Chcem byť naplno ponorený do filmovej reality

Producent, režisér, scenárista i strihač Michal Kollár síce pracuje často v Prahe, je to však Bratislavčan a v slovenskej metropole sa odohráva aj jeho triler Červený kapitán, ktorý má za sebou veľmi úspešný štart v kinách. Ako producent sa Kollár podieľal napríklad na filme Zuzany Liovej Dom alebo na snímkach Klauni (r. V. Tauš), Líbánky (r. J. Hřebejk) či Domácí péče (r. S. Horák). Febiofest uviedol aj psychologický triler Červený pavúk (r. M. Koszałka), ktorý Kollár koprodukoval.

Červený kapitán sa odohráva v roku 1992, v čase, keď diváci, ktorí v súčasnosti tvoria najväčší podiel na návštevnosti kín, ešte neboli ani na svete. Ako ste riešili túto divácku otázku?
– Film vznikol na základe knihy, ktorú čítajú najmä ľudia vo vekovej kategórii 25+ a ktorá má veľkú základňu fanúšikov, čo nám dodávalo sebadôveru, aby sme nakrútili „dospelejší“ žánrový film. Povedali sme si, že sa nemusíme zavďačiť každému vekovému segmentu, a tak trochu kopírujeme zacielenie samotnej knihy. Od toho sa odvíja aj štýl filmu vrátane hereckého obsadenia, pri ktorom sme, mimochodom, zažili veľké tlaky zo strany českých a slovenských finančných prispievateľov či dokonca zo strany potenciálnych distribútorov.  Samotný príbeh Červeného kapitána je zaujímavý odtieňmi sivej, postavy nie sú profilované iba čierno-bielo. Robili sme to však zároveň tak, aby sa divák bavil. Nie som puritán, ktorý odmieta popcornové publikum, naopak. A súčasne si myslím, že zábavná kinematografia neznamená zákonite zjednodušovanie a znižovanie nárokov.

Projekt Červeného kapitána naznačoval viaceré riziká, ktoré z nich spätne hodnotíte ako najväčšie?
– Úvodnou prekážkou bolo počiatočné neprijatie zo strany Audiovizuálneho fondu, čiastočne aj RTVS. Prvé hodnotenia komisií boli strohé, v tom zmysle, že sa chceme zviezť na popularite Dominika Dána. Dán bol však iba jeden z argumentov, prečo som chcel projekt realizovať. Tým hlavným bolo, že ma zaujíma obdobie začiatku 90. rokov, ktoré súvisí so zlomovými udalosťami v histórii krajiny, a že do tohto kontextu je vsadený temný trilerový príbeh. Ako producent Domu som mal skúsenosť so ScripTeastom a prihlásili sme tam aj Červeného kapitána. Projekt sa dlho financoval z vlastných zdrojov, človeka už v istých momentoch opúšťali sily, no prijatie na ScripTeast bolo signálom, že to má zmysel, a ďalším povzbudením bolo prijatie na workshop EAVE. S týmito dvomi argumentmi sme potom išli na Audiovizuálny fond so žiadosťou o nejaké drobné na vývoj. Fond nás podporil, získali sme aj podporu z programu MEDIA a začalo sa to nabaľovať. Ďalšou prekážkou bol rozpočet. Pôvodne sme mali dohodnutú koprodukciu štyroch krajín vrátane Chorvátska. To sa však zrelativizovalo a vznikla otázka, či ten film roztočiť, keď nám chýba 30 percent financií. Niežeby sa to u nás nestávalo pomerne bežne, ale v porovnaní s civilizovanými krajinami je to poriadne „kovbojstvo“. Boli sme nútení zobrať si rekordné úvery, čo sa s nami ťahá dodnes. A súvisí to s ďalšou výzvou. Má si človek na seba zobrať priestorný byt v centre Bratislavy s vedomím, že ho bude splácať možno ďalších 10 rokov? Má si povedať, kedy, keď nie teraz, aby v päťdesiatke nelamentoval pri pive nad tým, čo sa kedysi neodvážil urobiť? Výzvou bolo aj presadiť si nakrúcanie v Bratislave. Ak sa má nakrúcať oficiálne, s policajnou asistenciou, zátarasami, prenájmami, je Bratislava drahšia ako Praha. Som rád, že magistrát mesta nám mnohé veci poskytol partnersky. No a potom tu bola náročná postprodukcia a výzvy s ňou spojené. Jeden príklad za všetky: nikto nechápal, prečo chcem oživiť fontánu na Námestí slobody, vnímali to ako režisérsky exces. Ale pre mňa predstavuje tá fontána definíciu dobovosti. Napokon, prečo točiť filmy, keď sa do nich nepokúsime dostať aj niečo, čo sa bežne nerobí, niečo nové a prekvapivé? Chcem byť do filmovej reality naplno ponorený a spolieham sa na to, že je dostatok divákov s podobným prístupom.

Pri tejto odpovedi sa mi vybavil detektív Krauz z Červeného kapitána a jeho posadnutosť vyšetrovaním prípadu, keď všetko ostatné vrátane rodiny ide bokom.
– Áno, myslím, že tá paralela medzi ním a životom producenta a režiséra je jasná. Krauz síce prehral, ale vyhral, lebo potreboval to ponaučenie, ktorého sa mu dostalo. Ja som potreboval natočiť film a urobiť to podľa seba, aby som zistil, či to dokážem. Aj s rizikom, že to pokašlem. Čím som starší, tým viac mi imponujú režiséri, ktorí sú zdanlivo iba dobrí remeselníci a do filmov nevkladajú nič osobné, no opak je pravdou. Filmárčina nemusí byť nutne terapia. Myslím si, že režisér by mal rešpektovať príbeh a v rámci neho viesť témy, ktoré sú mu blízke. Takýto prípad je aj Červený kapitán – je to vlastne veľmi osobný film, hoci spracúva predlohu Dominika Dána.

Všetky filmy, na ktorých ste sa podieľali ako producent, sú koprodukcie prinajmenšom dvoch krajín. Je to z núdze cnosť alebo to robíte programovo?
– Robíme to programovo s ohľadom na distribučnú stratégiu. Toto je jediný spôsob, ako garantovane dostať náš film napríklad do poľských kín.

Červený kapitán vznikol v slovensko-česko-poľskej koprodukcii, čo je pomerne logická zostava vzhľadom na príbeh filmu a styčné body v historickej skúsenosti týchto troch krajín. Ak si však vezmeme film Viktora Tauša Klauni, ktorý ste produkovali, tam ide o koprodukciu Česka, Luxemburska, Fínska a Slovenska. To už sú dosť rôznorodé filmové teritóriá, aj divácky...
– Pri Klaunoch zohrávala úlohu univerzálnosť príbehu. Neodvolávali sme sa na spoločnú historickú skúsenosť, ale na ľudskú. Pri presadzovaní a propagácii projektu sme mohli pracovať aj s tým, že scenárista Petr Jarchovský má na konte dva filmy s oscarovou nomináciou, že sme získali herečku Kati Outinen, ktorá má cenu z Cannes, naša spoločnosť už mala za sebou povedzme komerčný film a takisto Dom, ktorý uviedli v Berlíne a na ďalších festivaloch. Nejako sa to skladalo, neznamená to však, že to nebol boj.

V roku 2011 ste sa zúčastnili na podujatí Producers on the Move v rámci festivalu v Cannes, kde ste boli aj na scenáristickom workshope ScripTeast. Aký reálny dosah na rozbeh projektov majú takéto akcie?
– To vždy závisí od konkrétneho účastníka. Ja som o účasť v Producers on the Move veľmi stál, cítil som záväzok a napokon sa nám prezentované projekty aj podarilo zrealizovať. Ani ScripTeast nutne neznamená, že sa daný projekt nakrúti, ale ten náš vznikol.

Dá sa na základe vašej účasti na podobne prestížnych zahraničných fórach, kam chodí množstvo profesionálov z oblasti audiovízie, povedať, že tam aspoň čiastočne cítiť nejaký dopyt po určitých filmoch alebo témach z nášho teritória?
– Nie, nikto sa po nás nezháňa. To však neznamená, že sa na zahraničnom trhu nedá uplatniť aj slovenský alebo český film. Nech už o Rudovi Biermannovi kolujú akékoľvek povedačky, medzi producentmi je to profesionál, ktorý svoju prácu vie robiť. Dokáže predať veľkému francúzskemu distribútorovi napríklad Šulíkovho Cigána, kým iný by to s tým istým filmom nedosiahol. Ide o to, ako je producent vnímaný, aké má kontakty, ako sa prezentuje, koľko práce je do veci schopný investovať… No jedna vec je dopyt, iná očakávania. Výberové komisie festivalov a následne sales agenti od nás očakávajú sociálne drámy, ktorými sme sa osvedčili, no neočakáva sa od nás dobre natočená detektívka, komédia, horor alebo sci-fi. Aj to však príde, niekto sa o to pokúsi, možno pohorí, ale raz sa to podarí. A tým budeme zaujímaví, lebo to sa od nás nebude očakávať. Musíme sa naučiť hrať aj s týmito očakávaniami.

Pracujete v Česku aj na Slovensku, sú podľa vás tieto dve audiovizuálne prostredia porovnateľné a v čom sú špecifiká toho slovenského?
– Rozdiely sú napríklad v štáboch. Na Slovensku je zopár profesionálnych partií, ktoré robia aj na reklamách a seriáloch, takže si môžu vyberať a z toho vzniká i cena. Na základe mojich skúseností by som skonštatoval, že v Česku je štáb o čosi lacnejší, je tam väčší výber a zároveň trochu väčšia ochota urobiť niečo navyše s prihliadnutím na to, že sa nakrúca český film. Ďalšia vec je, že tunajší divák nemá slovenský film zadefinovaný v zmysle značky. V Česku je to inak, český film je v povedomí ľudí značkou.

Pred piatimi rokmi ste mi hovorili, že v Audiovizuálnom fonde by sa malo pri rozhodovaní o podpore viac prihliadať na bezúhonnosť žiadateľa a na to, aké projekty už má za sebou. V akej kondícii vidíte fond teraz?
– Na bezúhonnosť sa síce prihliada viac, robili sa aj protikorupčné opatrenia, ale stále je ťažké nastaviť optimálny systém. Členovia hodnotiacich komisií vážia slová viac ako kedysi, pretože pod posudkami sú zverejňované ich mená, a rozhodne vítam, že do komisií boli prizvaní aj kolegovia z Česka, čo všetkých motivuje k dôslednejšej práci. Stále sa však dá natrafiť aj na nekompetentnosť a občas cítiť, akoby hodnotiteľ v hlasovaní prihliadal na skutočnosť, že s daným producentom by mohol v budúcnosti spolupracovať...

Ako by ste teda navrhovali systém zlepšiť? Poznáte optimálnejší model?
– Páči sa mi fínsky model – teda mať troch-štyroch fundovaných ľudí, ktorí by nerobili nič iné, len študovali projekty, diskutovali o nich a posudzovali ich. Robili by to na plný úväzok, fond by im za to dával normálny plat a tí ľudia by sa, samozrejme, v istých cykloch obmieňali.

Pre filmárov je ďalším dôležitým zdrojom financií RTVS. Viacerí nezávislí producenti hovoria, že v poslednom čase sa spolupráca s verejnoprávnou televíziou zlepšila, hoci nie je bezproblémová. Aká je vaša skúsenosť?
– Zmenilo sa to veľmi, a pozitívne. Nikdy predtým sa mi nestalo, aby som mohol zavolať šéfproducentovi s prosbou, či by som mu mohol odprezentovať aktualizovanú verziu projektu, ktorý bol pôvodne zmietnutý zo stola, on súhlasí a v televízii to zvážia a prehodnotia. Takto vznikla Domácí péče aj Červený kapitán. Podotýkam, že nie som ničí kamarát a nikto ma nikam neodporúčal. V televízii sa so mnou otvorene bavili, mali záujem spolupracovať. Samozrejme, o prideľovaní konkrétnych peňazí môžeme vždy polemizovať. No ten princíp je podstatne demokratickejší než kedykoľvek predtým a berie sa ohľad na široké spektrum slovenskej tvorby, od Vojtecha po Evu Novú, čo je podľa mňa fantastické.

Na februárovom Berlinale ste v rámci ScripTeastu predstavili s Terezou Oľhovou projekt Samko Tále – Kniha o cintoríne. Po Červenom kapitánovi ste siahli po ďalšej knihe, tentoraz od Daniely Kapitáňovej. Ako ju chcete adaptovať?
– Samko Tále je podľa mňa klenot novodobej slovenskej literatúry, vážim si Danku Kapitáňovú a veľmi si dávame pozor na to, aby bola pri tom. Tentoraz som viac producent ako scenárista a chcel by som, aby v tomto prípade vznikol slovenský film alebo film s čo najväčším slovenským podielom. Myslím si totiž, že tá látka v sebe nesie potenciál univerzálnej výpovede o tom, kto je Slovák. Nevieme ešte, kto bude film režírovať, možno pôjde o debutanta. Zatiaľ sa snažíme postaviť scenár a osloviť s projektom RTVS.

Daniel Bernát
FOTO: Miro Nôta