Kino Lumière vo februári:

Lumière je kino pre fajnšmekrov

Ak pôjdeme po spoločenských faktoroch, udrie do očí predovšetkým stretnutie troch slovenských titulov týkajúcich sa kresťanstva a jeho meniacich sa podôb a funkcií. Či je to vec náhody, alebo reakcia na to, že slovenský katolicizmus, ktorý zanovito zachováva poker face vo vzťahu k vojnovému slovenskému štátu, začína vo vzťahu k súčasnosti znova aktívne vstupovať do politiky, je vlastne jedno. Rozhodne táto trojkombinácia ponúka pohľady z troch rôznych uhlov. Pokusu presadiť prvky latinskoamerickej teológie slobody v domácej obmene a od gruntu venoval Ladislav Kaboš portrét „farára v montérkach“ Všetky moje deti z prostre-dia slovenského tretieho sveta, rómskej osady. Na obdobný pokus, tentoraz v najvyšších kruhoch cirkevnej hierarchie, a na jeho výsledok zamerala Oľga Záblacká dokument Arcibiskup Bezák Zbohom..., kde vystihuje obsah aj postoj už názvom. Nad touto brizantnou zmesou klenie oblúk Krehká identita Zuzany Piussi, ktorá v koncepčne suverénnej reportáži zo sociopsychologického konglomerátu dnešného slovenského tradicionalizmu, konzervativizmu, národovectva a nacionalizmu od jeho dojemných až po suterénne a fiškálske polohy naznačuje, prečo je naša prítomnosť taká, aká je.

Ak pôjdeme po téme filmu ako umenia, je udalosťou roka Nymfomanka I, kde v polohe trierovskej provokácie chápavý psychoterapeutický spovedník vedie protagonistku rôznymi fázami jej teatra Erosu mundi ako dominantnej hnacej sily k poznaniu a kde sa spoza tváre mladej stareny škerí už Tanatos ako približujúca sa konečná. Či to potvrdí druhá časť, neviem. Ako antipód vystupuje Kechicheov Život Adèle, oslava vitality, francúzskeho savoir vivre, plná významonosných farieb, mnohohranný obraz zákonitej krivky spoločensky podmieneného rozpadu lásky.

Dramaturgickým činom mesiaca je pre mňa návrat k zabúdanému Sergejovi Paradžanovovi, „Arménovi, ktorý sa narodil v Gruzínsku a sedel v ruských krimináloch za ukrajinský nacionalizmus“. Emir Kusturica pokladá jeho Tiene zabudnutých predkov za najvýznamnejší film, aký podnes vznikol. Pre mňa je to fascinujúci orkán obrazov a farieb, lyrické oratórium, kde etnografické prerastá do magickej mytológie. Ďalšie dva filmy z trojice, Legenda o Suramskej pevnosti a Farba granátového jablka, korenia v orientálnej histórii a oslovia najmä diváka otvoreného netradičnej poetike. Ale veď práve takým je Kino Lumière určené, nie?

odporúča filmový publicista Pavel Branko

POZN. RED.: Pôvodne mali byť všetky tri slovenské filmy uvedené vo februárovom programe, ale distribučnú premiéru titulu Arcibiskup Bezák Zbohom... nečakane presunuli na marec.