STANISLAV BARABÁŠ

„Myslím si aj sám, že naše filmy nie sú obrazom našich schopností, že ich robíme pod svoje možnosti – inými slovami, nie sme takí hlúpi ako naše filmy,“ povedal Stanislav Barabáš v roku 1962 a jeho aforizmus sa zapísal do dejín slovenskej kinematografie. Vo februári uplynie 90 rokov od narodenia režiséra Piesne o sivom holubovi, Zvonov pre bosých či Krotkej.

Stanislav Barabáš sa narodil 4. februára 1924 v obci Kalinka. Vyštudoval pražskú FAMU a režijnú kariéru začínal ako dokumentarista. V roku 1955 nakrútil dokumentárnu snímku Za slobodu s „oficiálnym“ výkladom Slovenského národného povstania. Barabáš nakrúcal i televízne inscenácie, krátkometrážne filmy a hry, na ktorých sa podieľal aj ako scenárista, a pôsobil ako redaktor Vojenského mesačníka v Československom armádnom štúdiu Praha či ako pomocný režisér Paľa Bielika pri filmoch Štyridsaťštyri (1957) a Kapitán Dabač (1959).

Svojím hraným debutom Pieseň o sivom holubovi (1961) vniesol do slovenskej kinematografie nielen nový pohľad na zobrazovanie vojny, ale aj na samotnú formu rozprávania. Inovatívne prvky dávali tušiť vznik československej novej vlny. Barabášov film, nakrútený podľa scenára Alberta Marenčina a Ivana Bukovčana, zapôsobil netradičnou formou zobrazenia voľného cyklu poviedok a subjektivizáciou vojnových udalostí cez optiku malého chlapca Rudka. Za svoj debut získal Barabáš uznanie napríklad na festivale v Benátkach a film bol uvedený aj v súťaži o Zlatú palmu v Cannes.

Jeho druhým celovečerným filmom bola dráma z cirkusantského prostredia Trio Angelos (1963). Film o postupnom rozpade skupiny akrobatov sa opäť vyznačoval výraznými filmárskymi postupmi, nevšedným spôsobom rozprávania príbehu, využívaním opakujúcich sa hudobných motívov, netradičnou lyrikou a dôrazom na psychologizáciu postáv. Samotný človek zaujímal Barabáša viac ako hodnoverné zobrazenie historických udalostí. To sa prejavilo v jeho najznámejšom filme Zvony pre bosých (1965), ktorým opäť tematizuje druhú svetovú vojnu. Snímka zachytáva síce komorne, ale presvedčivo extrémnu situáciu dvoch partizánov, snažiacich sa vrátiť späť k svojej jednotke, a zajatého nemeckého vojaka. Divácky úspešnou sa stala Barabášova satirická komédia Tango pre medveďa (1966). Svoju tvorbu na Slovensku režisér uzatvoril adaptáciou Dostojevského diela Krotká (1967). Napriek minimu dialógov dokázal cez postavy vyjadriť úzkosť a psychickú bolesť vekovo rozdielnych partnerov a cez vizuálnu stránku preniesť na diváka celú škálu ťaživých emócií.

V jednom z rozhovorov sa Barabáš vyjadril: „Keby som žil na Slovensku a robil tu, donútil by som sa k násiliu, k schizofrénii, k tomu, že by som si povedal: to, čo bolo, nebolo. Viem, že to znie, ako by mi šibalo, ale ja by som to dosiahol. Zaujímali by ma len skutočné problémy moderného sveta, pretože svet je nielen väčší ako Slovensko a nielen zaujímavejší, ale svet má skutočne vážne problémy – či táto planéta vôbec prežije.“ V auguste 1968 Stanislav Barabáš emigroval. Vďaka filmárskym skúsenostiam sa mu podarilo etablovať v Nemecku, kde žil a tvoril až do svojej náhlej smrti v roku 1994.

Z ponuky predajne Klapka.sk: DVD Pieseň o sivom holubovi, DVD Zvony pre bosých, DVD Boxset Slovenský film 60. rokov (viac na www.klapka.sk)

Nina Šilanová (filmová publicistka)