Kino Lumière v máji:

Tri cesty, každá správna

Kino Lumière je výborne zabehnuté a jeho programové menu sa rozšírilo do bohatých cinefilských chodov. Z jeho ponuky je radosť si vyberať. Zostáva občas dilema, čo uprednostniť.  

Mojou prioritou sú dokumentárne filmy. Pracovné príležitosti, ako sú napríklad Fetiše socializmu, a písanie prác o histórii slovenského dokumentu mi dopriali „hrabať sa“ vo filmových archívoch SFÚ. Odvtedy viem, že sa tam skrývajú hotové poklady. Ich sila nespočíva len v dokumentačnom svedectve o živote v minulosti (čo je už samo osebe zaujímavé z hľadiska pohľadu na vývoj slovenskej identity a jej tém), ale je v nich aj mnoho odvážnych a zaujímavých formálnych postupov a bohatých tém. Mám dokonca pocit, že Štefan Uher, Dušan Hanák, Dušan Trančík alebo Jaroslav Pogran, Juraj Jakubisko, Dimitrij Plichta točili odvážnejšie ako my dnes. Mám tým na mysli najmä umelecké štylizácie a symbolické presahy. Preto si určite netreba dať ujsť sekciu Kraťasy z archívu, ktorú pripravila filmová historička Eva Filová. Tentoraz to bude na tému Hrdinovia a pamätníky.

Mojím druhým tipom z programu kina je cyklus Výročia, kam sú v máji zaradení Dežo Ursiny a Eva Štefankovičová.                                                                       

Dežo Ursiny je, samozrejme, hudobná legenda. Mimo filmovej brandže však málokto vie, že pôsobil ako dramaturg a režisér krátkometrážnej tvorby na Kolibe. Natočil viacero dokumentov a v máji sa v Lumièri budú dať vidieť tituly Času je málo a voda stúpa a O rakovine a nádeji a spoznať tak hudobného génia aj v inej oblasti jeho pôsobenia.

Eva Štefankovičová bola v minulosti jednou z mála žien dokumentaristiek. Okrem jej hraného filmu Čarbanice sa bude premietať aj výber z jej dokumentárnej tvorby z obdobia rokov 1973 až 1986.                                                                       

Tretia sféra môjho záujmu sa opiera o filmovú klasiku. Filmy patriace do zlatého fondu svetovej kinematografie nie je márne vidieť aj viackrát, nehovoriac o prípade, keď ich človek nestihol vidieť vôbec. Priznám sa, že som doteraz nevidela žiaden Tarkovského film vcelku. Vždy iba ukážky a aj to na monitore počítača. Moji kamárati to okrem zhrozenia a mierneho pohŕdania komentovali aj s malou dávkou závisti – že ma ten veľký zážitok ešte len čaká, celý Tarkovského vesmír je predo mnou neobjavený. No zrejme už nebudem ďalej váhať, pretože možnosť pozrieť si v kine Ivanovo detstvo a Solaris sa neopakuje každý mesiac.

Ku kategórii nevidenej klasiky pripájam aj Bertolucciho Posledné tango v Paríži a Nylonový mesiac Eduarda Grečnera. Raz darmo, vzdelávanie prebieha neustále.

Našťastie! Hurá do kina!                                   

odporúča dokumentaristka Katarína Hlinčíková 
FOTO: Mosfilm, internet