PETER PIŠŤANEK
(28. 4. 1960 – 22. 3. 2015)

Vo veku 54 rokov zomrel 22. marca spisovateľ a scenárista Peter Pišťanek. Jeho autorský naturel sa premietol do filmov Rivers of Babylon (1998), Muzika (2007) a Rukojemník (2014). Prvý z nich nakrútil Vladimír Balco, ďalšie dva vznikli v réžii Juraja Nvotu, ktorý si na Pišťanka spomína ako na všestranne rozhľadeného a slobodného človeka.

Stretol som sa s ním pri príprave filmu Muzika. Peter sa pokúšal napísať scenár, ale nešlo mu to. Nič nezvyčajné. Svoj strop dosiahol pri písaní novely a na filmový scenár nemal potrebný odstup. To sa môže stať. Obdivujem režisérov, ktorí si vedia napísať scenár a potom ho slobodne, s odstupom aj režírovať. Predstava vytvorená pri písaní sa nedá prakticky naplniť a úzkostne sa jej držať by mohlo byť smrteľné. Na „pľaci“ režisér stretne živých hercov, nie literárne postavy. Aj prostredia, počasie, hlas postáv a všetko je iné ako v predstave pri písaní. Peter kapituloval a súhlasil, aby sme Muziku zverili Ondrejovi Šulajovi. Po tomto rozdaní kariet bol tolerantný, trpezlivý a nápadne sa upozadil. Mal len jednu túžbu – vo filme si zahrať. Sám si aj vybral postavu a vymyslel masku. Chcel sa podobať na Stalina, o čo sme sa pokúsili skoro doslovne. Asi sa chytil vedomosti, že Stalin považoval film za špičku umenia. Peter hral predsedu schvaľovacej komisie na prehrávkach v Slovkoncerte. Bol výborný. Túto istú úchylku si zopakoval aj pri natáčaní Rukojemníka. Nič mu nevadilo. Natáčanie je pre hercov okrem iného aj skúška trpezlivosti. Kým sa všetko pripraví, nasvieti, zariadi, plynie čas a ten Peter vypĺňal svojím rozprávačským darom. S každým si našiel tému a nenápadne sa zaujímal o detaily jeho filmárskej profesie, ale aj o súkromie. Bol oživením a platným členom štábu. To, že točíme jeho scenár, vedel málokto. Dal nám dôveru a metamorfózy dialógov si nevšímal alebo sa na nich bavil. Bol zástancom názoru, že scenár je východisková situácia alebo najhoršia možná verzia, že všetko, čo ho ozvláštňuje, posilňuje a povyšuje, je lepšia možnosť.

Na Petrovi bolo podozrivé, že sa vo všetkom nepochopiteľne vyznal. Bolo jedno, či bola reč o meteorológii, histórii, kinematografii za prvej ČSR alebo za protektorátu, numizmatike, hudbe, varení, či bojových vozidlách v prvej alebo druhej svetovej vojne. Túto záhadu mi pomohla pochopiť Petrova spolužiačka zo základnej školy. Vraj už vtedy vynikal vo všetkých predmetoch až tak, že často presahoval aj učiteľov. Bol ako špongia, čo nasaje všetko potrebné aj nepotrebné. Peter bol slobodný človek aj za cenu, že permanentne žil v akomsi provizóriu. Gymnázium opustil už v prvom ročníku a založil si kapelu Devínska Nová Vec. To viem od jeho suseda z lavice a zároveň člena skupiny – Mirka Nogu. Neskôr študoval scenáristiku, ale uvedomil si, že je rodený prozaik, tak to nechal. Rudo Sloboda ho pri výkope jeho literárnej cesty posilnil radou, že nemusí vymýšľať, ale môže písať o tom, čo zažil, čomu rozumie a čo nie všetci ľudia poznajú. Zanechal detektívne a dobrodružné zápletky z minulej budúcnosti a stal sa Petrom Pišťankom. Ctil príbeh, situáciu, vzťahy, konflikt. Aj preto bola jeho próza taká vhodná na filmové adaptácie. Od revolúcie je jednoznačne najúspešnejším literátom, čo sa týka počtu diel prevedených na plátno. Nikto nie je nahraditeľný. Peter chýba a bude chýbať.

Juraj Nvota (režisér)
FOTO: Peter Procházka