Peter Mihálik zomrel v roku 1987 ako 41-ročný. Práca, ktorú vykonal, by však stačila na tri životy. Stihol toho veľa. Mal uponáhľaný život a nešetril sa, cigareta bola sprievodcom jeho neustálej aktivity. Tento mesiac by mal Peter Mihálik sedemdesiatku.

Po skončení štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sa jeho záujem jednoznačne upriamil na film, preto si doplnil štúdiá na brnianskej Univerzite J. E. Purkyně (dnešná Masarykova univerzita). Jeho rigorózna práca Vznik slovenskej národnej kinematografie naznačovala, že film poníma ako svojbytnú časť národnej kultúry, rovnocennú s ostatnými umeleckými druhmi.                                               

Do filmového života vstupoval s predsavzatím vyjadrovať sa teoreticky, z pohľadu dejín i aktuálne v kriticko-hodnotiacich článkoch k jednotlivým dielam a navyše s ambíciami spolupracovať na tvorbe v podmienkach Štúdia dokumentárneho filmu. Už vo svojich začiatkoch ponímal film v celej jeho komplexnosti. Hlásil sa k nástupu Jakubiskovej generácie, v ktorej videl ďalší posun k modernému filmovému výrazu. Peter Mihálik je podpísaný ako spoluautor a scenárista pod viacerými dokumentárnymi filmami a práve jedným z nich, Tryznou (1969) o pohrebe Jana Palacha, na ktorom spolupracoval s Vladom Kubenkom a Dušanom Trančíkom, si vyslúžil nevôľu politickej moci. Paradoxne ho to posunulo k výchove mladých filmárov na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde našiel svoje nové pôsobisko. V tomto období pomáhal udomácniť teoretické postuláty z viacerých zahraničných filmových kultúr. Patrí k tomu aj jeho preklad knihy Jurija Lotmana Semiotika filmu a problémy filmovej estetiky (1975). Pri sondách do filmovej teórie riešil súčasne jej terminologické základy, ktoré dovtedy neboli v slovenčine rozpracované. Jeho výskumy sa stali východiskom pre ďalšie generácie filmológov. Popri nich a popri pedagogickom pôsobení na VŠMU stačil ešte publikovať recenzie, kritiky a články s filmovou problematikou v novinách a časopisoch.                                                                       

V osemdesiatych rokoch sme sa s malým kolektívom podujali na prácu pre nás sizyfovskú. V tejto predpočítačovej dobe sme zozbierali fakty a skutočnosti svetovej kinematografie a pripravili materiál na knižné vydanie. Peter Mihálik vykonal obrovský kus práce, ktorú však nahlodal zub času. Naša Encyklopédia filmu vyšla šesť rokov po jeho náhlej smrti. Čas plynul, otvorili sa hranice, prišli nové fakty a skutočnosti, nové poznatky vďaka kompjuterizácii... S tým sa už nedalo nič robiť. Encyklopédia vyšla súčasne so zánikom vydavateľstva Obzor. Tento knižný súhrn prvého storočia svetovej kinematografie však zostáva spojený aj s Mihálikovým menom.                                                                       

Svoj hektický život, pri ktorom si nešetril zdravie, zakončil na nemocničnom lôžku. Slovenská filmológia stratila v Petrovi Mihálikovi erudovaného teoretika, pedagóga a glosátora filmového života.

Richard Blech (filmový historik)
FOTO: archív B. Lamatovej

Ivan Bukovčan je realizačne najúspešnejší slovenský scenárista. Napriek tomu, že sa nedožil 54 rokov, nakrútili mu dvadsať hraných filmov. V máji uplynie štyridsať rokov od jeho úmrtia.

Ako autor ctil a vyznával príbeh. Nečerpal iba z vlastného repertoáru, osvojoval si aj cudzie námety. Okrem Stodolovho Jožka Púčika a jeho kariéry však nikdy nesiahol po známej predlohe. Možno mu prekážali pietne komplikácie vo vzťahu k literárnej téme, možno to boli čisto pragmatické dôvody, plynúce z autorského zákona. Bukovčan bol vzdelaním právnik a bol zručný. Jednu látku dokázal uplatniť vo viacerých médiách. Príkladom sú dvojičky Rodná zem a Surovô drevo, Posledná bosorka a Diablova nevesta, ale aj námet Ľuda Zúbka Rukojemníci, prepísaný Jánom Mináčom do scenára V hodine dvanástej a putujúci do Bukovčanovej divadelnej drámy Kým kohút nezaspieva.

Zdá sa, že povojnová filmová múza prišla do Bratislavy z východu. Kľúčovou osobnosťou bol Prešovčan Ján L. Kalina. Už v Slofise (1945) vykonával funkciu riaditeľa výroby a po Februári sa stal umeleckým šéfom. V roku 1950 mu podliehali všetky tvorivé zložky. V duchu budovateľského nadšenia organizoval, zakladal dramaturgiu, hľadal talenty. Viaceré našiel medzi mladšími spolužiakmi z prešovského gymnázia. Absolvovali ho Maximilián Nitra, Július Jaššo, Katarína Hrabovská (vlastným menom Klára Helméczy), Albert Marenčin aj Ivan Bukovčan. Všetci sa v 50. rokoch uplatnili vo filme.                                                                       

Bukovčanova kinofília sa odvinula z raného zážitku filmového predstavenia v rodisku na Starých Horách. Posilnila sa v medzivojnovej Prahe, kde žil štyri roky. Počas vojny vyštudoval v Bratislave právo a zároveň uverejňoval články o filme. V súbehoch spoločnosti Nástup získal tri prvé ceny. Po vojne pracoval v redakcii Národnej obrody. Ako parlamentný spravodajca pôsobil v Prahe, cestoval po západnej Európe, bol pri parížskych mierových rokovaniach. Po externej spolupráci na lyžiarskej veselohre Čertova stena (námet: Ondrej Jariabek), ktorá dostala aj prozaickú podobu s názvom Zimná rozprávka, sa stal zamestnancom Československého štátneho filmu. S novinárom Františkom Petrom a so spolužiakom Nitrom napísal scenár Katka. Režisér Ján Kadár pribral do tandemu Vratislava Blažka a tak sa zrodila pilotná veselohra budovateľskej epochy. Hoci Bukovčan nebol členom KSS, ani jeho v 50. rokoch neobišla ideologická nadpráca (Mladé srdcia). Ale už v tomto období sa autorsky orientoval predovšetkým na žáner. Posledná bosorka bola prvým historickým veľkofilmom s rekordnou návštevnosťou 2 454 690 divákov. Vznikli aj obľúbené veselohry Šťastie príde v nedeľu či Rodná zem, aktualizujúca folklórnu tradíciu. Majestátne štíty Tatier sa stali pozadím populárneho triptychu o láske, chlapskej cti a nutnosti harmónie človeka a prírody v Medenej veži, Orlom pierku a Stratenej doline.                                                                       

Umelecky najsilnejšie sú však vojnové tituly. Krehká lyrická predloha Piesne o sivom holubovi v spoluautorstve s Albertom Marenčinom v Barabášovej réžii zabodovala na benátskom Bienále 1961. A existenciálne ladené Zvony pre bosých či český film so slovenskou témou Zbabělec režiséra Jiřího Weissa spochybňujú mieru slobody ľudských rozhodnutí v tragickom vychýlení hraničnej situácie. 

Jelena Paštéková ( filmová historička )
FOTO: archív SFÚ