Dušan Dušek,

spisovateľ a scenárista

Náhrdelník mojich obľúbených slovenských filmov sa cez desaťročia ťahá od Slnka v sieti režiséra Štefana Uhra až po filmy Martina Šulíka – napríklad Všetko, čo mám rád alebo Záhrada. Niekde uprostred nich žiari drahokam: Ľalie poľné, druhý a posledný celovečerný film režiséra Ela Havettu z roku 1972. Svit jeho krásy ani po rokoch nehasne. Skôr naopak: je jasavou fanfárou, ktorá zaznie už v prvých sekundách jeho premietania. Postupne sa pridáva karneval ďalších zvukov a obrazov, v ušiach nám ostáva cengot bicyklového zvončeka, ktorý je hravou súčasťou dychovky, bubnov, trúb a trúbok, radostného rachotu, streľby z mažiarov, medového hlasu z klarinetu, hlaholu zvonov. Rovnako pestrá je aj obrazová skladba filmu – nie náhodou sa jeho javiskom stáva aj mestský jarmok, prehliadka tých najpodivnejších ľudských typov a charakterov, od tulákov a žobrákov až po gazdov a farárov, obraz sveta a vesmíru, v ktorom VŠECKO DOSTAŤ, ako hlása nápis nad vchodom do jedného obchodu. Trpkou a večnou témou je aj tu túžba po láske, zachytená v čistej, až insitnej podobe, pripomínajúca idylické výšivky, čo visia na stenách kuchýň alebo spia na fotografiách v starých kalendároch. Film vychádza z literárnej predlohy Vincenta Šikulu, z knižky Nebýva na každom vŕšku hostinec, ktorá je preň odrazovou doskou na všetky tie veľkolepé vývrtky a kotrmelce slobodného videnia sveta. Slovensko sa v ňom chvíľami mení na biblickú krajinu s renesančnou krásou pokoja v zátišiach polí, vysokých tráv, stromov, oblohy.

Nad ňou svieti hviezda s nehynúcim menom – Elo Havetta.