Balla,

spisovateľ

Som filmový nadšenec, ale do kina nechodím. Dokonca si už ani neviem predstaviť, ako to tam v súčasnej sci-fi dobe vyzerá, z koľkých smerov a z akých rafinovaných zdrojov prichádza k divákovi zvuk a aké druhy popcornu sú k dispozícii. Úplne mi stačí televízor a slúchadlá na ušiach. Pri slovenských filmoch sa sústreďujem najmä na slová, vety, repliky, niekedy si to užívam s akousi zákernou škodoradosťou, inokedy s nefalšovaným úžasom. Za tie roky som videl desiatky, ak nie stovky viac či menej vydarených produktov, ale na piedestáli vytrvalo tróni tragikomédia Kým sa skončí táto noc režiséra Petra Solana z roku 1965. Patrí objektívne k tomu najlepšiemu, čo v slovenskej kinematografii vzniklo. Čiastočne improvizované dialógy, ktoré si vraj herci viac-menej vymýšľali na mieste, nešuštia papierom, navyše, v podstate celý dej sa odohráva v nočnom bare a čo viac si ja, kaviarničkový typ, môžem želať. Tento film však nepochybne poznajú a milujú hádam všetci, preto o ňom už stačilo, radšej ešte spomeniem zdanlivo takmer nerežírovaný, na „autentickú skutočnosť“ sa prekvapujúco úspešne hrajúci horor – tento žáner je v našich končinách sám osebe rarita – od režiséra Petra Bebjaka. Volá sa Zlo a je z roku 2012. Režisér si ma získal už svojím Marhuľovým ostrovom, pritom nič na svete nie je odlišnejšie ako tieto dve snímky! Nízkorozpočtové Zlo je v každom prípade také presvedčivé, až je paradoxne ťažké uveriť, že mu veriť netreba, je to predsa iba fikcia, navyše silne inšpirovaná kultovou Záhadou Blair Witch. Mnohé takéto epigónske pokusy dopadli katastrofálne, zatiaľ čo tento je famózny, des ma premkýnal ešte dva dni po tom, čo som ho videl. Klobúk dolu! Navyše obsahuje také necenzurované repliky dnešnej mládeže, že jeho premietanie by nejeden útlocitný neogardista prerušil už po niekoľkých sekundách.