Kino Lumière v apríli:

Kým sa nepohne Pavučinový les…

Niektoré filmy sprevádzajú človeka po celý život. Ako Žil spievajúci drozd, natočený v roku 1970, ale u nás uvedený o päť rokov neskôr. Otar Iosseliani chcel rozprávať príbeh roztržitého mladíka, ktorý márni život v malichernostiach. Bubeník Gija by rád skomponoval symfóniu, ale kedykoľvek si pripraví notovú osnovu, niečo mu do toho vlezie. K tympanom v orchestri dobieha v poslednej sekunde.

Nie v scenári, ale vraj až pri natáčaní sa z Giju stal sympaťák. Možno si pánboh želá, aby okolo nás poletovali takí bezstarostní vtáci. A boh, ako je známe, je vlastne čas. Počítajme, koľkokrát sa Gijovi ohlási smrť. Počas svojho náhlenia flirtuje s dievčatami, ale nestíhame sledovať žiadnu romancu. Vzťahová sieť nie je vzťah. Žil spievajúci drozd je film, ktorému málokto dá na prvý raz plný počet bodov, skromný, nenápadný, šedivý. Ako sovietska skutočnosť. Ale tiká ako hodinky. Počkajme rok, dva, desať rokov, dvadsať a pochopíme: Som Gija!

Andrzej Żuławski nemárnil čas ako Gija, v devätnástich asistoval Wajdovi, natočil tucet filmov (plus sci-fi Na striebornom glóbuse, ktoré mu nedovolili dokončiť), napísal 25 kníh, spoznal krásne ženy (Małgorzata Barunek, Sophie Marceau) a dožil sa 75 rokov. Nikdy však nedozrel do pozície klasika. Vždy bol len sľubným talentom, škandálistom, provokatérom. Debutom Tretia časť noci (1971) sa demonštratívne vyhranil proti dobrému vkusu, vyvolal šok i nadšenie. Kritik Krzysztof Teodor Toeplitz označil jeho prvotinu za gýč, laboratórny príklad mystifikácie. Nazval Żuławského imitátorom, ktorý sa preukazuje brutalitou ako vstupenkou do elegantných umeleckých salónov. Chcete predstierať nadčasové významy? Citujte Apokalypsu! Tretia časť noci sa mi zahryzla do pamäti ako odpudivý, nekrofilný, hysterický, fialový film, kde hryzú vši a strieka krv.

Nemenej krutým, ale neskonale múdrejším dielom je Krvavý trón (1957) zo šťastného obdobia Akiru Kurosawu: v akademickom formáte, čiernobiely, a predsa ohromujúci. Shakespearov Macbeth v hmlách hory Fudži. Z trojice sudičiek stvorený jeden lesný duch: „Ak postavíš horu z mŕtvych tiel, postav ju tak, aby siahala do nebies. Ak chceš preliať krv, nech tečie ako rieka... Až do chvíle, kým sa nepohne Pavučinový les...“ „Hohó,“ zachechtal sa Wašizu (Toširó Mifune), „ako sa môže les hýbať?“ Viac rokov práce a úsilia vložil Kurosawa do svojej ďalšej shakespearovskej variácie Ran (1985), ale vzniklo dielo prezreté: okázalá, chladná exhibícia virtuozity. Umenie je kruté ako čas: vyvolený musí byť nielen autor, ale aj interval, v ktorom dielo vzniká. A v ktorom ho vnímame.

odporúča filmový historik, kritik a publicista Jaromír Blažejovský
FOTO: archív SFÚ