Roky televíznych prelomov

Dňom 3. 11. 1956, približne tri roky od prvého televízneho vysielania v bývalom Československu, začalo svoj program šíriť aj Televízne štúdio Bratislava. Ivan Stadtrucker nastúpil do televízneho molocha v roku 1958 a zotrval v ňom až do svojho odchodu na zaslúžený odpočinok. Systematické a precízne zhromažďovanie faktov i výhoda, že stál priamo pri zrode média, výrazne predurčili výslednú podobu jeho publikácie Dejiny slovenskej televízie.

Vyše 300-stranová kniha je sizyfovským pokusom o zmapovanie televíznej histórie na Slovensku. Okrem úvodu, chronologicky ilustrujúceho prvopočiatky šírenia televízneho signálu na našom teritóriu, tvoria jadro Dejín prvé tri dekády TV tvorby na Slovensku, čiže roky 1959 až 1989. Stadtrucker rozoberá kľúčové aspekty vývoja jednotlivých oblastí nového média, konfrontuje úskalia technologickej úrovne bývalého Československa v porovnaní so situáciou vo svete i v nadväznosti na často absurdné direktívy vládnej moci, ktorá sa snažila udržiavať nad masovokomunikačným prostriedkom bezvýhradnú kontrolu.

Stadtrucker prešiel v televíznej hierarchii takmer všetkými kľúčovými pracovnými pozíciami vrátane postu najvyššieho. Nemožno mu teda vyčítať, že by azda o niektorej jej súčasti písal z pohľadu nepraktického a fabulujúceho teoretika. Jeho Dejiny pretekajú informáciami. Každú z nich sa prácne snažil aj spätne overiť a doložiť autentickými archívnymi materiálmi. Porovnával svoje podklady a zápisky, zhromažďované celé roky, s oficiálne prezentovanými komunikátmi. Obsah knihy sa dá bez preháňania nazvať komplexnou a chronologicky vycizelovanou pavučinou najdôležitejších historických míľnikov televízie. Samotné fakty a dátumy by však neboli ničím bez autorovej snahy o interpretáciu v rámci súdobého dejinného kontextu aj spoločensko-politického vývoja na Slovensku, resp. v Československu. Podľa Stadtruckera je napríklad zázrak, že i v najťažších a ideologicky najostrejších obdobiach sa na pôde televízie našli osobnosti presadzujúce umeleckosť pred prorežimnou servilnosťou.

Konštituovanie televízie na Slovensku sprevádzali neustále turbulencie a napätia medzi predstavami centrálneho pražského vedenia a dramaturgickými plánmi na úrovni samostatného vysielania pre slovenskú divácku obec. Tieto disproporcie spôsobovali postupné, často aj dramatické hierarchizovanie jednotlivých redakcií v rámci vysielacej štruktúry. Redakcie museli stavať nad divácky záujem najmä záujmy ideologické, ktoré však boli takmer vždy v rozpore so záujmami umeleckými.

Z pohľadu súčasného konzumenta môže byť história televízneho vysielania príťažlivá (či skôr kuriózna) už len tým, že namiesto komerčných imperatívov ju formovali najmä umelecky prínosné, edukatívne i formálne progresívne programy na jednej strane a ideologické, propagandou prešpikované relácie na strane druhej. Štátny monopol jedného vysielateľa navyše neumožňoval žiadnu nekontrolovanú diverzifikáciu televíznych žánrov či bezhlavé reprízovanie divácky úspešných formátov. Pomerne pevná bola aj vysielacia štruktúra a programové zmeny spôsobovala skôr dramatická spoločensko-politická situácia než snaha o väčší kus z diváckeho koláča.

Ivan Stadtrucker uvádza, že pôvodný rozsah Dejín bol zamýšľaný na vyše 1 000 strán. V ich redukovanej podobe sa preto nepúšťa do hlbšej analýzy zvyšných dekád a udalosti po roku 1989 zhrnul do niekoľkých bodov. Autor však zamýšľa zverejniť nepublikované fakty napríklad prostredníctvom internetu. V každom prípade vydané Dejiny tvoria solídne a neoceniteľné základy na pokračovanie novodobej televíznej reflexie.

Dejiny slovenskej televízie. Náčrt vývojových tendencií kultúrotvornej inštitúcie (1956 – 1989)
Ivan Stadtrucker
(Perfekt v spolupráci so SFÚ, Bratislava, 2015)

Jaroslav Procházka

Lacrimae rerum. Kieślowski, Hitchcock, Tarkovskij, Lynch
Slavoj Žižek
(vybral a preložil Radovan Baroš, predhovor napísala Petra Hanáková, vydala Akademie múzických umění, Praha, 2015, 288 strán, flexo väzba, 15,90 €/349 Kč)

Slavoj Žižek, významný slovinský filozof, sociálny kritik, kultúrny teoretik i kontroverzný publicista s neomarxistickým pohľadom na svetové udalosti, sa vo svojom skúmaní podnetne zaoberá aj filmovým umením, pričom významného inšpirátora našiel v diele francúzskeho postmoderného psychoanalytika Jacqua Lacana. V roku 2006 sa Žižek podieľal na dokumente Sophie Fiennes Perverzný sprievodca filmom – ako scenárista, ale aj ako účinkujúci, ktorý s výraznou gestikuláciou a zlou anglickou výslovnosťou komentuje vybrané filmové sekvencie a poukazuje na ich skryté freudistické významy. V mysliteľsky aj štylisticky pôsobivej knihe esejí Lacrimea rerum detailne analyzuje tvorivý prístup štyroch významných režisérov, motívy vo fantazijných systémoch ich filmov, psychoanalytické mechanizmy ich diváckeho vnímania a interpretácie, ambivalenciu subjektívneho a objektívneho hľadiska a ďalšie súvislosti. Záverečná esej je zameraná na zobrazenie sexuálneho aktu vo filmovom diele.

Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989
Martin Palúch
(Vlna, 2016, 376 strán, brož., 12 €)

Po roku 1989 sa u nás v podmienkach systémového a ekonomického zlomu s dosahom na úpadok tvorby hraných filmov stal spoločensky aj umenovedne vnímaným reprezentantom a vitalizátorom národnej kinematografie dokumentárny film. Medzinárodný kredit mu vydobyla nastupujúca generácia mladých tvorcov, v rámci ktorej sa v priebehu štvrťstoročia vyhranili špecifické štýly, prístupy, tendencie a stratégie jednotlivých autorov. Martin Palúch, odborný asistent na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, zameriavajúci sa na teóriu a dejiny filmu, fotografie a masmédií, spláca touto knihou dlh filmových historikov a teoretikov v podobe systematicky koncipovanej odbornej reflexie súčasného slovenského dokumentárneho filmu. Predmetom jeho výskumu nie je kompletná dokumentárna produkcia, Palúch z teoretickej stránky jednotlivo skúma autorské diela, ktoré boli uvedené v kinách. V roku 2010 autor publikoval v rovnakom vydavateľstve knihu Vnem v zrkadle fotografie a filmu.

Sledoslov
Ján Štrasser, Alta Vášová
(Literárne informačné centrum, Bratislava, 2015, 246 strán + CD príloha, viaz., 14,40 €)

Spisovateľka Alta Vášová získala v roku 2008 prestížnu cenu Anasoft litera za knihu Ostrovy nepamäti, vystavanú zo spomienok. Tentoraz jej knižné spomínanie inicioval a formou rozhovoru spolukonštruoval Ján Štrasser, nadväzujúci na svoj rad monografických kníh rozhovorov s osobnosťami slovenskej kultúry. Skromnú, senzitívnu a úprimnú protagonistku, rozvážne a múdro uvažujúcu a otvárajúcu sa napriek citlivosti na vlastné súkromie, približuje v dobových súradniciach politicky skrúcaných, napínaných aj opantávaných národných kultúrnych dejín uplynulého polstoročia. Časť rozhovoru má podobu diskusie, časť predstavuje Vášovej pohľad na vlastnú prozaickú tvorbu, z ktorej ukážky sama načítala na priložené cédečko. Cenné postrehy sa vzťahujú na jej dramaturgickú prácu v Televíznej filmovej tvorbe (1968 – 1970) a v Slovenskej filmovej tvorbe (po roku 1978) aj na jej úspechy scenáristky televíznych filmov a muzikálovej libretistky (túto časť jej diela vydal súborne Slovart v roku 2009 pod názvom Sladké hry minulého leta).

Peter Ulman ( filmový publicista )