Solan ma naučil úcte k filmu

Režisérka Eva Štefankovičová prešla školou majstrov slovenského filmu, vo svojej filmografii má desiatky tematicky rôznorodých dokumentárnych titulov, v hranej tvorbe sa venovala témam spojeným s deťmi a mládežou. V roku 1991 založila prvú kastingovú spoločnosť na Slovensku, ktorá dodnes úspešne funguje. Eva Štefankovičová oslávi v máji 75. narodeniny.

Vaše začiatky pri filme sa vlastne kryjú so začiatkami slovenského filmu.
– Až taká stará zase nie som (smiech). Nepatrím do „zakladateľskej generácie“. Študovala som právo, keď som na ulici videla nakrúcať film. Pamätám si veľmi presne, že to bol Statočný zlodej, takže to akosi čudesne súviselo so štúdiom, ktoré ma nebavilo. Pozerala som sa na to v nemom úžase a povedala som si, že to by som chcela robiť. Nemala som žiadne skúsenosti. Začínala som v štábe ako klapka pri filme Kapitán Dabač. Potom som robila skriptku, asistentku réžie, neskôr aj pomocnú režisérku.

Je pre tvorcu veľká výhoda, keď si prejde viacerými filmovými profesiami?
– Určite. Režisér nemôže nevedieť, ako sa robí film. Teda sám sa nerobí, robí ho hrozne veľa ľudí. Spoločne. Ak má režisér riadiť prácu tvorivého tímu, musí vedieť, kto na filme robí a čo môže od tých ľudí chcieť. Začínala som v čase, keď filmové vzdelanie nemal prakticky nikto. Aj režisér Kapitána Dabača Paľo Bielik bol samouk. Ján Lacko rovnako – vyšiel z prostredia ochotníckeho divadla. Prvým skutočným profesionálom bol v tomto zmysle až Peter Solan. Dovtedy bola prax obyčajne taká, že „univerzitou“ režisérov bola práca v príbuzných umeleckých druhoch a vo filmových štáboch, skúsenosti získavané na rôznych asistentských pozíciách. Inak to v začiatkoch nebolo ani v amerických štúdiách. Traduje sa, že takýto postup voľakedy uplatňovali aj nefilmoví magnáti – ich potomkovia museli prejsť v nemanažérskych pozíciách celou tatovou firmou, aby sa oboznámili s jej chodom.

Rozhodli ste sa študovať dôležitý odbor – dramaturgiu.
– Ja som ten typ človeka, ktorý si musí všetko vyskúšať, aby sa presvedčil, že niečo naozaj nevie. Išla som na herectvo, hlásila som sa do Lúčnice – nezobrali ma. Už keď som pracovala pri filme, podala som si prihlášku na réžiu na FAMU – nezobrali ma ani tam, ale odporučili mi štúdium na VŠMU, kde sa práve otváralo diaľkové štúdium filmovej a televíznej dramaturgie. Boli sme historicky prvý ročník, začali sme jedenásti a skončili iba dvaja. Študovať popri zamestnaní bolo naozaj náročné, ale stálo to za to. Praktickú či inštitucionálnu dramaturgiu som nikdy nerobila. No naučila som sa písať pre film. Môj hraný absolventský scenár sa takmer dostal do realizácie. Ale iba takmer. Scenáristicky i režijne sa mi podarilo presadiť v oblasti dokumentárneho filmu. K hranej réžii som sa vlastne dostala vďaka „genderizmu“. Samozrejme, vtedy sa to u nás ešte tak nenazývalo. V štatistikách rodovej rovnosti, ktoré mali potvrdzovať nezvratný proces uplatňovania rovnoprávnosti pohlaví a ženskej emancipácie, chýbali zástupkyne režisérskej profesie. A zhodou okolností som v tom čase odovzdala scenár filmu Čarbanice. Mala som už skúsenosti s réžiou v Štúdiu krátkych filmov, kde som nebola prvou ani jedinou režisérkou, takže som sa akosi hodila do tej prázdnej štatistickej kolónky v oblasti réžie hraných filmov.

Mali ste možnosť spolupracovať s výnimočnými slovenskými režisérmi – od Bielika cez Solana až po Havettu. Čím boli výnimoční pre vás?
– Petra Solana vnímam ako svojho učiteľa. Vďačím mu za veľa. Za asistentský režisérsky post, neskôr aj pozíciu pomocného režiséra. Bol to veľkorysý človek. Ironický džentlmen. Všímal si moju prácu a postupne mi dával príležitosti. Nesnažil sa preonačiť ma na svoj obraz. Naučil ma profesii. A úcte k filmu. Vďaka práci na jeho filmoch som získala v brandži dobré meno. Päť rokov som nemala čas na dovolenku, išla som z filmu do filmu. Profesia pomocného režiséra je veľmi dôležitá. Ako veľmi, to som si naplno uvedomila pri práci s americkými produkčnými spoločnosťami po roku 1990. V ich praxi je pomocný režisér 1. AD (prvý asistent režiséra), člen štábu s mimoriadnymi kompetenciami a povinnosťami. Tak ako je na lodi kapitán prvý po Bohu, tak je AD na pľaci prvý po režisérovi, ktorý je takmer bohom. Myslím si, že aj u nás by absolventi réžie mali povinne prechádzať takouto cestou a už v škole sa na asistentských pozíciách zúčastňovať na tvorbe filmov svojich starších kolegov.

Ako sa vám spolupracovalo s Elom Havettom na jeho celovečernom debute?
– To bolo úžasné, takmer happeningové nakrúcanie. Všetci sme boli zapálení pre vec. Prvý deň nakrúcania pripadol na deň vpádu „spojeneckých vojsk“. Aj to ovplyvnilo atmosféru. Na Slávnosť v botanickej záhrade si spomínam ako na ozajstnú slávnosť, bolo to to najúžasnejšie nakrúcanie, aké som zažila. Odviazané a mimoriadne tvorivé. Ak niekto, hoci aj osvetľovač, prišiel s dobrým nápadom, Havetta ho zakomponoval do filmu. Veľa sa improvizovalo, ale bolo to veľmi príjemné, nie stresujúce. Na druhom filme som s ním nerobila, pretože som sa už venovala vlastným projektom. Pracovala som však na príprave jeho adaptácie prózy Ivana Olbrachta, ktorá sa, bohužiaľ, nikdy nedostala do realizácie.

Havetta je takým smutným výkričníkom v slovenskom filme. Mimoriadny talent, ktorý doplatil na dobu.
– Nemyslím si, že to bolo len vecou politickej situácie. Skôr to bola kombinácia viacerých aspektov. Elo mal veľa osobných problémov. Vyšiel z chudobných pomerov, bol introvert a v Prahe sa dostal do bohémskeho prostredia, v ktorom sa nevedel presadiť a riešil to alkoholom. Havetta bol výtvarník, podobne ako Jakubisko, takže film vnímal najmä z výtvarnej stránky. Chodili sme po krčmách a hľadali rôzne postavičky do filmu. „Beketov“, tak sa to vtedy nazývalo. Myslím si, že ak by mu dali urobiť klasický film, mal by s tým problém. On potreboval kolorit, charakterové figúrky. Mali sme s Dohnalom rozpísaný úžasný scenár Pod zem, pod zem, ale už ho nenakrútil.

Vaším prvým hraným filmom boli Čarbanice, v ktorých bol detský hrdina. A príbehom pre deti a mládež ste v hranej tvorbe zostali verná.
– Mala som deti v tom veku, preto mi to bolo blízke. Slané cukríky vznikli v čase, keď moje deti dospievali. Podobné to bola s mojou dokumentárnou tvorbou. Mala som šťastie, že som mohla nakrúcať o tom, čo som poznala a čo ma zaujímalo. Napokon, o tom, o čom človek nevie nič, ani nemôže nakrútiť film. Čarbanice zaujali najmä kombináciou hraného príbehu s animovanými pasážami. Dostali sme za ne cenu na festivale detských filmov v Chicagu. V tom čase sa u nás nakrúcali najmä hrané rozprávky, filmy pre deti zo súčasnosti ani nie. Iba televízne seriály. Čarbanice aj iné moje filmy sa hrajú dodnes, čo tvorcu, samozrejme, poteší.

Do svojich hraných filmov ste často obsadzovali nehercov. Vychádzalo to z vašej dokumentaristickej práce? Práca s nehercom je predsa náročnejšia.
– Ako sa to vezme. Aj áno, aj nie. V Slaných cukríkoch boli takmer všetci neherci. Zastávam názor, že ak mám vo filme povedzme postavu mäsiara, úplne najlepšie by bolo, ak by ju stvárnil skutočný mäsiar. Pozná množstvo profesionálnych grifov, ktoré vám herec nezahrá. To, čo dokážu neherci, často ani herci nepredvedú. Samozrejme, musia byť šťastne vybraní. Niektorí režiséri sa práce s nehercami boja. Je pre nich jednoduchšie obsadiť osvedčených profíkov, lebo vedia, že im zahrajú to, čo potrebujú. To u nehercov s úplnou istotou nikdy neviete. Ale zahrajú vám možno niečo, s čím ste vo svojich predstavách vôbec nepočítali a netušili ste, že práve to naozaj potrebujete. Neznáma tvár film vždy oživí.

Nehercov ste si do svojich filmov hľadali sama?
– Áno. Keď som robila pomocnú režisérku, režiséri ma často využívali na obsadenie filmu, lebo som na to mala nos. Keď rozpustili Kolibu, založila som si kastingovú spoločnosť. Mala som plán, že za peniaze, ktoré zarobím v kastingu, budem nakrúcať dokumenty, ale k tomu napokon nikdy nedošlo. Bolo to naivné.

Prečo?
– Slovensko je maličký filmový trh. Kalkulovať s významným ziskom na tržbách zo vstupného, ktorý by ste mohli reinvestovať do nových dokumentárnych projektov, je nereálne. A televízie nemali o takúto spoluprácu záujem.

V 80. rokoch bola dokumentárna tvorba pre mnohých útočiskom. Ako ste túto situáciu vnímali vy?
– Ja som mala šťastie v tom, že mi schválili skoro všetky témy, ktoré som si vybrala. Popritom som však musela nakrútiť množstvo filmov, ktoré mi zadali. Nebavili ma, ale vedela som, že potom budem môcť nakrútiť to, čo chcem. Vyhýbala som sa politickým témam a ani ma do nich nikto nenútil. Výnimkou bol iba dokument Vzdušný most, ktorý som sama chcela robiť. Bol o slovenských pilotoch, ktorí počas Povstania preleteli do Sovietskeho zväzu. Zaujímalo ma to, pretože na prelete sa zúčastnil aj môj otec ako veliteľ letky. Dostala som sa do moskovských archívov, a tak som v tomto filme mala množstvo dovtedy neznámych archívnych materiálov. A to bola moja jediná politická téma pred rokom 1990.

Často ste sa vo svojich dokumentoch venovali ženským témam. Čím vám boli blízke?
– Vždy to muselo byť o niečom, čo ma osobne zaujalo. Napríklad to, ako je možné, že ženy, ktoré vychovali aj desať detí, zostávajú na starobu samy ako prst? Témy o deťoch aj starých ľuďoch sú veľmi vďačné. Typickou „ženskou“ témou je materstvo. O tej sa v istom čase hojne diskutovalo. Nakrútila som pre televíziu film o „progresívnej metóde rooming-in“, ktorej základom bol najtesnejší kontakt matky s dieťaťom. Filmom ma sprevádzal profesor Švejcar, ktorý voľakedy presadzoval „studený odchov“ novorodencov a na staré kolená sa snažil všemožne napraviť svoj omyl mladosti. Najúspešnejším „ženským“ filmom bolo asi Vedľajšie zamestnanie: matka s podtitulom Nový sprievodca inteligentnej ženy po reálnom socializme a...?. Veľa sa o ňom diskutovalo a v Nemecku ma skoro aj zbili. Vo filme sa hovorí, že pre dieťa by bolo najlepšie, ak by s ním jeho matka zostala doma „na plný úväzok“ do jeho troch rokov. Ako matka vo „vedľajšom zamestnaní“ sa stáva vlastne novodobým otrokom. Skoro ráno vstáva, aby odviedla dieťa do jasieľ, potom ide do práce a z práce nielen do druhej, ale aj do tretej zmeny... V už zjednotenom Nemecku pôsobilo akcentovanie nezastupiteľnej úlohy žien pri výchove detí – hlavne na feministky – ako červené súkno na býka. Porodiť dieťa a šup do roboty. Stotožňovali sa v podstate so socialistickou myšlienkou inštitucionálnej starostlivosti o nové generácie a uniklo im, že hoci bola formálne presadzovaná v mene „oslobodenia žien“, v skutočnosti v nej išlo nielen o hľadanie nových zdrojov pre trh práce, ale aj o „vyslobodenie budúcnosti národa“ spod vplyvu profesionálne a ideovo nespôsobilej a nespoľahlivej rodiny. Naozaj, náš „reakčný“ film tam vyvolal takmer nepokoje. Pred niekoľkými rokmi som mala skôr nápad ako zámer vrátiť sa k tejto téme a nakrútiť pokračovanie v podobe Sprievodcu inteligentnej ženy po postsocializme a ranom kapitalizme... Preskúmať, či a ako sa za tie roky zmenil ženský údel. Žena sa vydá, má deti, stará sa o ne, a keď príde obdobie, že sa osamostatnia, musí sa začať starať o svojich rodičov. A tak by som sa dostala až k aktuálnemu sociálnemu problému starých ľudí. Možno sa tejto témy chytí niektorá z mladých režisérok, je zaujímavé sledovať oblúk ženského osudu.

Aké témy vás ešte zaujímali?
– Mňa bavilo aj nakrúcanie filmu o montéroch vysokého napätia. Mal vynikajúcu kameru, vymýšľali sme s Galvánkom, ako to urobiť atraktívne, nie tak budovateľsky. Spolu sme nakrútili aj taký smiešny film o sklade nedoručiteľných poštových zásielok, volalo sa to Adresát neznámy. Účinkovali v ňom aj čapkovskí poštoví škriatkovia. Pre televíziu sa nakrúcali najmä filmy na aktuálne témy. Pre mňa bola dôležitá výpoveď ľudí pred kamerou, stavala som na dialógoch, ale snažila som sa ozvláštniť dokumenty aj obrazovo. Nebola som reportážny typ. Ale nedalo sa celkom vyhnúť ani reportážam. Na oficiality najvyššieho rangu malo štúdio svoje osvedčené kádre, ktoré by si ich za žiadnu cenu nedali ujsť, takže nehrozilo, že by človeka vyslali niekam, kde by sa musel od hanby prepadnúť. Spomínam si len, že som nakrútila aj také filmy ako Agrokomplex ’79 či Dožinky ’79, ale ani to neboli naozajstné reportáže. Nakrúcala som vlastne dožinkové zákulisie, nie ich oficióznu podobu.

Často ste sa venovali aktuálnym problémom a témam. S akými reakciami sa vaše dokumenty stretávali?
– Aktuálnymi znamená súčasnými, živými, reálne jestvujúcimi, hoci v mojom prípade väčšinou tak trochu obyčajnými. Hanlivo sa označovali ako okrajové z hľadiska politiky svetlých zajtrajškov. V istom čase sa označovali prívlastkom ešte hanlivejším – únikové. Filmy o umení či etnosociálne dokumenty, ktoré „smrdeli životom“, boli skôr trpené než vyžadované. Spoločenské sci-fi som nikdy nenakrúcala. Ani disidentkou som nebola. Môj vôbec prvý samostatný film Pozvanie ku streľbe kráľovskej patril do kategórie artfilmov. Bolo ním aj Divadlo. Obnovená premiéra pri príležitosti výročia pôvodnej premiéry baletného predstavenia, ktorým súbor SND začínal, bola „zámienkou“ na nakrútenie filmu o baletnom divadle, ktorý bol postavený na kontraste medzi gracióznou ľahkosťou a namáhavou, upotenou drinou. Ako komentár svojho druhu som použila pesničku v hudobnom žánri, ktorý kontrastoval s klasickou baletnou hudbou. Film o starých maľovaných streleckých terčoch som sa zase snažila ozvláštniť vtipným dialógom. Takýto nevážny komentár, pesničky mimo obrazu či ankety, hlavne s deťmi, som používala nielen vo svojich filmoch pre štúdio, ale aj pre televíziu či v objednávkovej tvorbe predovšetkým pre Ústav zdravotnej výchovy. Nikdy som neznášala tie obligátne pateticky nadšené komentáre. Isteže, nie všade sa dala uplatniť táto moja forma. Môj posledný „veľký“ dokument Všetci spolu... (po slovensky) mohol mať ironický komentár len preto, že vznikal na hrane vekov. Aj predchádzajúci „veľký“ dokument Vedľajšie zamestnanie: matka, ktorý vznikal ešte v časoch reálneho socializmu, bol dokončený až po „konci dejín“. V tom čase už boli tí, ktorým by nemusel voňať, preč.

V 80. rokoch bolo možné prezentovať aj kritický postoj?
– Príde na to, čo si pod tým predstavujeme. „Konštruktívna kritika“ sa v tom čase dokonca oficiálne forsírovala. Znamenalo to nielen diagnostikovať „problémy rastu“ a rast problémov, ale aj navrhnúť účinnú terapiu. Obraz skutočnosti v dokumentárnych filmoch sa nedal nikdy celkom zmanipulovať. Takéto manipulácie sa uskutočňovali skôr prostredníctvom komentárov, ktoré obrazom pripisovali významy, aké samy osebe neniesli. V tomto zmysle je každý dokumentárny film svedectvom o dobe. Dôležité bolo, že sa napriek všetkému nakrúcalo. Aj preto mi je ľúto, že obraz našej historickej skutočnosti je a zostane neúplný. Zem sa krútila, veci sa diali, len filmy sa nekrútili. Keď sme robili Rok nula, to bol pracovný názov filmu Všetci spolu... (po slovensky), nakrúcali sme všetko, čo sa práve dialo, nielen „svetodejinné“ udalosti, všetko, čo sa nám videlo zaujímavé, nové, dovtedy nevídané. Samozrejme, nie všetko sa dostalo do filmu. Ale ten materiál niekde musí byť. Aspoň dúfam. Aj som koketovala s myšlienkou pokúsiť sa o akýsi druhý „extrakt“.

Investigatívnych dokumentov sa stále nakrúca zúfalo málo...
– ... a pritom sa zdá, že je ideálna doba. Ibaže všetko je to také prepletené a zašmodrchané do množstva gordických uzlíkov i uzlov, že ich nerozmotá ani pánboh. Trik Alexandra Veľkého s rozseknutím uzla nič nerieši. Interpretácií, indícií, dohadov a teórií je viac než dosť, skutočných dôkazov žalostne málo. Ja som sa o politiku začala zaujímať po revolúcii. Predtým ma nezaujímala, zaujímali ma sociálne témy.

Prečo ste teda napokon ako tvorca opustili film?
– Ja som nebola žiaden významný režisér. Prečo by sa mali v dobe, keď sa takmer nenakrúcalo, obracať práve na mňa?! Keď sa objavila nejaká práca, oslovili zvučnejšie mená. I vtedy, keď som položila na stôl hotový scenár. Aj by ho vzali, ak by to nakrúcal niekto iný. Zažila som to s naozaj zaujímavým prepisom prózy Ruda Slobodu Druhý človek a neskôr so scenárom – podľa môjho presvedčenia skvelým – komédie Požehnané medzi ženami. Nakrúcala som sporadicky – napríklad pre Ústav zdravotnej výchovy, zopár krátkych filmov pre televíziu, ale tých príležitostí naozaj nebolo veľa.

Tak ste si založili kastingovú agentúru. V tom čase ste vlastne ani nemali konkurenciu.
– Rozhodla som sa hneď po rozpade Koliby, keď bola kinematografia prakticky odstrihnutá od štátnych finančných zdrojov a nasledoval neodvratný prudký pokles filmovej tvorby. Sny o spoločnom trhu práce s televíziou sa nenaplnili. Televízia sa pred vyhodenými filmármi takmer úplne uzavrela. A robiť predavačku v zelovoci sa mi naozaj nechcelo. Galaxy bola prvá kastingová agentúra svojho druhu na Slovensku. Boli už modelingové agentúry a aj ja som na začiatku chcela robiť i modeling, ale po prvých skúsenostiach s týmto biznisom som si povedala, že to nie. Začiatky boli všelijaké, lebo sa nenakrúcalo. Ale potom naša agentúra zažívala napriek situácii v slovenskom filme vynikajúce obdobie, pretože sme spolupracovali na filmoch takých spoločností ako Walt Disney, Universal Studios, 20^th Century Fox, DreamWorks, HBO, Hallmark. Robili sme na všetkých hollywoodskych projektoch nakrúcaných na Slovensku alebo v blízkom okolí, bolo to 15 filmov. Vo Variety o nás písali ako o vynikajúcej európskej kastingovej agentúre, oceňovali našu profesionalitu a originálne tváre. Keď sme robili na filme Povstanie, ktorý bol o Židoch, museli sme nájsť stovky typovo vhodných ľudí do komparzu. V tých rokoch bolo bežné, že sme mali v rôznych filmoch denne na scéne 600 až 800 ľudí. Keď od nás potrebovali černochov, zháňali sme ich po všetkých okolitých krajinách. Bola to veľká škola. Ako kastingová režisérka som sa stretávala s významnými režisérmi, hercami aj producentmi. Tu, kde teraz robíme rozhovor, sedeli herci ako George Clooney, Nicole Kidman, Franco Nero, Colin Firth, Sir Ben Kingsley, Donald Sutherland, Owen Wilson, Gene Hackman, Ice T, Snoop Dog. Naposledy sme robili na filme Posledná légia. Potom to ustalo, naša legislatíva sa o to postarala. Teraz sa to vraj má zmeniť, ale oni už chodia inam.

Je u nás kasting docenený?
– U nás je zvykom, že si každý obsadzuje svoje filmy sám. Príčinou je možno nízky rozpočet filmov, každý šetrí, kde sa dá, ale možno aj neznalosť alebo nedôvera? Tvorcovia si na to nevedia zvyknúť. Režiséri ani herci. Niektorým sa zdá pod ich úroveň, aby ich niekto skúšal, veď ich predsa každý pozná. Kasting je tak trochu – ako sa dnes často hovorí – o chémii. Môžete mať dvoch hercov, z ktorých je každý sám osebe naozaj geniálny, ibaže akosi k sebe nepasujú. Nikto neuverí, že bytosti, ktoré predstavujú, sa vôbec mohli stretnúť, nieto ešte mať taký vzťah, aký majú v príbehu. Možno je to nielen o chémii, ale aj o alchýmii, ktorá dokáže spojiť aj nespojiteľné a uskutočniť nemožné transmutácie.

Koľko ľudí máte aktuálne v ponuke?
– V databáze máme okolo 20 000 tvárí, hercov domácich aj zahraničných, ochotníkov a epizódkarov a, samozrejme, komparzistov. Denne pribúdajú noví záujemcovia, a to nielen kvôli zárobku, ale aj pre túžbu vidieť sa aspoň na okamih v reklame, v seriáli či vo filme, zažiť svojich päť minút slávy. A keďže sa zázraky dejú, tak sa aj naozaj stávajú. Vlastne, keď o tom premýšľam, aj v mojom živote sa stal zázrak – mohla som robiť túto úžasnú prácu.

Mariana Jaremková ( filmová publicistka )
FOTO: Miro Nôta

Zmyslom hrania je nehrať

Vďaka filmu precestoval kus sveta a nedávno objavil aj neľútostnú maďarskú pustu. Herec Isaach de Bankolé sa ako hlavná hviezda maďarsko-slovenského filmu Mirage zúčastnil koncom marca na Febiofeste v Bratislave. Odniesol si odtiaľ Výročnú cenu Asociácie slovenských filmových klubov za prínos svetovej kinematografii.

O filme Szabolcsa Hajdua Mirage vám povedal jeho americký spoluscenárista Jim Stark. Čo ste si pomysleli, keď vám predostrel príbeh o africkom futbalistovi, ktorý sa ocitne v maďarskej puste?
– Že je to zaujímavé. Aj ja som hrával futbal, ale filmy o futbale, ktoré som dovtedy videl, boli vždy čisto o športe, napríklad o Pelém. Nikdy nebolo rozprávanie o futbalistoch zasadené do širšieho príbehu. Preto sa mi Mirage zdal zaujímavý, rovnako ako to, že jeho hrdina prichádza do vzdialenej časti Európy, lebo väčšina afrických futbalistov, aspoň tých, čo poznám, by išla na Západ, napríklad do Francúzska, Anglicka alebo Španielska.

Čo vám však zišlo na um ako prvé, keď ste sa dozvedeli, že pôjde o western odohrávajúci sa v Maďarsku, v ktorom má hlavnú postavu zosobniť černoch?
– Zdalo sa mi to moderné. Chlapík, ktorý sa zapletie do kupovania zápasov, musí takmer úplne zmeniť svoju identitu alebo sa skryť. A utiahnuť sa na odľahlú farmu je určite lepšie ako väzenie. Nie však na farmu, kde sú ľudia otrokmi...                                                                       

Mirage v niektorých zahraničných recenziách prirovnávali k filmu Steva McQueena 12 rokov otrokom. Príbeh je to síce iný, ale spája ich téma otroctva. Stretli ste sa s takouto formou neslobody?
– Ale veď otroctvo je dnes všade.                                                                       

Mala som skôr na mysli otroctvo, aké je zobrazené v Hajduovom filme.
– Vyrastal som v Afrike, kde bolo mnoho detí z rodín, ktoré si nemohli dovoliť živiť ich. Preto ich posielali do väčších miest, aby pracovali pre iné rodiny – umývali riad, upratovali domy... Namiesto toho, aby chodili do školy, pracovali. Aj to je istý druh otroctva. V tom veku by predsa mali byť v škole a vzdelávať sa, ale nie sú, pretože musia ťažko pracovať, vstávať o štvrtej alebo o piatej ráno, upratať dom, pripraviť raňajky. Takže otroctvo je tu prítomné stále. Len ho niekedy nemusíte vidieť. Vidíte to okno oproti? Možno za ním žije niekto, kto už roky nevyšiel na denné svetlo.                                                                       

Na filme Mirage ste spolupracovali aj so slovenskými, s maďarskými či rumunskými hercami, s ktorými ste predtým nikdy nepracovali. Ako ste vnímali toto medzinárodné osadenstvo?
– Keď som sa stretol s režisérom Szabolcsom, povedal mi, že chce pracovať s ľuďmi, ktorí nemajú herecké skúsenosti. A ja sa toho nebojím. Záleží len na vzájomnom porozumení si na scéne a, sa- mozrejme, na režisérovi. Herci, tí sú zase ako guma – môžete ich rozťahovať, tvarovať. Ak máte kvalitného režiséra, ktorý to dokáže, nie je to žiadna veľká veda. Hoci je pravda, že niekedy majú herci zlozvyky – napríklad niektorí hollywoodski, ktorí robia na veľkofilmoch, nie sú zaujímaví, pretože sú príliš mechanickí, stereotypní. Myslím si, že zmyslom hrania by malo byť nehrať.                                                                       

To je vaše profesijné motto?                                         
– Vlastne áno – byť skutočný, prirodzený. Ak to od hercov chcete, musíte niektorých naučiť techniku, ktorou to dosiahnu. Myslím si, že Szabolcs potreboval vytvoriť zmes hercov a nehercov, aby dosiahol to, čo chcel. Bola to zaujímavá skúsenosť.

Vo filme Mirage počuje divák maďarčinu, angličtinu aj francúzštinu. V tejto súvislosti mi napadá Jarmuschov film Ghost Dog – Cesta samuraja. Vaša postava v ňom hovorí po francúzsky, postava Foresta Whitakera zase po anglicky, no napriek tomu si rozumejú. Stretli ste vo svete filmu tvorcu, s ktorým by ste mali takúto spriaznenosť a harmóniu?
– Určite, cítim to tak väčšinu času. Napríklad so Szabolcsom sme boli na jednej vlne, hoci s ním bolo niekedy ťažké komunikovať, pretože jeho angličtina je slabá a moja maďarčina... no, ešte horšia (smiech). Najprv sme mali tlmočníka, pri ktorom sa to všetko nejako strácalo, tak sme si našli druhého. No a potom sme riešili jednu scénu, prišiel som ráno na pľac, mal som nejaké nápady, o ktorých som chcel povedať Szabolcsovi, ale opäť sa to nejako strácalo v preklade. Tak som to napokon povedal Szabolcsovi priamo a gestikuloval som, ako som vedel, aby to pochopil.                                                                       

Očividne to zabralo...
– Áno, fungovalo to. Myslím si, že aj film je sám osebe jazykom. Niekedy ľudia potrebujú tlmočníka, ale niekedy nie.                                                                       

Film mal premiéru vlani na jeseň na prestížnom festivale v Toronte, kde ste ho vlastne vo finálnej verzii videli po prvý raz. Recenzie, ktoré vyšli, boli plné chvály. Ako by ste tento film ohodnotili vy?
– Musím povedať, že som bol hrdý, dokonca som plakal. Hoci je pravda, že asi štyridsať percent z toho, čo sme natočili, vo filme nebolo. No keď som ho videl, našiel som v ňom víziu. Samozrejme, bol som prekvapený, ale v dobrom zmysle slova, pretože to, čo som pôvodne čítal v scenári, bolo príliš „papierové“. To, čo som nakoniec videl na plátne, necháva divákom priestor, aby sa do toho ponorili, premýšľali o tom, plávali spolu s príbehom.

Keďže sa film odohráva v maďarskej puste, pre ľudí z iných častí sveta to môže vyzerať priam exoticky. Myslíte si, že je tento príbeh univerzálny?
– Áno, pretože dokáže urobiť dojem. Vezmite si, že napríklad v Amerike sú dodnes ľudia, ktorí dvadsať rokov nevyšli z domu, lebo im to niekto zakázal. Otroctvo sa netýka len ľudí v rozvojových krajinách, môže sa odohrávať aj vedľa vás. Takže si myslím, že je to príbeh, ktorý dokáže osloviť diváka či už tu, v Amerike, v Ázii, alebo v Pakistane.

Zahrali ste si vo viac ako päťdesiatich filmoch, ktoré vznikali prevažne vo Francúzsku a v Spojených štátoch, natáčali ste v Afrike, v krajinách okolo Stredozemného mora, s Larsom von Trierom ste si vyskúšali aj podmienky na severe Európy. Mirage je prvý film, ktorý vás dotiahol do strednej Európy. Počuli ste pred jeho nakrúcaním o kinematografii tohto regiónu? Videli ste nejaké filmy zo Slovenska či z okolitých krajín?         
– Hoci nežijem až tak ďaleko, o filmoch z východnej Európy toho viem pomenej. Poznám Andreja Tarkovského, ruské filmy, Sergeja Paradžanova či Bélu Tarra. Čo sa týka novších režisérov, zaujal ma rumunský tvorca Cristian Mungiu. A počas nakrúcania filmu Mirage som si pozrel napríklad snímku Ďakujem, dobre, v ktorej si zahral Attila Mokos, a páčila sa mi.

Ste skôr herec artovejších, nezávislých filmov, ale objavili ste sa aj v komerčných veľkofilmoch, ako Miami Vice či Casino Royale. Rád striedate tieto polohy?
– Samozrejme, v nezávislých snímkach dostanete väčší priestor, viac vás počúvajú, ľudia sú zvyčajne otvorenejší. No niekedy pracujete aj vo veľkých hollywoodskych filmoch so zaujímavými ľuďmi. Nedávno som robil film s Vinom Dieselom, ktorý bol otvorený. Keď sme si mali prejsť scénu, ktorú sme mali natočiť, skončili sme pri niekoľkohodinovej debate o scenári, dialógoch, bol som naozaj prekvapený. Samozrejme, preferujem nezávislé filmy. Spája sa s nimi iný proces ako s tými veľkými, kde ide hlavne o peniaze.

Teraz ste mi nahrali, pretože som sa chcela spýtať na vašu spoluprácu s Jimom Jarmuschom. Aj keď to nie je jediný svetovo uznávaný filmár, s ktorým ste nakrúcali, zdá sa, že vy dvaja máte medzi sebou tú harmóniu, o ktorej sme sa už bavili. Ako ste sa zoznámili a ako ste dostali úlohu v jeho filme? Asi nešlo o klasický kasting...
– Nie, to teda nie. Jima som stretol v roku 1984 v Cannes, kam prišiel s filmom Cudzejší ako raj. Vtedy som chodil do hereckej školy a popritom pracoval pre spoločnosť, ktorá sa zaoberala videodistribúciou. Šéf mi povedal, že keď študujem herectvo a mám rád filmy, nech idem do Cannes. Bola to vlastne moja prvá návšteva tohto festivalu. Šiel som si teda pozrieť Jarmuschov film a bol som z neho hotový. Zavolal som šéfovi do Paríža, že som videl skvelý film a že by sme ho mali kúpiť. Spýtal sa ma aký. Keď som mu povedal, že Cudzejší ako raj, ofrflal to, pretože ho zaujímali veľké hollywoodske filmy. Potom som sa prechádzal na korze a stretol som chlapa, ktorý sa ma spýtal, čo robím večer, a pozval ma na jednu párty. Tak som tam išiel a uvidel Jarmuscha. Šiel som mu povedať, že sa mi jeho film veľmi páčil, dal som mu na seba kontakt aj s dvojriadkovým životopisom a on mi dal vizitku. Poďakoval sa a potom odišiel do New Yorku.                                                                       

Čo bolo ďalej?
– Poslal som mu o sebe niečo viac a to bolo všetko, neozval sa. Potom som v roku 1987 natočil film Čokoláda s režisérkou Claire Denis, ktorá Jarmuschovi asistovala. V januári 1988 bola s týmto filmom v strižni v Paríži, kam ju prišiel pozrieť Jarmusch. Vtedy uvidel na obrazovke moju tvár a povedal: „Toho chlapíka som pred štyrmi-piatimi rokmi stretol.“ Tak sme sa znovu stretli (smiech). Keď som potom šiel do New Yorku na dovolenku, zavolal som mu a šli sme von. Hovoril mi, že robí na filme o taxikároch (Noc na Zemi – pozn. red.) a odvtedy, čo ma videl, ma nevie dostať z mysle, hoci pri postave parížskeho taxikára pôvodne uvažoval o Gérardovi Depardieuovi. Povedal som mu: „Pozri sa, som na dovolenke, užime si to.“ Dva dni pred mojím odchodom prišiel za mnou so slovami: „Nie, tým taxikárom nebude Depardieu, budeš to ty.“

Zuzana Sotáková
FOTO: Robert Tappert / MPhilms