Febiofest zanechal dobrý dojem 

Medzinárodný filmový festival Febiofest, ktorý sa konal od 20. do 26. marca v Bratislave a potom až do 16. apríla postupne v ďalších deviatich mestách Slovenska, priniesol divákom v jedenástich sekciách viac ako stovku filmov. A treba uznať, že tohtoročný program bol nabitý.

Na titul „najzaujímavejšia sekcia“ ašpiruje KinoIkon +, a to vďaka ponúknutej možnosti zoznámiť sa s „menej známou“ tvorbou slávneho Orsona Wellesa. Prirodzene, pri mene takéhoto kalibru je spojenie „menej známa tvorba“ smiešne, ide skôr o to, že tu dostali priestor aj filmy ako Pán Arkadin, Othello či televízny Nesmrteľný príbeh, ktoré sa na veľkom plátne neobjavujú často a v mysliach divákov nie sú zapísané tak výrazne ako Občan Kane alebo Dotyk zla. Z uvedeného výberu vyniká najmä Othello, kde silne cítiť inšpiráciu štylistickými postupmi expresionizmu, ale vyznačuje sa aj výstižným zachytením atmosféry Cypru a Benátok. Priaznivci filmu noir si pre zmenu „pochutili“ na fantastickej zrkadlovej scéne v Dáme zo Šanghaja, ktorá sa právom zapísala do dejín svetovej kinematografie.

Hneď skraja sa treba pristaviť aj pri sekciách Poklady filmových archívov a Pocty (venovanej Eduardovi Grečnerovi a Miloslavovi Lutherovi). Diváci mohli vidieť zdigitalizované verzie takých filmov, ako sú svetoznáme Sedmikrásky nonkonformnej Věry Chytilovej, fantastický titul Andrzeja Wajdu Všetko na predaj, ktorý vďaka zložitému prelínaniu sa príbehovej roviny, filmu o filme a transtextuálnej roviny s dokumentárnymi zábermi kvalitatívne zaraďujem pred obdobne ladené a slávnejšie filmy 81⁄2 a Americká noc, či dynamicky nasnímaná alegória na komunistický režim Sokoliari od Istvána Gaála. Filmy Drak sa vracia a Chodník cez Dunaj zrejme slovenskému divákovi netreba predstavovať, ale prinajmenšom prvý z nich je doslova nutné vidieť v kine, keďže zo spolupráce Grečner – Zeljenka – Rosinec vzniká jedinečný audiovizuálny zážitok.                                                                       

Pri pohľade na sekciu Ochutnávka: Novinky ASFK stoja za vyzdvihnutie najmä diametrálne odlišné filmy Pieseň mora a Motýle. V prvom z nich režisér Tomm Moore poodhalil dojatým divákom opäť niečo zo sveta starých keltských legiend, ktoré komplexne prepojil so „skutočným svetom“ v unikátnej animácii kombinujúcej 2D a 3D postupy. Druhý film je analýzou sadomasochistického vzťahu dvoch lesbičiek a azda by sa k nemu hodil dodatok „formálne zaujímavá a realistická odpoveď na rozprávku Päťdesiat odtieňov sivej“. Naopak, sklamaním bol pre mňa „hipsterský“ upírsky horor Sama nocou tmou, ktorý nefungoval v transtextuálnej, sociálnokritickej ani žánrovej rovine.                                                                      

Obe Panorámy sľubovali skvelé zážitky a práve tu som našiel svoju festivalovú topku. Extatické stavy dokázalo vyvolať dokumentárne štylizované historické sci-fi Je ťažké byť bohom – svojou radikálnou prácou s mizanscénou, ktorá sa vyznačuje oklieštenosťou s „chaotickým pohybom“ hercov, a kamerovými postupmi (dokumentárna kamera ako súčasť fiktívneho sveta) nemá vo svete filmu obdobu. Nehovoriac o všadeprítomnom bahne, výkaloch a brutalite, ktoré mimoriadne verne evokujú atmosféru „doby temna“ a vytvárajú funkčnú alegóriu na zneužívanie politickej moci a nepoučiteľnosť ľudstva. Určite sa patrí spomenúť aj naratívne zaujímavý Winterbottomov titul S tvárou anjela či rumunsko-českú snímku Aferim!, po ktorej nasledovala krátka diskusia s jej koproducentom Jiřím Konečným. Panoráma V4+ priniesla v prvom rade zaujímavé maďarské filmy, medzi ktoré patril Ďalší život môjho otca a Voľný pád – najnovší film Györgya Pálfiho, ktorý znovu dokázal, že je jedným z najpozoruhodnejších maďarských tvorcov súčasnosti, keďže jeho surreálnym epizódkam zo života v jednom činžiaku nechýbal ani spoločenský presah a parodizujúci humor.

Sekcia Slovenská filmová krajina priniesla jednak tituly, ktoré už boli nasadené do kín (ako napríklad Comeback, Fair Play či Socialistický Zombi Mord), a jednak úplné novinky, z ktorých získal najväčšiu pozornosť Šulíkov dokument Milan Čorba a predovšetkým maďarsko-slovenská koprodukcia Mirage režiséra Szabolcsa Hajdua. Mirage sa hral v troch kinosálach Kina Lumière súčasne, pričom v každej z nich sa diváci dočkali príhovorov tvorcov vrátane Isaacha de Bankolého a Szabolcsa Hajdua, a pre veľký divácky záujem bolo nutné usporiadať aj špeciálnu projekciu. Film je rozhodne zaujímavým tunajším pokusom o antiwestern, dôkladne prevracajúcim žánrové pravidlá a klišé, navyše s vynikajúcou expozíciou a so spoločenskokritickým komentárom.

Vzhľadom na účasť svetovej hereckej hviezdy Isaacha de Bankolého bola jedna z troch častí festivalovej sekcie Profily venovaná jeho významným filmovým úlohám. Konkrétne tým, ktoré mu ponúkli Jim Jarmusch a Claire Denis. Zvyšné dve časti sekcie patrili zaujímavej českej dokumentaristke Jane Ševčíkovej a mladej režisérskej hviezde súčasnosti Xavierovi Dolanovi – z jeho tvorby oceňujem hlavne Toma na farme, ktorý sa javí ako najmenej „dolanovský“ film.

Zaujímavú päticu snímok vybrali diváci v treťom ročníku Klubového jukeboxu, ktorý ponúkol aj uhrančivý, formálne zovretý film Vojdi do prázdna kontroverzného režiséra Gaspara Noého. Febiofest nezabudol ani na detských divákov, ktorí sa prostredníctvom sekcie Filmový kabinet deťom s interaktívnymi prednáškami poslucháčov audiovizuálnych štúdií z VŠMU mohli dozvedieť viac o slovenskej rozprávkovej tvorbe.                                   

Na záver bratislavskej časti Febiofestu sa v Kine Lumière uskutočnilo udeľovanie cien v rámci Súťaže krátkych filmov krajín V4. Cenu za najlepší krátky film si odniesol poľský hraný film Mliečny brat režiséra Vahrama Mchitarjana. Zvláštne uznanie poroty získal česko-vietnamský mockument Mat goc a slovenský dokumentárny film študenta Dominika Jursu Toto nie je hra. Dominik vo svojom filme ukázal, že dokáže zručne pracovať s gradáciou a vytvoriť neexplicitný ironický autorský komentár k pálčivej téme. Cenu divákov si odniesol český hraný film Natálie Císařovskej Až zapadne slunce.          

Dobrý dojem zanechali tento rok i sprievodné podujatia. Mohli byť síce o niečo pestrejšie vzhľadom na to, že festival bol roztrúsený po viacerých miestach v Bratislave – pomôcť by azda mohli filmové kvízy, hudobný program a podobné aktivity zábavného ladenia na podporu atmosféry –, ale na druhej strane treba pochváliť organizátorov, že slávnostné recepcie boli otvorené pre verejnosť, takže aj bežní diváci mali možnosť pohovoriť si napríklad s tvorcami filmu Mirage. Výborným nápadom bola výstava filmových plagátov k snímkam Andrzeja Wajdu v priestoroch Kina Lumière a v Poľskom inštitúte či kritický seminár Ako písať o filme. Vydareným spestrením bol aj krst knihy Naše filmové storočie (František Gyárfáš a Juraj Malíček) so zaujímavým komentárom Zuzany Gindl-Tatárovej, nehovoriac o tom, že okrem spomínaných hostí sa podarilo na festival pritiahnuť aj ďalšie osobnosti, medzi inými Eduarda Grečnera, Fedora Gála, Martina Šulíka, Janu Ševčíkovú či Juraja Nvotu.

Febiofest sa profiluje ako festival otvorený pre verejnosť, priniesol množstvo zaujímavých filmov aj hostí, takže jeho 22. ročník bol v konečnom dôsledku príjemný. Celkovo ho navštívilo takmer 8 900 divákov.                                                           

Febiofest 2015
► Celkový rozpočet festivalu: 110 000 eur
► Podpora Audiovizuálneho fondu: 60 000 eur                                            

Marcel Šedo ( študent audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)

Eduard Grečner si na Febiofeste prevzal Výročnú cenu ASFK za prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu. FOTO: Robert Tappert /MPhilms

Sústredený útok slovenského filmu                                   

„Namakaný, bombový, božský, hravý, svieži, šťavnatý a sexy“ mal byť Týždeň slovenského filmu, ktorý zorganizovala Slovenská filmová a televízna akadémia v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom a s Rozhlasom a televíziou Slovenska. Aký bol naozaj?

Svoju výročnú prehliadku má každá vyspelá kinematografia. Pravda, tá slovenská zažila aj roky, keď by na bilanciu kompletnej ročnej produkcie stačil jeden deň, tie sú však už za nami a rozhodnutie o zorganizovaní (prvého ročníka) Týždňa slovenského filmu padlo v správnom čase. Výborným nápadom bolo aj zasadiť vlaňajšie filmy do širšieho kontextu, preto samotnému TSF predchádzala 12-dňová prehliadka Divácke a festivalové hity 2008 – 2013, v rámci ktorej bolo uvedených 17 celovečerných a 6 krátko- a stredometrážnych filmov, ktoré majú na konte návštevnosť vyše 50 000 divákov alebo festivalové ocenenie. Návštevnosť 219 divákov na 19 predstaveniach nebola omračujúca, ale treba brať do úvahy, že išlo o staršie tituly, uvedené už aj v televíznom vysielaní.                                                                       

Na samotný TSF lákalo divákov symbolické vstupné i možnosť stretnúť sa a diskutovať s tvorcami filmov. Celkovou bilanciou je 1 057 divákov na 25 predstaveniach 23 celovečerných a 6 krátkych filmov. Veľký záujem vzbudila slávnostná premiéra Vojtekovho dokumentu Tak ďaleko, tak blízko, ktorá TSF otvorila. Z „normálnych“ predstavení zaznamenal najväčší úspech hraný Rukojemník (r. J. Nvota) a dokument Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom (r. P. Lančarič). Viac ako 50 divákov mal ešte amatérsky Socialistický Zombi Mord (r. R. Blažek, P. Čermák a Z. Paulini), dokument Comeback (r. M. Remo) a hraná koprodukčná snímka Fair Play (r. A. Sedláčková). Viacero z uvádzaných filmov zaradila počas TSF do vysielania RTVS, čím sa stali dostupnými aj pre mimobratislavských divákov.                                                                      

Súčasťou programu TSF boli aj workshopy úspešných filmárov Andreja Kolenčíka a Ivana Ostrochovského a kritické hodnotenia filmovej tvorby za rok 2014. O dokumentárnom filme referovala skôr bilančným než hodnotiacim spôsobom Mária Ferenčuhová, autor koreferátu Miroslav Tížik sa zameral na sociologické hľadisko. Jeho stanoviská určili aj smer diskusie, ktorá sa točila prevažne okolo etiky dokumentárnej tvorby. Hraný film zhodnotili Jana Dudková a Peter Michalovič; slovami Martina Šulíka boli obaja „strašne korektní“. Diskusia sa opäť odchýlila od hlavnej témy, keď sa zamerala najmä na úroveň filmovej kritiky. Najvecnejšia, i keď najmenej navštívená bola rozprava o animovanom filme. V referáte Evy Šoškovej zaznela informácia, že na Slovensku vznikli vlani iba dva (!) profesionálne animované filmy. Maroš Brojo sa zameral na festivalové a distribučné aspekty uvádzania animovaných snímok. V diskusii odzneli najmä príspevky týkajúce sa financovania animovanej tvorby a nutnosti podchytiť detského diváka už v ranom veku.

Program TSF tvorili filmy, ktoré spĺňajú podmienky štatútu národnej filmovej ceny Slnko v sieti. (Najlepšie a najžiadanejšie z nich budú uvedené v rámci ozvien TSF v Kine Lumière od 8. do 10. mája.) Na budúci rok by udeľovanie týchto cien malo byť vyvrcholením TSF a zároveň sa uvažuje o tom, že by sa udeľovali každoročne. Bolo by však žiaduce, aby sa program TSF takto neobmedzoval. Možno by záujem publika pritiahli práve tituly, ktoré nie je možné vidieť bežne – najlepšie študentské filmy a televízne dokumenty, ale povedzme aj zahraničné tituly s účasťou slovenských tvorcov. Priestor Kina Lumière takúto dramaturgiu umožňuje a bolo by fajn, keby sa v roku 2016 stal na týždeň naozaj kotlom, kde by to bublalo, syčalo a vrelo. Možno to ani nemusí byť sexy. 

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
FOTO: FB stránka Týždňa slovenského filmu