PAVEL BRANKO

Pavel Branko je uznávanou autoritou medzi kolegami publicistami a rovnako aj medzi filmovými tvorcami. Dôvody sú zrejmé z každého jeho textu, niektoré z nich vznikli aj pre Film.sk. Pán Branko oslávi v apríli 95. narodeniny.

Iste to nebola náhoda, že Pavel Branko, ktorý za mladi uvažoval o profesii leteckého konštruktéra, zakotvil napokon v oblasti, kde sa „konštruuje“ čosi úplne iné: film, kritika, reflexia, impresívna reportáž, fejtón a satira. Pracoval vo festivalových porotách, bol autorom mnohých statí v domácich, českých i zahraničných filmových periodikách. Znalosť svetových jazykov ho predurčila na prekladateľstvo.

A rovnako nie je náhoda, že Branko, ktorý dôverne poznal dokumentaristické prostredie doma i za hranicami, napísal o ňom vôbec prvú závažnú teoretickú prácu. Jej vydanie zhatil nástup normalizátorov, ktorí mu na neuveriteľných dvadsať rokov zabránili písať čokoľvek okolo filmu, ba publikovať vôbec. Tak mohla Brankova priekopnícka štúdia Mikrodramaturgia dokumentarizmu uzrieť svetlo sveta až v roku 1991. Súčasne avizovala prepotrebný návrat autora medzi filmárov, nielen dokumentaristov.

Pavel Branko vždy presne pomenoval problémy. Nič z toho, čo označil hviezdičkou, sa rokmi nestratilo. Platí to o generácii 60. rokov, o novej vlne, ale rovnako o ponovembrovej „generácii 90“ – ako ju historicky natrvalo označil. A spravidla všetko, čo kritik Branko odmietol, definitívne zapadlo. Práve jeho analýzy domácich reálií, paralelne konfrontované s dianím v zahraničí, sa na začiatku 70. rokov stali tŕňom v oku normalizátorov. A tí odmietnutí sa zoskupili, aby umlčali kritika, ktorý nazýval veci pravým menom.

Anatole France hovorí, že kritika, rovnako ako filozofia a história, ak sa správne chápe, je aj autobiografiou. Dokladá to aj trojzväzkový výber z Brankovej tvorby s príznačným názvom Straty a nálezy, ktorý mapuje časový horizont 1948 až 2006. Vo svojom tematickom vrstvení sa Straty a nálezy naozaj čítajú aj ako autobiografia. A je to autobiografia nerozlučne spätá s „biografiou“ celej slovenskej filmárskej obce, obrazne povedané s celým fenoménom slovenského „biografu“. Ten nachádza v Brankovi svojho Šaldu i Matušku súčasne.

V roku 2011 vyšli Brankove pamäti s charakteristickým názvom Proti prúdu, čo vôbec nie sú klasické memoáre, ale skôr privátny autoportrét človeka, ktorý priznáva zlyhania a úprimne sa pousmieva nad malými víťazstvami. Nič neretušuje. No v čom je až skalopevne dôsledný, je kategorické odmietnutie myšlienky, že jediným variantom usporiadania spoločnosti je kolotoč konzumu.

V tomto slobodnom, až provokatívnom plávaní „proti prúdu“ sa nesú aj Brankove ironické šľahy na margo našich jazykových „potkýnaní“ (Úklady jazyka, 2014; Úskalia a slasti jazyka, 2015), aj jeho kritika globalizmu a priepasti medzi chudobou a bohatstvom. Celý rad statí, štúdií a úvah o filmoch, analýzy historických dejov, hĺbavé texty o najboľavejších témach súčasnosti – taká je profesionálna cesta Pavla Branka do dnešných dní.

Ku krásnej deväťdesiatpäťke mu slovenskí filmári z celého srdca želajú: Nech Ti, Paľko náš, na ďalšej ceste Tvoja vitalita, noblesa a intelektuálna jasnozrivosť vydržia ešte dlhé roky.

Rudolf Urc ( filmový dramaturg a publicista )
FOTO: archív SFÚ