Stále v medziach antikomunizmu?

Oživenie domácej kinematografie populárnymi žánrami sa už dlhší čas vníma ako jedna z priorít jej vývoja. A ako ukazuje prinajmenšom postupnosť od Kandidáta k Červenému kapitánovi, domácim tvorcom zatiaľ omnoho viac svedčí zameranie sa na temné žánrové polohy trileru než na hľadanie komických polôh za každú cenu. Keď sa pritom kvalitný scenár a réžia spoja s profesionálnym zvukovým a obrazovým dizajnom a s neopozeranými hereckými tvárami, najnovším filmom v tomto štýle takmer nie je čo vyčítať. Alebo je?

Zaujímavosťou reakcií, ktoré film autora nie veľmi vydarenej komédie Poslední plavky vyvolal, je reprodukovanie veľmi zvláštneho klišé dobovej recenzistiky z prelomu tisícročí. Drvivá väčšina recenzentov považuje Červeného kapitána mylne za režijný debut a správa sa k nemu veľmi podobne ako k filmom debutantov, ktorým sa podarilo „dostať“ k nevídanej podpore (Katarína Šulajová) alebo sa k réžii dostali po dlhom období strávenom prácou v reklamnom priemysle (Miro Šindelka). Niektorí recenzenti nadšene kvitujú profesionálnu úroveň a najmä prepracovaný obraz minulosti, ďalší však nezabúdajú filmu vytknúť chyby v scenári. Vzniká tak dojem konfliktu medzi (vycizelovaným, no predraženým) „povrchom“ a pokrivkávajúcim „vnútrom“ (logikou rozprávania, ideovým obsahom). Scenár totiž nielenže nezachováva prísnu vernosť literárnej predlohe, ale v snahe udržať napätie nedáva odpovede na všetky otázky a miestami sa dokonca môže zdať, že je nekoherentný či až nelogický.

Vynášať rozsudky nad scenárom alebo aj vedením hercov je však v tomto prípade mimoriadne pochybné najmä v kontexte porovnateľnej kvality filmov, ktoré bývajú označené za sociálne drámy. Mnohé z nich totiž scenáristicky aj herecky pokrivkávajú o poznanie viac. Navyše, domnievam sa, že pokiaľ je divák otvorený aj takým otázkam či odbočkám, na ktoré nedostane jasnú odpoveď, nemalo by to až tak prekážať. Silu Červeného kapitána vidím inde. Ide o zvláštnu formu dystopie, ktorá je postavená na – v slovenskej kinematografii azda najdôkladnejšej – rekonštrukcii vizuálu konkrétnej doby. Odkazuje na ňu digitálne upraveným obrazom, ale aj doslova dokumentárnymi reáliami (akými sú staré televízne záznamy Vladimíra Mečiara). Ide teda o zdanie rekonštrukcie, ktorá sa však dôsledne pohybuje v medziach fikčného sveta detektívky zasadenej do minulosti a popritom stíha vytvoriť presvedčivé, no nie aj polopatistické paralely s dneškom. Filmový Červený kapitán totiž redukuje konšpiračnú mystiku Dánových predlôh, ale ponecháva predstavu o kontinuite mocenských štruktúr minulosti, ktorá sa nedá zamaskovať, no ani naplno odhaliť.

Aj z filmovej verzie príbehu ostáva jasné prepojerecenzia nie medzi ŠtB a cirkvou či predstava o kontinuite ŠtB po revolúcii. Sú to lákavé predstavy, ktoré spoľahlivo získavajú fanúšikovskú obec Dánovi a prostredníctvom neho evidentne zafungovali aj ako účinné lákadlo pre slovenských filmových divákov. Takéto predstavy však môžu byť nebezpečné, minimálne v tom, že podporujú pasívnu agresivitu a vzďaľujú svojich konzumentov od konštruktívnych riešení aktuálnych spoločenských problémov. Rovnako nebezpečný sa ukazuje antikomunistický diskurz v slovenskej spoločnosti, ktorý sa v slovenskej kinematografii stal dominantným takmer bez akýchkoľvek snáh o spochybnenie zo strany kritikov (s výnimkou príležitostných textov o filme od Mira Tížika). A Červený kapitán ťaží z antikomunizmu nielen podprahovo – už tým, že jeho zápletka je vystavaná okolo vyšetrovania vraždy duchovného, za ktorou stoja tajné služby komunistického režimu. Dôraz na kontinuitu, na ktorú upozorňuje napríklad aj recenzent Denníka N Miloš Krekovič, v ňom však plní zvláštnu funkciu, ktorá neproduktívne stránky antikomunizmu relativizuje. Ukazuje, že politické zmeny sa nezaobídu bez deštruktívnych javov ani bez pokusov o pochovávanie minulých hriechov a plynulé integrovanie ľudí, ktorí utvárali predchádzajúci režim, do „novej“ spoločnosti. No zároveň zdôrazňuje individuálne zlyhania aj silu individuálnej spoločenskej zodpovednosti. Komunizmus teda nie je legitimizovaný ako zlá a dávno prekonaná etapa ako vo veľkej časti filmov o (komunistickej) minulosti, ale ani ako čosi, čoho sa dodnes nedokážeme striasť, pretože ostávame bábkami, manipulovanými niekým iným (ako sa to robí napríklad vo filmoch Zuzany Piussi).

Viditeľnosť prepojení s aktuálnou dobou je v čase premiéry filmu už takmer súčasťou všeobecne prijímaného diskurzu. A hoci digitálne upravované obrazy Bratislavy pôsobia príznakovo a upozorňujú na to, do akej miery sa mesto zmenilo, v skutočnosti film neustále odkazuje na dnešok, keď sú otázky zneužívania moci cirkvou i tajnými službami alebo prepojenia režimu a cirkvi čoraz aktuálnejšie. V Červenom kapitánovi sa však tieto prepojenia nesugerujú v ironickej verzii so sileným vtipom ako v Kandidátovi. Neponúkajú sa ani v otvorene konšpiračnej verzii so zjavnými vinníkmi a s odkrytím jasných a logických kauzálnych vzťahov, skôr v podobe, ktorá pripomína zotrvačnosť mocenských hier medzi politickými skupinami, avšak hier, ktoré nemajú pravidlá a podliehajú neistotám, prekvapivým rozhodnutiam či zlyhaniam jednotlivcov. Rovnako ako tvorcovia filmu z antikomunizmu a konšpiračných teórií čerpajú, tak sa aj vystríhajú jednoznačných poučiek o tom, ako to tu vlastne celé funguje.

Osobitým bonusom je v tomto prípade fakt, že film sa sústreďuje práve na tú časť minulosti, na ktorú sa v domácej kinematografii zabúda, no ktorej aktuálnosť je v čase jeho premiéry mrazivá. S výnimkou Rivers of Babylon sa totiž začiatku 90. rokov z pozície retrospektívy nevenoval žiadny hraný film. Fakt, že Červený kapitán sa do kín dostáva takmer paralelne s divadelným pokusom o reminiscenciu Pišťankovho opusu, môže byť sám osebe výpovedný – našťastie je však z filmu (na rozdiel od divadelného predstavenia) jasné, aké paralely medzi dvomi dobami ponúka.

Navyše, aj keď je Červený kapitán založený na podobnej snahe o rekonštrukciu vizuálnych detailov doby ako napríklad ostalgické príbehy Juraja Nvotu, nie je rovnakým spôsobom fetišistický. Nesnaží sa totiž z dôslednosti pripomínania známych rekvizít urobiť hodnotu, prostredníctvom ktorej vykreslí hrubú čiaru medzi minulosťou a súčasnosťou. Pokiaľ ide o rekonštrukciu vizuálu doby, volí prístup príbuzný skôr Lutherovmu Kroku do tmy – poukazuje na dekadenciu, rozklad a nefunkčnosť doby krátko po revolúcii. Tým sa dištancuje od úhľadného dizajnového optimizmu, odvádzajúceho pozornosť od analýzy doby a príznačného pre dominantný trend v tunajšom rekonštruovaní socialistickej minulosti. Na druhej strane sa Červený kapitán líši od Lutherovho filmu v tom, že je ešte dôslednejší v naznačovaní neutíchajúcej kontinuity, ktorá je schopná prekročiť nielen rozdiel dvoch či troch rokov medzi revolúciou a dobou, v ktorej sa odohráva dej, ale aj štvrťstoročný rozdiel, ktorý delí zobrazené udalosti od povedomia o súčasnosti. Navyše, jeho vizuálna stránka prekračuje rámec toho, čo máme možnosť vídať v domácej kinematografii, aj kompozičnou prepracovanosťou a snahou o dôslednú digitálnu úpravu architektonických prvkov mesta tak, aby čo najviac zodpovedali dobovým reáliám. Výsledkom je však až hyperrealistická kvalita obrazu, ktorá posilňuje odklon od konkrétneho historického času. Namiesto elegancie ostalgických obrazov ponúka retrodystopický obraz pustnúceho, ošumelého mesta, ktoré zo seba práve striaslo dekadentný režim – no v skutočnosti je plné jeho niekdajších funkcionárov. Osvetlenie kladie dôraz na neznáme prvky v črtách jednotlivých tvárí, takže kombinácia hercov zo Slovenska, z Česka a Poľska pôsobí koherentne. Letom prepálené sépiové farby stupňujú atmosféru dusna a zvukový dizajn precízne podporuje emocionálnu dramaturgiu, pri ktorej prípadné nelogickosti v príbehu nemajú až taký význam. Ide o fetišizmus celkom iného druhu: nesnaží sa len pripomenúť nám, ako to tu kedysi vyzeralo, neupozorňuje len na rozdiely oproti tomu, čo poznáme dnes, ale zároveň zachytáva emocionálnu atmosféru vyprázdnenia nie nepodobnú tej, ktorú má donekonečna prestavované a bilbordmi zahltené mesto dneška (napodiv sa tak práve Červený kapitán najviac približuje originálnej prázdnote dokumentárnym spôsobom zachytených atmosfér Bratislavy v Bebjakovom Čističovi).

To neznamená, že viacerým divákom vrátane autorky recenzie sa nemôže zdať, že sa v príbehu párkrát stratili. No aj toto strácanie sa môžeme chápať ako symptóm, ktorý veľa napovie o charaktere súčasnej doby. Pravdu postihnúť nemôžeme a žiadny film nám v tom nepomôže. V tomto kontexte však nemusí prekážať ani heroizácia snáh dobrého detektíva, vyplývajúca zo žánru. Pretože tento detektív nám neponúka recept. Skôr upozorňuje na to, že každý z nás sa môže snažiť hľadať pravdu aj s rizikom, že ju nenájde. A aj preto – a nielen vďaka obsadeniu poľským hercom Maciejom Stuhrom – v mnohom pripomína hrdinov kina morálneho nepokoja (vrátane toho, že v mene svojej misie zanedbáva vlastnú rodinu). Toto žmurknutie smerom k poľskej kinematografii (najmä však ku Kieślowského Amatérovi) je zvláštnym gestom odklonu od predlohy – nielenže zamieňa utópiu kolektívneho pátrania po páchateľoch iniciatívou jednotlivca, ale aj kladie dôraz na silu individuálneho svedomia.

Červený kapitán (Slovensko/Česko/Poľsko, 2016)
_RÉŽIA: Michal Kollár _SCENÁR: Miro Šifra, M. Kollár, Anna Fifíková _KAMERA: Kacper Feracz _STRIH: Lucie Haladová _HUDBA: Petr Ostrouchov _HRAJÚ: Maciej Stuhr, Marián Geišberg, Oldřich Keiser, Michal Suchánek, Martin Finger, Zuzana Kronerová, Helena Krajčiová, Ladislav Chudík _MINUTÁŽ: 115 min. _HODNOTENIE: • • • ½

Jana Dudková ( vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV )
FOTO: Fog’n’Desire Films

Červené koberce, vyrovnaný krok

Nový dokumentárny film Zuzany Piussi Ťažká voľba je o mechanizme politickej selekcie. O voľbách. Autorka si vybrala prezidentskú kampaň na Slovensku v roku 2014, aby na nej ukázala, aké stratégie a taktiky sa pri voľbách používajú. Snaží sa zobraziť to, čo bežný volič vidieť nemôže, hoci to, pravdaže, musí tušiť.

Mašinéria volieb s celým svojím aparátom môže byť pre niekoho fascinujúci fenomén. PR agentúry, rôzni poradcovia, protokolisti, hlasoví pedagógovia, dizajnéri, muzikanti, moderátori a iní experti sa pred voľbami všade vo svete vrtia okolo kandidátov ako cyklón komárov s nástojčivou snahou zarobiť si svoj honorár a v ideálnom prípade dostať „svojho“ kandidáta na vrcholné priečky moci. Nie je tam miesto na autenticitu, nedajbože úprimnosť. Kandidáti sa správajú tak, ako ich agentúra naučila, alebo v lepšom prípade podľa taktických riešení, ktoré s poradcami spoluvytvárajú. A na to sa Zuzana Piussi sústreďuje. Reportážne zaznamenáva situácie – v podstate vždy trápne, iné ani byť nemôžu –, v ktorých sa kandidáti opakovane snažia presviedčať ďalšie a ďalšie obecenstvá o svojich kvalitách. Vždy takmer tými istými slovami, pretože práve tie slová vyhodnotili ich tímy ako najlepšie a najúdernejšie. Výnimkou je jediná ženská kandidátka, ale tá je už taká absurdná a jej kampaň taká surreálna, že vlastne potvrdzuje pravidlo. Zároveň sa divák pobaví na kandidátoch aj v súkromí pri rôznych operatívnych poradách, v zákulisí médií, koncertných či prednáškových sál. To je prvá a hlavná línia filmu: zobrazenie kampaní prezidentských uchádzačov.

Druhou líniou sú komentáre filozofa, novinára a politika, ktorí charakterizujú súčasný stav politiky a jej úpadok, opäť s dôrazom na jej prudký a degeneratívny obrat k populizmu. Verbálne dokazujú, že dnešní politici už nerozmýšľajú tak, aby urobili čo najviac pre ľudí. Ide im v prvom rade o moc, nie o dobro. A preto v kampani hrajú vždy nejakú rolu. Deficit prirodzenosti v politike opísal už začiatkom dvadsiateho storočia Gustave Le Bon: „Tu sa hľadí len na výrečnosť, ktorá je prispôsobená dobe a miestu, a na služby, ktoré boli preukázané nie vlasti, ale stranám.“ Nuž, dnes je situácia ešte horšia. V súčasnej mediálnej smršti a mediálnom pokrytí sa treba inak obracať a politik, ktorý by hovoril úprimne, prirodzene a autenticky, bez nejakého kalkulovania, naozaj to, čo si myslí, by bol bez šance. Pretože by bol ľahkým terčom pre protivníkov, využívajúcich technické, preverené a prieskumami potvrdené mediálne spôsoby boja. Tento stav vecí je, pravdaže, hrozný – dá sa to vidieť aj na monológu akéhosi PR experta, ktorý sa so stupídnou naivitou priznáva, ako bol on sám zaslepený mediálnym filtrom rôznych správ o svojom budúcom kandidátovi a ako zmenil názor, keď ho spoznal osobne. Táto druhá línia je formálne najnudnejšia. Zatiaľ čo v prvej sa pred kamerou aspoň niečo deje a mihoce, tu pracuje Zuzana Piussi len s hovoriacimi hlavami, respektíve aj s jednou ležiacou hlavou, čo by mohlo byť ozvláštňujúce v prvej scéne, no v ďalších je to už len otravné.

Najzábavnejšia je tretia, najštíhlejšia línia filmu. Pôvodným zámerom bolo dať dohromady náhodnú skupinu ľudí, ktorých tento problém súčasnej politiky trápi. To sa však nepodarilo a vo výslednom tvare tu vystupuje Ingrid Hrubaničová v úlohe skeptičky z ľudu. Svojím skutočne autenticky pôsobiacim, fascinujúcim verbálnym a mimickým prejavom je kontrapunktom k prvej línii. Stáva sa tak komentátorom, semiotickým uzlom štruktúry filmu. Obe tieto línie sa spoja na konci, preľnú sa v záverečnej apoteóze prezidentstva: uvedenie víťaza do funkcie, pompézna hudba a výzdoba, čestné stráže so šabľami v operetných pseudohistorických uniformách, pušky s bodákmi. Červené koberce, vyrovnaný krok. Blahoželania. Diametrálne odlišné vyjadrenia zúčastnených. A skeptička z ľudu, ktorá to celé nechápe, teda vlastne chápe to veľmi presne, len proste odmieta uveriť, že je niečo také možné, že všetci sú to herci alebo chcú hercami byť a ohriať sa v lúčoch moci, vyžarovanej inými hercami.

Ťažká voľba nie je podľa môjho názoru nejako zvlášť formálne vydarený film. Má veľké problémy s dramaturgiou. Motivické línie sa prelínajú príliš mechanicky, učebnicovo, a aj keď sú motivické, tak skoro nemotivovane. Alebo, presnejšie, motivácia je tu len prvoplánová, v žiadnom prípade nejde do hĺbky a nevyskladá sa z nej vnútorná metaforická štruktúra celku. Zároveň považujem za problém uspokojenie sa s reportážnou kamerou, ktorá je akčná, ale rezignuje na kompozičné či iné estetické kvality záberu. Nájdeme tu bravúrne obrazy, napríklad jeden z kandidátov na pozadí samého seba s preostrením, ale nie sú princípom, skôr náhodou. Je ich málo. Rozprávanie je kauzálne a lineárne, bez formálnych inovácií. Leitmotív je slabý a nie dostatočne nosný, aby zvládol vybudovať účinný temporytmus. Vo výsledku sa film stáva monotónnym. Jasné, že ide o typ dokumentu, ktorý je založený v princípe na jednoduchom zobrazenom rozprávaní, ale zdá sa mi, že to nestačí.

Niektoré filmy Zuzany Piussi, ako sú napríklad Výmet (2003), skvelá Babička (2008), Koliba (2009) či Nemoc tretej moci (2011), považujem za výborné, iné – Hrdina našich čias (2009) či Od Fica do Fica (2012) – sa mi nepáčia. Z rôznych dôvodov. V prípade Ťažkej voľby sa autorka podobne ako v prípade filmu Od Fica do Fica zameriava na priamu publicistiku s nejakým angažovaným posolstvom. Režisér ako občiansky aktivista. To iste nie je zlé. John Grierson, jeden z najpozoruhodnejších teoretikov dokumentárneho filmu, tvrdil, že dokument je katedra, prednáškový pult, je to propaganda s nevyhnutnou humanistickou tendenciou, ktorá musí byť prítomná, aby ten film za niečo stál. Ale môže stvoriteľ so svojím vlastným výtvorom hrať hru, ktorá by za niečo stála?

Ťažká voľba, i keď prvoplánová a poučujúca, je na rozdiel od filmu Od Fica do Fica lepšia a zaujímavejšia v tom, že konkrétne vôbec nemenuje. Ide o všeobecný obraz politiky. Nie sú tu žiadne identifikátory. Je to film, ktorý sa môže premietať v Poľsku, na Malte, v Holandsku či vo Venezuele a funguje. Stratégie moci sa tu obnažujú bez ohľadu na časopriestor. Je to film-skratka, ktorý je inštruktážny, odhaľujúci a ukazuje niektoré dôležité fakty divákom, čo majú privreté oči. Nie preto, že sú hlúpi. Ale preto, že sa dajú zmanipulovať, pretože na analýzu nemajú čas, chuť ani peniaze. A z toho dôvodu je to potrebný film.

Nech volíme, ako volíme, výsledok je rovnaký – podľa Ťažkej voľby sme manipulovateľní. Všetci. Alebo väčšina z nás. Ale o to nejde. Pretože v tomto filme ide o politikov.

Politická kampaň je ťaženie, ktoré je sofistikované. Nemá už nič spoločné s ideálom autentickej viery v dobro pre národ, v ktorého mene občania politika volia. Politickí kandidáti sa dostali do stereotypu. Pri svojej snahe byť zvolení sú manipulovaní okolnosťami možno ešte viac ako ich voliči. V takejto situácii nemôžu byť prirodzení. Aj keby chceli, nemôžu. Lebo sa snažia hrať tú hru, ktorú Zuzana Piussi opisuje. Zjednodušene, ale poctivo a s úprimnou snahou. Ťažká voľba sa tak stáva zúfalým, apelatívnym výkrikom o hodnotách, ktoré sa z dnešného sveta vytrácajú.

Pre slovenského diváka je bonusom, že pozná okolnosti, osoby a obsadenie. Ako kandidáti tu vystupujú naši starí známi: Helena Mezenská, Andrej Kiska, Milan Kňažko, Radoslav Procházka a Robert Fico. V prípade Fica však ide v obrazovej rovine v prvom rade o použitie archívnych materiálov – zjavne nesúhlasil s priamym nakrúcaním svojej kampane. Preto, pochopiteľne, vo filme pôsobí ako idiot. Autori ho nemohli vynechať, bol jedným z najdôležitejších kandidátov. Ale z verejne dostupných televíznych obrazových zdrojov sa nejaké významy upletú ťažko. Ide okrem iného o dôkaz toho, že nesúhlasiť so svojou účasťou v dokumentárnom filme a odmietnuť ponuku dokumentaristov sa jednoducho neoplatí, nech vám už vaši poradcovia tvrdia čokoľvek.

V definitívnom závere filmu je ďalší, posledný účinkujúci. V psychologicky otriasajúcej scéne vidíme prvého slovenského prezidenta Michala Kováča. Celá jej znaková štruktúra vytvára význam memento mori. Všetko plynie, všetko je pominuteľné. Táto scéna výrazne relativizuje úpornú, často smiešnu snahu kandidátov o úspech a symbolicky oznamuje, akí sme so svojou túžbou niečo dosiahnuť v podstate všetci smiešni.

Ťažká voľba (Slovensko/Česko, 2016)
_RÉŽIA: Zuzana Piussi _KONCEPT: Z. Piussi, Vít Janeček _HLAVNÁ KAMERA: Miro Remo _STRIH: V. Janeček _HUDBA: Potmě, Živé kvety _MINUTÁŽ: 69 min. _HODNOTENIE: • • •

Martin Ciel ( filmový teoretik )
FOTO: Filmtopia

Zúčtovanie s minulosťou

„Od polovice 90. rokov prišlo viac ako 130 ľudí so strašnými príbehmi z detstva o tom, ako ich bývalý kňaz John J. Geoghan údajne obťažoval alebo znásilnil počas troch desaťročí svojho vyčíňania naprieč pol tuctom farností v Bostone. Takmer vždy boli jeho obeťami gymnazisti. Jeden mal iba štyri roky.“ Takto sa začínal šokujúci článok, ktorý vyšiel 6. januára 2002 v prestížnych novinách Boston Globe. Jeho autormi boli Matt Carroll, Sacha Pfeiffer, Michael Rezendes a editor Walter V. Robinson zo špeciálneho investigatívneho oddelenia Spotlight. Názov Spotlight nesie aj dráma režiséra Toma McCarthyho, ktorá už vstupuje do kín ovenčená Oscarom za najlepší film a pôvodný scenár.

Tím reportérov z oddelenia Spotlight nemá ľahkú prácu – najprv hľadá tému, potom sa jej venuje na viacerých frontoch, pátra na vlastnú päsť, často mnoho mesiacov, získané informácie udržiava v tajnosti, overuje si fakty a obracia ich z každej strany, než s nimi vyjde von. Jednoducho stará škola poctivej novinárčiny, ktorú dnes, aj vzhľadom na vplyv technológií a krátené financie médií, ťažko hľadať. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je Spotlight divácky príťažlivý.

Do redakcie denníka Boston Globe prichádza nový šéf Marty Baron (Liev Schreiber), ktorý Spotlightu predhodí ako potenciálny námet na článok nie veľmi povšimnutý stĺpček o zneužívaní detí kňazom. Pre novinárov to znamená, že ak sa spočiatku vágna téma ukáže ako nosná a pravdivá, bude nesmierne zložité dokázať skutočnosti, ktoré s ňou súvisia. Michael (Mark Ruffalo), Sacha (Rachel McAdams), Matt (Brian d’Arcy James) a Walter (Michael Keaton) sa napriek tomu púšťajú na tenký ľad, aby odhalili pravdu. Množstvo otáznikov časom nahradia závažné domnienky, ktoré nemožno len tak ignorovať. Vďaka právnikovi Mitchellovi Garabedianovi (Stanley Tucci) sa Spotlight dostáva k osobným výpovediam obetí zneužívania, z telefónov sa začnú ozývať ďalšie dôležité hlasy a do spleti obvinení sa dostávajú aj vysoko postavení ľudia, ktorí tieto otrasné činy za podpory cirkvi kryli. Celá kauza postupne naberá obludné rozmery, ktoré zaskočia aj tých najskúsenejších reportérov.

Prirovnávanie Spotlightu k Pakulovej dráme Všetci prezidentovi muži (1976) sa priam núka. Podobnosť nie je len v novinárskom prostredí, ale aj v spôsobe rozprávania, vďaka ktorému postupuje divák v spájaní jednotlivých bodov spolu s hlavnými protagonistami. A aj keď v McCarthyho filme to miestami zvierajúce napätie chýba, pútavosť deja tým netrpí. Kým dvojica Woodward a Bernstein odhaľujú nekalosti okolo jednej ústrednej postavy (Richard Nixon), Spotlight pracuje s kauzou, o ktorej nikto nechce ani počuť, lebo vrhá špinu na celú rozvetvenú a mocnú inštitúciu s dlhou tradíciou. Je to jednoducho iný príbeh, no s rovnako silnou emóciou a významom.

Režisérske vedenie Toma McCarthyho sa vyhýba forme kričiacich senzácií, stavia skôr na pomaly plynúci dej a cítiť z neho rešpekt k téme, ktorú je potrebné tráviť postupne. Pomalé tempo rekonštrukcie udalostí môže byť výzvou, ale oplatí sa ju prijať. Rovnako zodpovedne pristupuje režisér k vedeniu hercov, ktorí sa napriek svojej hviezdnej aure nesnažia strhávať pozornosť na seba a na plátne sú zomknutí v úsilí podporiť príbeh. Nie je to film hereckého lídra, ale celej skupiny rovnocenne kvalitných hercov, ktorí úlohy investigatívnych žurnalistov zvládajú so značnou dávkou autenticity, čo potvrdili aj skutoční novinári, ktorí im pomáhali s prípravou. Jednotlivé postavy pritom nevybočujú z určených príbehových mantinelov, nastavených na pracovnú sféru a odkrývanie konkrétneho problému, ale predsa len sa z nich tiahnu aj jemnejšie osobné nitky, ktoré v celku dokresľujú samotný dosah udalostí. Ako napríklad Sachin vzťah s veriacou babičkou či Walterove väzby na ľudí z cirkvi, ktorých pozná od detstva.

Pozitívom Spotlightu je aj to, že sa nesnaží moralizovať a okrem zrady cirkvi či slabosti obetí ukazuje aj nedokonalosti samotných novinárov či redakcie, ktorá mala indície k celej kauze pochované roky v archívoch. Napokon aj tak všetci odchádzajú domov s trpkým pocitom, že sa svojou nečinnosťou či nezáujmom stali súčasťou mašinérie kolektívnej viny. Spotlight totiž nezatracuje katolícku vieru ako takú, ale nastavuje zrkadlo celej spoločnosti, ktorá pred problémom radšej zavrela oči, ako by konala. Slovami právnika Garabediana: „Pokiaľ je spoločnosť zodpovedná za výchovu dieťaťa, mala by cítiť zodpovednosť i za jeho zneužívanie.“

Spotlight (Spotlight, USA, 2015)
_RÉŽIA: Tom McCarthy _SCENÁR: T. McCarthy, Josh Singer _KAMERA: Masanobu Takayanagi _HUDBA: Howard Shore _HRAJÚ: Mark Ruffalo, Michael Keaton, Rachel McAdams, Liev Schreiber, John Slattery, Stanley Tucci, Brian D’Arcy James _MINUTÁŽ: 128 min. _HODNOTENIE: • • • •

Zuzana Sotáková
FOTO: Itafilm