O Vysokých Tatrách, ako ich nepoznáme

V roku 1986 podnikol Vlado Tatarka, tatranská legenda, zaujímavý a zároveň veľmi náročný okružný prechod na lyžiach 23 dolinami a 18 vysokohorskými sedlami Vysokých Tatier. O 26 rokov neskôr sa v jeho stopách vydala dvojica medzinárodne oceňovaných športovcov Michal Malák a Miroslav Leitner. Ich extrémne dobrodružstvo v drsnej prírode slovenských veľhôr zaznamenal Jaroslav Matoušek v celovečernom dokumente Akceptácia. Ten začal minulý mesiac svoju púť po slovenských kinách.

„Myšlienka sa zrodila v hlave Miša Maláka, ktorý tento prechod plánoval už dlho, a nikto nepredpokladal, že sa o tom nakoniec urobí film. Všetko to išlo postupne a film kryštalizoval do celovečernej podoby počas jeho dramaturgie a postprodukcie,“ hovorí pre Film.sk Jaroslav Matoušek, ktorý sa pod dokument podpísal nielen ako režisér, ale aj ako scenárista a kameraman. Kameramansky sa na snímke podieľali aj Igor Michlík, Erik Rabatin a Aleš Hrebík. Dokopy natočili približne 160 hodín materiálu. Výsledný film má 90 minút.

„Dokument vznikal kombináciou záberov, ktoré vytvorili športovci počas svojho pochodu, rekonštrukcie a archívnych materiálov. Samotné nakrúcanie bolo veľmi náročné, aj vzhľadom na ťažké výstupy na lyžiach, ale sme na to zvyknutí, lebo sa v horách pohybujeme celý život,“ približuje Matoušek a pokračuje: „To, že sme si tam brali aj malý kamerový žeriav, bolo veľmi náročné, ale mali sme pomocníkov, ktorí boli v tomto smere veľmi osožní. Celý náš tím sa bežne pohybuje v horolezeckom teréne, sú tam aj chlapci z horskej služby, takže sme to všetko zvládali.“ Napriek úspešnému koncu sa tento skúsený filmársky štáb v extrémnych podmienkach nevyhol nebezpečným momentom. „Je to aj o podmienkach na horách, ale zároveň o kúsku šťastia. Môžete byť pripravení a dávať si pozor, no niekedy to nestačí. Náročné situácie boli v tme, vtedy je veľmi ťažké pohybovať sa v teréne, hlavne na lyžiach. A ešte sme aj sem-tam spustili nejaké lavínky,“ opisuje Matoušek prácu „na pľaci“.

K mnohým zážitkom si štáb môže pripísať aj stretnutie s medveďom. „Pri lyžovaní Spádovou dolinkou spúšťame splazové lavíny miestami v exponovaných úsekoch. Miro odrezáva aj základové lavíny. Ticho preruší rachot lavíny, ktorá padá oproti nám. Javorová dolina, nasúva sa oblačnosť, riskovať cestu bez svetla za hmly alebo zlyžovať do Javoriny? Vystupujeme bez svetla tmou, keď Miro vidí, že sa na nás valí čierna guľa. Kričí na plné hrdlo a neverí tomu, že to môže byť medveď, ktorého stretávame v závere doliny. Ja tiež revem na plné hrdlo a trieskam čakanmi o seba. Pud sebazáchovy sa naplno prejavuje, adrenalín stúpa, srdce búši a my čakáme, ako sa útočník rozhodne.“ Aj takto opísali protagonisti rizikovú situáciu pre portál Outdoorfilmy.sk. „Nakrúcanie s medveďom bol adrenalín, som bol blízko neho a už to bolo na hrane,“ vraví Matoušek pre Film.sk. Nakrúcanie prinieslo filmárom aj niekoľko ďalších silných momentov. „Tým najsilnejším pre mňa asi bolo nakrúcanie v Batizovskej doline, kde poobede po silnom oteplení padali dookola samé lavíny,“ hovorí Matoušek. Nakrúcanie prebiehalo niekoľko dní, pričom hlavný materiál pre film vznikol vďaka kamerám na prilbách, ktoré až na malé výnimky išli nonstop. „V teréne sme boli rozdelení, v jednom horskom sedle som bol s kamerou ja a v ďalšom kolega, ktorý následne makal za Malákom a Leitnerom.“

Divoká a niekedy krutá príroda verzus skúsenosti, špeciálny tréning – to je jeden z hlavných motívov dokumentu, ktorý vďaka rozprávačským schopnostiam hlavných aktérov ponúka divákom aj čosi navyše. „Akceptácia prináša hlavne boj s prírodou a pokoru pred ňou. Ukazuje, že nie je dôležité vždy a za každú cenu prekonať nejaký výkon z histórie, ale hlavne užívať si a spoznávať samotnú prírodu. Posiela aj odkaz pre budúce generácie – hlavne v dobe, keď sa všetko ženie dopredu –, že sa občas treba zamyslieť nad tým, ako to robili naši predkovia,“ dodáva Jaroslav Matoušek a uzatvára: „Je nám ľúto, že tento film nebol ani napriek našim snahám podporený žiadnym oficiálnym fondom, ale chceme sa poďakovať všetkým ostatným, ktorí ho podporili.“

Akceptácia je od začiatku marca v slovenskej kinodistribúcii, kam ho uviedla produkčná spoločnosť JM film, a poputuje aj na medzinárodné festivaly. Dokument zároveň vyšiel na DVD nosiči, ktorý obsahuje aj bonusový film.

Akceptácia (r. Jaroslav Matoušek, Slovensko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 24 440 eur
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude distribuovaný na nosičoch DCP, MP4, MPEG2 a blu-ray.

Zuzana Sotáková
FOTO: JM film

Road movie po slovensky

V poslednom čase sa na Slovensku rozbehlo natáčanie žánrových filmov, ktoré tu už dlhšie chýbali. Niektoré z nich sa stretávajú aj s diváckym úspechom. Režisér Rasťo Boroš si za svoj celovečerný hraný debut vybral road movie. Jeho film sa volá Stanko.

Stanko je aj meno ústredného hrdinu príbehu. Je to človek, ktorému zodpovednosť nič nehovorí a jeho životný štýl, klamstvá a nedodržané sľuby ho nakoniec doženú. Poslednou šancou, ako sa vymaniť z bludného kruhu, je na prvý pohľad jednoduchá úloha – stačí, keď prevezie zo Slovenska do Talianska jedno mladé dievča. Aký je účel prevozu a čo sa s dievčaťom stane, to je pre neho v prvom momente nepodstatné. A tak sa ich cesta môže začať. Ako to však už býva, nič nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá, a pri dlhej ceste v uzavretom priestore auta sa dvojica postupne zblíži. Film Stanko je teda o krehkom priateľstve a zároveň načrtáva problematiku obchodovania s ľuďmi.

Predobrazom hlavnej postavy bol pre režiséra skutočný „Stanko“. Pôvodne mal o ňom vzniknúť dokumentárny film, avšak Boroš mal pocit, že by nemohol zobraziť celú pravdu o jeho živote bez toho, aby mu ublížil, a tak sa rozhodol pre hraný film. „Chcel som, aby sa v ňom objavil. Bol to môj známy, flákač, čo márnil svoj život ako tulák, príležitostný robotník, zlodejíček, podvodník kade-tade po celom Taliansku. Na prípravu natáčania v Taliansku však neboli peniaze, spravili sme dva výjazdy, počas ktorých som sa snažil v rámci obhliadok a kastingu nehercov priamo z ulice postaviť aspoň kostru, ktorá by udržala film. Vopred som vedel, že budem musieť v týchto podmienkach do veľkej miery improvizovať,“ ozrejmuje Rasťo Boroš. „V realite to vyzeralo tak, že do západu slnka sa natáčalo a večer som hľadal nehercov, ktorých som potreboval do scén o deň-dva neskôr. Museli sme byť neustále v strehu a čakať, čo sa zrúti a bude to treba vymyslieť inak. A ten môj tulák, čo ma inšpiroval, nakoniec nemohol hrať práve z tohto dôvodu. Niečo sme do noci dotáčali v národnom parku v L’Aquile a on čakal o dvesto kilometrov ďalej v Pescare pod mostom. Nemal som po neho ako ísť, nestíhal som. Bolo treba rýchle efektívne riešenie a nakoniec som našiel oveľa lepšieho neherca, priamo v dedine v krčme,“ prezrádza režisér s dôvetkom: „Keď nemáte čas a vybuchnú všetky pripravené plány, máte dve možnosti: rezignovať alebo veriť. Keď si vyberiete druhú možnosť a ste pod veľkým tlakom, mozog sa začne správať neuveriteľne efektívne. Z masy ľudí na večernej ulici vyberie presne toho človeka, ktorého potrebujete, a navyše ho ukecáte tak, že pôjde hrať rád a zadarmo. Bavíme sa teraz o vedľajších postavách, o nehercoch na jeden-dva dni natáčania.“

Nakrúcalo sa 15 dní na Slovensku a ďalších 30 v Taliansku. Nízkorozpočtový film vznikol v produkcii spoločnosti AH production. „Stanko je road movie o ľuďoch, ktorí nemali šťastie, aby spoznali úprimné medziľudské vzťahy. Je o hľadaní skutočných hodnôt v živote a o tom, že človek sa musí dostať až na úplné dno, aby ich v sebe objavil a začal ich okolo seba vnímať. Film sa nakrúcal v prekrásnych prostrediach a má veľmi silnú vizuálnu atmosféru, pod ktorú sa podpísal kameraman Ivo Miko,“ hovorí producentka Barbara Harumová Hessová. Režisér Boroš celkovo stavil na neopozerané tváre – v hlavných úlohách sa predstavia Peter Kočan, absolvent Akadémie umení v Banskej Bystrici, a Ivana Kanalošová. Pre oboch je to herecký debut. „Okrem protagonistu boli všetci ostatní neherci, pričom nikto z účinkujúcich nečítal scenár. Niektoré scény sa dokonca nakrúcali skrytou kamerou. Vďaka tejto koncepcii sa podarilo zaznamenať mnohé neopakovateľné situácie, aj keď o to náročnejšie to bolo v postprodukcii. V strižni bolo primárnym cieľom podporiť túto koncepciu a zachovať hlavnú líniu filmu,“ približuje strihač Peter Harum. Autorom hudby je David Kollar.

„Nemyslím si, že samotný fakt, že sme točili v cudzine, nejako významne ovplyvnil celý proces. Prakticky len dve veci boli iné ako na Slovensku: epizódne postavy bolo treba režírovať po anglicky cez taliansku tlmočníčku a cez obed bola siesta, vtedy sa toho veľa nevybavilo,“ vysvetľuje režisér a scenárista filmu. „Oveľa väčšie negatíva aj pozitíva oproti iným filmom podľa mňa prináša žáner road movie. Pri road movie sa neustále presúvate, prichádzate na nové miesta a tím ľudí na ne nejako reaguje. Nové veci nás vždy aktivujú, stimulujú, chcete s okolím komunikovať. Po pár dňoch ľudia upadnú do útlmu, lebo to okolie spoznajú. Toto som si na ľuďoch v tíme všímal a tú ich energiu som preklápal do scén,“ uzatvára Rasťo Boroš.

Stanko (r. Rasťo Boroš, Slovensko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 150 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 10 000 eur na vývoj, 124 500 eur na produkciu, 15 000 eur na kinodistribúciu)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 10 ks DCP nosičov

Petra Macháliková ( scenáristka a dramaturgička )
FOTO: AH production

Acta non verba

Činy, nie slová. Takýto prístup k pomste spoločnosti si zvolila ešte len 23-ročná Olga Hepnarová, 9. júla 1973 nasadla do nákladného auta a na zastávke v známej pražskej štvrti Letná zrazila 20 ľudí. Ôsmi neprežili. O dva roky neskôr ju ako poslednú ženu v Československu popravili. Odpoveď na to, kto vlastne Olga bola a aký mala život, načrtáva nová česko-slovensko-poľsko-francúzska existenciálna dráma Ja, Olga Hepnarová režisérskej dvojice Tomáš Weinreb a Petr Kazda. V polovici apríla vstúpi do našej kinodistribúcie, no slovenskú premiéru mala už minulý mesiac na 23. Febiofeste. A tú svetovú mala vo februári na 66. Berlinale.

„Najprv sme na ČT videli dokument venovaný príbehom o vrahoch. Vôbec sme nevedeli, že sa niečo také u nás stalo. Začali sme pátrať a zistili sme, že o tom napísal kvalitnú literatúru faktu Roman Cílek. Po jej prečítaní sme si s Petrom povedali, že je nutné sa tomu venovať hlbšie a nakrútiť film,“ hovorí Tomáš Weinreb, ktorý ešte na škole natočil krátky film Všechno je sračka, kde účinkoval Olgin niekdajší priateľ Miroslav David. Jeho postava je v snímke Ja, Olga Hepnarová tiež.

Obaja tvorcovia robili pri písaní scenára rozsiahle rešerše. „Snažili sme sa stretnúť s čo najväčším počtom ľudí, ktorí mali s Olgou do činenia. Nasať čo najviac informácií zo spisov policajných aj súdnych. Najťažšie na tom bolo, že materiálu bolo naozaj veľa, a šlo o to, aby sme boli schopní vybalansovať vo filme náš pohľad. Ten je na jednej strane existenciálny, na strane druhej sme chceli ukázať príbeh človeka, ktorý urobil zlú vec. No zároveň sme chceli zistiť, či sa dá ten príbeh vôbec pochopiť, a hľadať príčiny, prečo sa vlastne stal,“ pokračuje Weinreb. Dopĺňa ho Petr Kazda: „Mňa zaujalo aj to, ako Olga svoj čin vysvetľovala. Väčšina takých prípadov sa končí bezprostrednou samovraždou vinníkov, no Olga si v rámci svojho samovražedného aktu žiadala trest smrti. To, ako vystupovala na súde, nás takisto veľmi zaujalo, pretože súboj jedinca so spoločnosťou je aj dnes aktuálny a opakuje sa. Do filmu sme chceli vložiť to, že zlo sa nedá naprávať naším zlom. Aj to je jeho posolstvo.“

Dodnes ostáva otázne, či bola Olga Hepnarová z psychiatrického hľadiska zdravá, alebo chorá, a teda či bola trestne zodpovedná, alebo nie. „My sme však toto nechali otvorené, s tým, že to dnes nie je možné zistiť. Keďže sme proti trestu smrti, nebolo pre nás dôležité, či bola zdravá, alebo chorá. Aj keď musím povedať, že vykonať taký čin sa mi nezdá normálne. Vo filme sme sa snažili riešiť túto postavu cez jej charakter,“ vraví Weinreb a odovzdáva slovo Kazdovi: „Jednou z najzaujímavejších vecí natáčania bola snaha Michaliny Olszańskej hrať Olgu z toho pohľadu, že je zdravá. Ak by bola Olga psychotik, pre ľudí by to nemalo taký význam, povedali by si, že nie je ako my, nie je jednou z nás. No to sa už púšťame na tenkú hranicu, čo vnímame my a čo ona. Chcem povedať, že je to náš prvý film a v našej réžii je snaha nevysvetľovať úplne všetko, vyjadrovať sa niekedy v metaforách, ale ak príde moment, keď treba povedať, že to bolo zlé, jasne to deklarovať.“

Spracovanie príbehu o aktérke masovej vraždy bolo pre tvorcov náročné finančne i obsahovo. „Film je financovaný z niekoľkých štátov (koprodukcia Česka, Slovenska, Poľska a Francúzska, pozn. red.) a na najviac problémov sme narážali práve doma, pretože sa to odohralo v Prahe a na Letnej o tom koluje nejaká legenda hádam v každej rodine. Takže sme mali problém s tým, ako túto látku uchopiť. A úplne zásadné bolo, že sme pri strihu pracovali so zodpovednosťou voči všetkým stranám – voči obetiam, Olge Hepnarovej a jej rodine, ale aj voči systému a komunizmu. Pretože nejde len jednoducho povedať, že dostala povraz bez súdu,“ približuje Vojtěch Frič, ktorý sa na filme podieľal ako producent a strihač. Scenár snímky dramaturgoval profesor FAMU Rudolf Adler. Zaujímavosťou, na ktorú sa tvorcov pýtali aj v zahraničí, je voľba čiernobieleho obrazu. „Od začiatku sme mali pocit, že ho chceme čiernobiely. Bola to snaha urobiť ho jednoduchý v zmysle čistoty,“ vysvetľuje Tomáš Weinreb, ale obaja režiséri a scenáristi zároveň dodávajú, že tento ich nápad bol problém pre producentov.

Súčasťou minimalistického filmu je okrem zobrazenia Olginej samoty a (ne)fungovania v spoločnosti aj jej vzťah s rodinou (najmä matkou), úroveň psychiatrickej pomoci či queer téma.

Do hlavnej úlohy tvorcovia obsadili mladú poľskú herečku Michalinu Olszańskú, ktorá bola v čase kastingu ešte len druháčkou na divadelnej škole vo Varšave. „Miša je inteligentná herečka, čo je podľa nás dôležité a nebýva to pravidlom. Od začiatku sme chceli do tejto úlohy niekoho mimo Česka. Hľadať v Poľsku malo význam nielen z hľadiska koprodukcie, ale aj preto, že majú silné herečky, ktoré sú trochu temnejšie a schopné väčšieho dramatického prežívania,“ ozrejmuje Weinreb. „Rozhodli sme sa, že zahraničná herečka bude lepšia – aby sa v kolektíve hercov z Česka a zo Slovenska cítila osamelá a na plátne bolo medzi nimi cítiť napätie. Michalina to svojím výkonom potvrdila, na úlohu sa veľmi sústredila a aj ohlasy spoza hraníc ju veľmi vyzdvihujú,“ dopĺňa ho Petr Kazda. „Michalina je divoká, ale dokáže byť aj dosť plachá a uzavretá. Keď sme s ňou pracovali, bola zakaždým sústredená na konkrétnu scénu a po jej natočení odišla do ústrania, aby sa pripravila na ďalšiu. My sme s ňou vlastne pracovali len v rámci jej postavy a môžeme povedať, že jej vlastnú osobnosť ani nepoznáme, nevieme, aká je v skutočnosti. No tá jej herecká koncentrácia pre nás predstavovala akoby uľahčenie, ako sa dostať do tej postavy. Michalina sa do úlohy rýchlo preniesla, čo sa nám potvrdilo aj v strižni, keď sme často používali prvé klapky,“ strieda Kazdu v rozprávaní Tomáš Weinreb. Okrem Michaliny si v snímke zahrali Klára Melíšková ako Olgina matka, ďalej Martin Pechlát, Marika Šoposká, Juraj Nvota, Marta Mazurek, Zuzana Stavná, Ondřej Malý či už zosnulý Ivan Palúch. V dráme sú použité iba skladby Mariána Vargu a formácie Collegium Musicum.

Okrem spomínaného festivalu Berlinale, kde film otváral prestížnu sekciu Panorama, ho už videli aj diváci na prehliadkach v Mexiku a Bulharsku. „Nikoho tento film nenecháva chladným. Sú naň zatiaľ vyhranené názory, či už také, alebo onaké. To je pre nás dôležité,“ opisuje Kazda. „Často boli diváci po projekcii zvalcovaní a až postupne sa osmeľovali a začali sa pýtať. Všetci sa však zhodovali, že ide o univerzálnu tému, ktorá sa týka dneška,“ dopĺňa Weinreb.

Ja, Olga Hepnarová vstúpi do kinodistribúcie na Slovensku, v Česku, v Poľsku a vo Francúzsku, sľubne vyzerajú rokovania o distribúcii v Brazílii, USA, Kanade, Anglicku a Írsku.

Ja, Olga Hepnarová (Já, Olga Hepnarová, r. Tomáš Weinreb, Petr Kazda, Česko/Poľsko/Slovensko/Francúzsko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 340 387 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 96 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 7 kusov DCP nosičov a 5 kusov DVD (MP4)

Zuzana Sotáková
FOTO: ASFK

Smutná komédia o tigrovi v klietke

Český scenárista a režisér Radek Bajgar nie je neznámy v televíznom svete, no Teória tigra je jeho filmovým debutom. Koprodukčná komédia s trpkým nádychom ponúka náhľad do partnerských vzťahov a dotýka sa aj tém, ako sú strata slobody, hľadanie zmyslu života, šťastie či strata pamäti.

Veterinár Jan rezignuje na svoj doterajší manželský život a vydá sa hľadať šťastie. Jeho žena je presvedčená, že jedine ona zodpovedá za šťastie svojho muža – vie hádam najlepšie, čo je pre neho dobré. Presne ako babička, ktorá sa starala o Janovho svokra tak, že si radšej zvolil dobrovoľnú smrť. „Je to komédia pre mužov, ktorí majú skúsenosť s manželstvom, a pre ženy, ktoré majú skúsenosti s mužmi,“ poznamenáva Radek Bajgar. Jeho filmový debut prináša príbeh, v ktorom sa môže nájsť množstvo divákov. O tom, ako mu napadlo vytvoriť Teóriu tigra, hovorí: „To predsa vidíte všade okolo seba. Partneri sa navzájom uzurpujú, domestikujú, obmedzujú, zneslobodňujú. Časť z nich to nevydrží a zo vzťahu odíde, predtým pribúdalo rozvodov, dnes už sa do vzťahov často ani nevstupuje. Ale ako to urobiť, aby vzťah trval a obaja sa v ňom cítili dobre?“

O príprave a natáčaní režisér prezrádza: „Prvý nápad som mal pred šiestimi rokmi, napísal som prvú verziu, bola dosť ostrá. Potom som to nechal uležať, robil iné veci, prizval som si spoluautorku, pretože to potrebovalo ženský pohľad. Napísali sme druhú verziu, opäť pauza a uvoľnenie. Samotný film trval rok – od začiatku príprav na nakrúcanie po premiéru.“

Radek Bajgar nie je na režisérskej stoličke nováčikom, hoci s hraným filmom doteraz skúsenosti nemal. „Mal som pocit, že táto téma by si film zaslúžila. Niektorým témam stačí televízia, väčšine časopis. Film je sviatok, stojí veľa energie a peňazí a človek by si mal dobre rozmyslieť, či ho ako médium použije. Problém slobody v dlhodobom vzťahu mi jednoducho pripadal dosť podstatný na to, aby sa ako film natočil.“

Vo filme účinkujú známi herci, hlavného hrdinu Jana stvárňuje Jiří Bartoška, s ktorým mal Bajgar skúsenosti z nakrúcania televízneho seriálu Neviditelní. Spoluprácu na Teórii tigra si dohodli už pred tromi rokmi, no napriek tomu Bartoška režiséra prekvapil. „Dal som mu prečítať scenár, myslel som si, že to je komédia. On hovorí, že sa mu to páči, pretože to je smutné. Mal pravdu, je to pomerne smutný film. Taká smutná komédia.“

Jiří Bartoška k svojej postave i téme filmu hovorí: „Ženy si berú tigra, aby z neho postupom času urobili králika, ktorému sa nasype trochu toho krmiva, ale hneď sa mu zavrú dvierka, aby mu náhodou nenapadlo hrať sa mimo králikárne na tigra. A o tom sa snažíme rozprávať.“

Netreba zabudnúť na hnaciu silu filmu, ktorá vyprovokovala Jana na cestu – na jeho manželku Olgu, ktorú si zahrala Eliška Balzerová. “Ona nie je len negatívna postava. Je aj príjemná, inteligentná, empatická a myslí to dobre. Ale zároveň je to uzurpátorka a chce Jana ,uopatrovať‘ na smrť. Eliška zahrala túto zmes dokonale,“ myslí si tvorca česko-slovenskej snímky Teória tigra Radek Bajgar.

Teória tigra (Teorie tygra, r. Radek Bajgar, Česko/Slovensko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 21 616 400 Kč – približne 799 000 eur (podpora RTVS: 60 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 15 DCP nosičov

Rastislav Graňák (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
FOTO: CinemArt