Peter Maráky,

pamiatkar a múzejník                                                           

Môj vzťah k filmu je ovplyvnený viacerými subjektívnymi faktormi. Ako dieťa a dospievajúci mladík som mal prístup do kolibskej filmovej kuchyne, keď sa v nej ešte naplno varilo. Teším sa, že vďaka digitalizácii a moderným nosičom majú aj dnešní diváci príležitosť vidieť nenáročné, ale veselé a optimistické slovenské veselohry, akými boli Lackove filmy Výlet po Dunaji, Skalní v ofsajde, Šťastie príde v nedeľu, najlepší slovenský „zbojnícky“ film – Jarošov a Ťapákov Pacho, hybský zbojník a iné. Už ako začínajúci múzejný pracovník som mal možnosť oceniť – najmä vďaka najstaršiemu zo slovenských filmových festivalov Etnofilmu v Čadci – význam filmového dokumentu. Som rád, že v tejto oblasti vznikajú aj v súčasnosti pozoruhodné diela, ako sú napríklad Všetky moje deti režiséra Ladislava Kaboša. A napokon, moja súčasná profesia, spojená s problematikou ochrany nášho kultúrneho dedičstva, ma neustále udržiava v očakávaní kvalitných filmových diel, umelecky stvárňujúcich slovenskú identitu, niečo ako bola a stále je Jarošova a Jakubiskova Tisícročná včela. A čakám, zatiaľ neúspešne, že uvidím dielo, ktoré pravdivo priblíži „zlaté šesťdesiate roky“, obdobie najväčších nádejí i sklamania mojej generácie. Zatiaľ pánboh zaplať aspoň za Pišťankovu, Šulajovu a Nvotovu Muziku. Z najnovšej tvorby ma nadchol najmä skvelý televízny seriál Československý filmový zázrak slovenského filmového velikána Martina Šulíka. A potešil výber viacerých závažných tém slovenských dokumentaristov.