Túlanie klubmi pomaly. A film trvá

Od 17. do 23. marca prebiehal v piatich bratislavských kinách Medzinárodný festival filmových klubov Febiofest. „Na dobré sa čaká...“ Taká bola vrava pred prvým festivalovým premietaním v kine Mladosť. Pousmial som sa, nepozastavil, zapísal som si. Ak by som sa mal pozastaviť teraz a vztiahnuť to tvrdenie na festival ako celok, povedal by som stroho: „Hej... oplatilo sa.“

Okolo 150 filmov sa týždeň pretínalo v kinách naprieč mestom. Predbiehalo? Ale nie. Sú to predsa bratia a sestry. Febiofest je kamarát a ja som niekto, kto sa snaží byť triezvym a zodpovedným hosťom na párty. Užívam si, pár filmov som videl, malé percento. Už teraz si na veľa nespomínam.

„Siedmy rad, sedem,“ hovorí mi babička v Mladosti.

„Hmm,“ odpovedám jej v duchu pri pohľade na sálu, „tretí rad, deväť.“

Zkáza krásou alebo ako nie práve ideálne začať festival. Najnovšia Třeštíková nudí, prílišný rešpekt uškodil najviac. Mallory, jej ďalší časozberný portrét, však napráva situáciu. To je Třeštíková, ktorú si tak vážime. Ona je dobrá, vlastne výnimočná, keď sa pozerá, ako pukajú kosti. Sleduje ženu, ktorá s odznakom „FUCK OFF“ obieha jednu kanceláriu na sociálnom úrade za druhou. Jej snahu mať život. Tá dramatickosť vie stále prekvapiť. Tlieskame. Nasleduje diskusia. Režisérka vyzerá hrdo a elegantne. Otázok je veľa, podnetné slová. Babičky z Mladosti však zakročia svojsky – ľudia čakajúci na ďalší film sú podľa nich „netrpezliví“.

„Koniec,“ zaznie od jednej z nich. Smejem sa, ony to myslia dobre.

Smer Lumière. Smer srdce Febiofestu. Som v očakávaní. Dúfam, že v tom klube niekoho nájdem. Našiel som. Ju. Ona a film Ja, Olga Hepnarová. Kto je ona? Ona je šťastná a nemá rada frázy. Ďalej hmla.

Film je tichý. Ticho každodenné. Každodennosť prázdna. Prázdnota neprípustná. (...) Tú pozornosť si film zaslúži. Zaslúži si vlastný priestor. Bol to jeden z najočakávanejších titulov a prirodzene sa stal na festivale divácky najúspešnejším. Olga pozerá do blba na posteli. Nie, omyl. Ona pozerá von z plátna! Celý zvyšok festivalu som mal vnútorné nutkanie, ktoré som si nechcel pripustiť – ten film som si želal vidieť znovu.

Nevidel som. Nuž, núkalo sa pár ďalších zástupcov Slovenskej filmovej krajiny. Tie filmy sú voľne prestúpené témou slobody a voľnosti. Úzkosti! 5. október objíma všednosť. Je rozjímaním a hľadaním. Je cestou ďaleko. Para nad riekou. Taký zábavný film, naozaj je, film citlivých tvorcov, no jedným dychom dodávam, že je rovnako skľučujúci. Laco, Ľubo a Jano sa našli na Západe vo chvíľach, keď to v Československu nevyzeralo sľubne. Podarilo sa, zažiarili. A teraz? Už sa pomaly ani nemá čo vyparovať. Okhwan, ten to má už v názve, je na ceste za slobodou. Jeden človek s víziou. Miestami naozaj hĺbavá úvaha nad náplňou života. Plná odhodlania a bolesti v závese.

Kinosály plné, film je chlebom. Ľudí veľa. Čaša vínka čaká.

Neriadim sa vopred určeným programom. Brožúrka je plná tajomstiev. Nijaký titul nemusí byť zlý, nijaký až tak nevyčnieva. Kam sa teda nasmerovať? Rozhodujem sa minúty pred projekciou.

Organizačnú pestrosť nech doloží Workshop 16 mm, ktorý lektorsky zabezpečili dvaja členovia českého experimentálneho zoskupenia Argentum Vivum. Účastníci workshopu nakrútili zopár minút na filmovú surovinu a ja som zvedavý. Je zo mňa chlapček. Zrejmá je radosť z intelektuálnej hry, všetci okolo (pár ľudí, rodina?) sú vo výbornej nálade. Zostal vo mne hlavne záber dievčaťa otočeného chrbtom, ktoré sa pozerá z okna. Nostalgia ako hrom, z takého mála. Iba ja, Foajé a bezčasie.

Z veľkej hrudy filmov som si s viac-menej nulovými očakávaniami odrazu odštiepil najlepší kúsok. (Tie, čo zostali za matnou stenou hrudy, sa ma netýkajú.) Jasný vrchol festivalu pre mňa predstavuje španielsko-francúzsky film Vpred smrteľne pomaly. Klubový film dnes. Neviem, kde sa taký ten klubový film začína a kde končí (no končí sa, keď ho filmový klub prestane hrávať, nie? Hmm, v tom musí byť niečo viac). Filozofovať sa bude inokedy a inde, Vpred smrteľne pomaly ako odpoveď mi postačuje. Pod strechou „klubového“, takého dôležitého slova pre Febiofest, si teraz predstavujem hlavne tento dokumentárny film. Nakrútil ho Mauro Herce. Jeho názov môže pokojne slúžiť aj ako komentár.

Jedna nákladná loď, dunivá archa plaviaca sa cez stoické, mŕtve prostredie. Ona padá vodorovne. To je základ pre postapokalyptický film, ktorý sa mohol odohrávať včera aj dnes ráno. Sugestívna zlovestná atmosféra mrazí a bez slov, už pár minút po začiatku navodzuje existenciálne myšlienky. Pomaly dolieha šum, vrzgot, vietor nezávisle duje okolo, stroje neprestajne vydávajú piskľavé zvuky. A ľudia, tí nemajú tvár. Nechali ju doma, v práci niečo také nepotrebujú. Prázdne vedrá treba naplniť, prerušované čiary treba rešpektovať. Plné, samozrejme, tiež. Smutný film, ťažko to racionálne vysvetliť, tí ľudia si iba robia svoju prácu. Z dlhých tmavých záberov aj tak sála hlavne choroba, prázdnota, zmar, úplná ničota. Film o identite. Vytratenej? Alebo cestou za ňou?

Vrátnička posiela dievčatá o budovu vyššie, idú do divadla. Toto je kino Klap. Sem-tam niekto trafí správne. Masterclass prebieha za útlej účasti. Sedím vzadu, snažím sa dávať pozor. Decentne. Prednášky pozvaných hostí sa na Febiofeste konajú prvý rok. Celkovo ich charakterizuje skôr komorná atmosféra.

Súťažná sekcia krátkych filmov nesie nový názov: V strede Európy. Práve ona je pre festival najdôležitejšia, tak sa vyslovil programový riaditeľ Přemysl Martinek. O hlavnú cenu sa v nej tento rok uchádzala dvadsiatka filmov z krajín V4 a Rakúska. Medzi nimi zaujímavá novinka Miry Fornay, jej čiernobiely nemý film Záhradníci sa v zábleskoch humanity priznáva k súčasnému svetu, farebné spektrum sa na chvíľočku rozširuje, väčšinu času však zostáva obmedzené. Alebo živelný a nápaditý Furiant Ondřeja Hudečka...

Cenu však nakoniec získal len 5-minútový dokumentárny film Rovnováha. Osobne si ju prevzal rakúsky režisér Bernhard Wenger. Zvláštne uznanie poroty sa dostalo tanečnému Procesu Johany Švarcovej. Cenu divákov si odniesol domáci dokumentarista Dominik Jursa za film Odchádzame z tejto krajiny.

Výročnú cenu ASFK za prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu prebral český režisér Petr Zelenka aj neochvejná autorita, slovami Dušana Dušeka „drahý priateľ“ Dušan Trančík. Cena za prínos svetovej kinematografii patrí francúzsko-gruzínskemu režisérovi Otarovi Iosselianimu.

Úsporný a vtipný Poklad ma veľmi potešil. Aj Barani sú solídni. Boj nie až tak. Argumenty nebudú. Únava je tu. Stojím na zastávke, všetci čakáme na svoje číslo. Ako naložiť so sebou je všetko, na čo dokážem myslieť.

Febiofest 2016
► CELKOVÝ ROZPOČET FESTIVALU: 126 500 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 46 000 eur)

Jakub Lenčéš ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
Dušan Trančík si na Febiofeste prevzal Výročnú cenu ASFK. FOTO: Robert Tappert/MFFK Febiofest

Tulák po civilizácii

To, že významný slovenský fotograf a kameraman Martin Kollar, ktorý aj statikou záberov vie dynamizovať vnímanie diania na plátne, sa chopí filmovej réžie, bolo len otázkou času. Hneď svojím stredometrážnym debutom 5. október vstúpil na medzinárodné kolbište svetovou premiérou na MFF Rotterdam a teraz sa dostáva aj na domácu pôdu. Uviedol ho 23. Febiofest a 17. apríla ho premietne Kino Lumière na záver bilančnej prehliadky Týždeň slovenského filmu.

Autor je fotograf postrehu významotvorných detailov, ktoré občasnou surreálnosťou, bizarnosťou či neprimeranosťou voči celku vnášajú do viac-menej realistického výrezu skutočnosti presah, spoza ktorého vystupuje významová nadhodnota, zavše narastajúca na metaforu. Ako kameraman viacerých významných filmov obohatil týmto spôsobom videnia tém prístup iných autorov a vniesol do mnohostrunnosti orchestra svoj vlastný tón.

V 5. októbri sa za dirigentský pult postavil sám a jeho spôsob videnia sa stal suverénnou zložkou koncepcie minimalistického observatívneho výseku z existenciálne prelomovej fázy života vlastného brata. Výsek sa začína dátumom bratovho prvého stretnutia s vyšetrovaním a diagnózou nádoru, presvitajúceho spod starozákonnej brady starnúceho muža, ktorý na svoj výzor veľmi nedbá, a uzaviera sa stanoveným dňom D, dátumom operácie. Po nej sa v diári, ktorého stručné záznamy a kresbičky tvoria jedinú interpretačnú niť k enigmatickej observácii diania, už len mihne momentka muža, ktorému ubudlo brady, pribudol klobúk a z tváre omladnutej o desaťročie a zbavenej nádoru vyžaruje energia.

Čo bolo pred a čo príde po, je mimo témy, v úvode sa len dozvieme, ako narástli štatistické percentá šancí na prežitie. Všetko len v obraze a v ruchoch, veď tento reportážne koncipovaný dokument sa skladá iba z výjavov a ich interakcií, pričom zvuk s nimi často ide ruka v ruke, často sa však s obrazom rozíde alebo prejde do kontrapunktu. Aj slovo je totiž odsunuté do sféry obrazu, zredukované na kusé faktografické záznamy v diári, ktorý neplní funkciu denníka, lebo subjektívny, pocitový či hodnotiaci prístup sa v ňom vyskytuje vzácne. Touto estetikou 5. október mlčky, ale o to výrečnejšie polemizuje so sklonom drvivej väčšiny dnešnej dokumentaristiky, ktorá slovo povyšuje na komunikačnú dominantu, čím obraz v krajných prípadoch odsúva do funkcie „sprievodného obrazu“ alebo až kulisy. Kollar-fotograf nás tu ako režisér vracia k zdrojom, k dominancii vizuality, podobne ako to na pôde hraného filmu spravil Michel Hazanavicius vo filme The Artist, ba Kollar je v tom ešte vyhranenejší.

Dosiaľ sme sa pohybovali vo sfére vyjadrovacieho novátorstva, čo sa to však vlastne vyjadruje? Medzičas medzi prvým kontaktom s medicínou a výsledným zákrokom tematizoval film či literatúra už neraz. Protagonista Kollarovho antipsychologického, takrečeno behavioristického záznamu odmietol brať ho ako mŕtvy čas čakania a namiesto toho, aby sa stiahol do seba, vydal sa na púť svetom. Presnejšiu motiváciu sa nedozvieme, nemáme ako. Stručné záznamy a kresbičky v diári predstavujú jediný komunikačný kanál medzi nami a mlčanlivým bradáčom, samy osebe však nedávajú kľúč. Bradáč putuje nepomenovanými krajinami a s neurčeným cieľom, spáva pod neexistujúcim širákom v bezdomoveckej askéze, ktorú si sám uložil a s jedinou výnimkou aj dodržiava, bez ohľadu na počasie. Bicykel, ovešaný kabelami v duchu omnia mea mecum porto, kontextom vyrastá na symbol kontrastu k obrovskej dopravnej mašinérii, zosobnenej mechanickým panákom na diaľnici. Odkazuje tak na ekologickú, no zároveň aj protikonzumistickú paradigmu, čím ponúka potenciálny dešifračný kľúč.

Majestát morského živlu bičovaného vetrom ako predohra témy predstavuje v tom duchu protiklad k sivému technizovanému svetu, ktorý pútnik vníma ako ľudskou činnosťou buď zdevastovaný, alebo premenený na priestory oáz uniformovanej masovej turistiky, z ktorých razí tichý horor. Hororový čierny vyvažovací kubus zdvíhacieho mosta, ktorý záberovaním hrozí pútnika rozpučiť na mastný fľak, zas kontrastuje s empatickým pozorovaním pieskového hovnivála, ktorý sa o dušu borí s čapkovskou guľôčkou. Nekonečný dvojitý pás zúfalo normalizovaných a teraz opustených plážových klietok na uskladňovanie normalizovaných turistov oživuje jediná postava – náš pútnik, ktorý sa na noc usalaší na prahu. Jeho do klietky nedostanú, tak ako sa zo svojho ležiska zobďaleč s úškrnom pod fúzy prizerá pechoreniu normalizovanej manželskej dvojice okolo technicky dokonalého stanu na reklamne zelenej lúčke alebo inde zas hmýreniu masy ľudských tiel na prírodnom kúpalisku s rozprávkovými vodopádmi. Zato keď cestuje výhľadovým turistickým vláčikom cez divukrásne horské scenérie, ten magnet bedekrovej turistiky mu môže byť ukradnutý – kým praví turisti si idú oči vyočiť, on si na sedadle spí. A skrotené pohľadnicové more lemované horským masívom s turistickým strediskom na úpätí mu nestojí za viac, než sa doň vymočiť, hoci krátko predtým sme v pozadí záberu sledovali mladú ženu, ako si doň šla zaplávať.

Všetko tak charakterizuje pohľad cudzinca, ktorý vidí, ako si pán sveta svojou dobyvačnosťou čoraz väčšmi zužuje autentický zážitkový priestor, takže za pozornosť mu viac stojí mrcina líšky ako neprispôsobivej obete dopravy či kŕdlik oviec na hradskej, kde tvoria cudzí element. Pritom sa autor svojimi sledmi obrazov z orbi pictu mediálneho veku neprihovára len ratiu, jeho pohľad zahrnuje podprahový humor, ktorý sem-tam zakosí až do grotesky a prenáša sa aj na nás.

Pútnika však nesprevádza na púti iba bicykel, ale aj organická súčasť tela, nevyspytateľný nádor, ktorý sa s blížiacim termínom čoraz väčšmi vnucuje do pozornosti. A tak pútnik zabrúsi aj na vedecké pracovisko, kde seba (aj nás) názorne oboznámi s podobami anomálie, čo parazituje na jeho tele. Dala by sa za tým tušiť myšlienka spoznaj svojho nepriateľa, no nezaujatý prístup, ktorý dovolí fantázii predstaviť si tú nevítanú vyvreninu na líci vlastnou kresbičkou ako priestor tehotnosti, teda archetypu kontinuity života, svedčí aj o (rezignovanej?) prechodnej akceptácii.

Pred stanoveným termínom súboja medicíny s anomáliou vidíme protagonistu, obohateného o skepsu poznania z ciest odnikiaľ nikam, ako sa potuluje po hore bez svojho dosiaľ neodmysliteľného atribútu, bicykla. Putovanie dvojsečnou civilizáciou sa teda skončilo, dôverne známa a viac-menej na seba ponechaná hora, nepostihnutá technikou ani turistickým priemyslom, pútnika mlčky, matersky objíma. Aj keď diabol súvislostí podkúša, že možno už v susednej doline svištia píly, traktory jazvia zem svojimi pásmi a že príroda bez ľudskej exploatácie je buď chimérou, alebo umelou oázou.

Už je tu však deň D a muž bez minulosti, anestéziou na chvíľu vymrštený do medzihviezdnych priestorov, tak ako kedysi Londonov Tulák po hviezdach, pozerá z fotografie nielen na nás, ale aj do neznámej budúcnosti.

Nekonvenčným „rodinným filmom“ nás Kollar s empatiou, skrývanou za paravánom dištancovanej observácie, vyzýva znova raz čeliť otázkam, aké si umenie a filozofia kládli už neraz. Robí to však s takým minimalisticky rigoróznym dôrazom na vizuálnu a ruchovú zložku ako pred ním asi málokto.

Pavel Branko ( filmový publicista )
FOTO: Febiofest