojem 3 500 divákov v hľadisku. Čiže takýmto spôsobom sa to masové množenie posunulo – od statického záberu po pohyblivú kameru. Množenie sa využíva napríklad aj pri scénach, keď herec hrá dvojrolu – povedzme svoje identické dvojča. Prakticky sa záber natočí na dvakrát, cez polovicu sa pretne a v postprodukcii spojí. Príkladom je slovenská rozprávka Láska na vlásku, kde si dvojrolu princa a sedliackeho chlapca zahral Samuel Spišák.“

Množstvo vizuálnych efektov slúži iba na dotvorenie už nakrúteného materiálu. Ak si režisér predstavuje dajme tomu vysokú budovu, spravidla sa postavia dve-tri poschodia a zvyšok sa vymodeluje počítačovo. Rovnakým spôsobom pracujú špecialisti na vizuálne efekty so znásobením nejakého prvku v obraze – hmly, dymu, ohňa, striekajúcej krvi a podobne.

Aj keď sa môže zdať, že možnosti vizuálnych efektov sú nekonečné, nie je to ešte celkom tak. Samozrejme, najbežnejším limitom pri tvorbe audiovizuálneho diela sú peniaze a čas, no špecialista na vizuálne efekty Marián Villaris poznamenáva aj čosi iné: „Keď ide do kina bežný divák, nedokáže rozlíšiť, čo je a čo nie je efekt, či scéna pochádza z reálneho natáčania, alebo z virtuálnej reality, pretože tieto efekty sú už také uhladené a premakané, že niet pochybností. Ale dve veci ešte nie sú dokonalé, a to je digitálny človek a voda. Voda má toľko podôb – od kvapky až po Niagarské vodopády –, že to zatiaľ nie je možné nasimulovať. Do istej miery áno, napríklad morská hladina v pokojnom stave je už, myslím, digitálnou metódou uveriteľná a presvedčivá, ale keď príde väčší živel – búrka, vodný sprej, pena, tak aj v dnešných filmoch stále vidieť, že to nie je perfektné.“

Technológia je v porovnaní s minulosťou omnoho dostupnejšia a lacnejšia, no problémom je nedostatok profesionálov v tejto oblasti. Profesor Labík hovorí, že „už v tejto chvíli je nekonečný hlad po našich študentoch. Dopyt prichádza dokonca aj z Česka, kde FAMU zaspala vývoj v oblasti VFX. Je tu nedostatok minimálne 50 ľudí, ktorí by boli uplatniteľní v mediálnom priestore. Naši študenti dostávajú v prvom ročníku také pracovné ponuky, ktoré by mali dostávať ako piataci. Som presvedčený, že problematika VFX by si v budúcnosti zaslúžila väčší priestor a propagáciu, pretože naše školské prostredie je stále vo vývoji a kladie si otázku, či skutočne potrebuje VFX na filmovej škole. Ateliér vizuálnych efektov je v porovnaní s inými diskriminovaný aj vo vzťahu k počtu úväzkov pedagógov. Navyše si treba uvedomiť, že percento filmov vyžadujúcich si vizuálne efekty bude geometricky narastať.“

Pavla Rachelová ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: wsj.com