Aj krátke filmy patria do kina

Slovenský filmár Andrej Kolenčík sa tento mesiac zúčastní na podujatí Berlinale Talents v rámci MFF Berlín. Vyštudoval animovanú tvorbu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, no okrem animovaných filmov nakrútil aj dokument Hviezda a v spolupráci s Petrom Begányim i hraný titul Výstava. Teraz chystá svoj celovečerný debut.

Na Berlinale Talents ťa vybrali spomedzi štyritisíc uchádzačov. Hlásil si sa tam ako animátor, dokumentarista alebo režisér hraných filmov?

– Prihlásil som sa tam ako filmový tvorca. Bolo treba poslať aj nejaké portfólio, životopis a plánované projekty. Medzi vecami, ktoré som zostrihal do showreelu, tentoraz animácia chýbala. Zaradil som ju však do životopisu, takže si myslím, že aj o nej tam mali predstavu. Som na to podujatie zvedavý, zatiaľ neviem, o čom to presne bude.

Už v minulosti si sa zúčastnil na rôznych medzinárodných workshopoch aj na niekoľkých rezidenčných pobytoch. Aký prínos majú pre teba podujatia tohto typu?

– Minulý rok som bol dosť rozcestovaný. Myslím si, že každý takýto pobyt môže človeku pomôcť v rozširovaní obzorov. Záleží to však aj od konkrétneho podujatia. Napríklad na mesačný rezidenčný pobyt v Rotterdame vyberali ľudí z kreatívneho priemyslu, nebol len pre filmových tvorcov a umelcov. Prijímali aj kurátorov alebo manažérov z oblasti kultúry. Každý tam mal na mesiac k dispozícii pracovný stôl s internetom, ubytovanie a mohol tam fungovať rovnako ako doma. Benefity spočívali v tom, že človek mohol stretnúť ľudí z kreatívneho priemyslu. Počas pobytu v Maribore, kde som bol vlani v decembri, som zasa začal robiť animovaný videoklip pre českú skupinu Dva. Bol to umelecký pobyt orientovaný na tvorivý výkon. Keďže sa však animovaný film za taký krátky čas vytvoriť nedá, pracoval som tam na jeho torze.

Máš za sebou už viacero hraných a animovaných klipov. Ako vnímaš videoklipovú tvorbu na Slovensku? Ide o produkty zákazkového charakteru alebo o umeleckú formu?

– To závisí od okolností. Aj hudobníci sú často iba chudobní umelci a veľa z nich si musí zarábať niečím iným. Niektoré videoklipy sú zaplatené, iné vôbec. Riadne zaplatený klip majú snáď iba svetové hviezdy a na Slovensku niektorí popoví interpreti. Sledovať dobrý videoklip na veľkom plátne a na monitore, to sú úplne iné zážitky, zároveň je to úplne iné ako film. Pre mňa znamená videoklipová tvorba to, že si môžem „uletieť“, prípadne zaexperimentovať. Chabý záber na nejakého gitaristu alebo speváka pre mňa nie je zaujímavý.

Na konte máš niekoľko animovaných filmov, krátkometrážny dokument (Hviezda), stredometrážny hraný film (Výstava), dve divadelné hry (Plán 9 z vesmíru, Lovec ŠTBákov) a nespočetné množstvo komerčných zákaziek. Považuješ sa ešte za mladého začínajúceho tvorcu?

– Vek je relatívna vec. Táto hranica sa podľa mňa každý rok posúva. Štatisticky je umelec mladý do veku 35 rokov. Tam ešte spadám, ale pomaly sa možno budem presúvať do strednej generácie. Určite sa cítim mlado aj zmýšľaním, je mi bližšia mladšia generácia. No dovolím si tvrdiť, že za tých pár rokov som už niečo urobil. Ak sa chce človek v slovenskej filmovej brandži uživiť a popritom vytvoriť aj vlastný film, má dve možnosti: buď pracuje pre televízie, alebo robí reklamu. Práve v reklame mám už dosť skúseností. Určite mi však chýba, že momentálne nemôžem robiť na svojom ďalšom filme.

Máš na mysli Historky z Miletičky, voľne nadväzujúce na tvoj dokumentárny film Hviezda? V akom štádiu je tento projekt?

– Je vo vývoji. Spolu s Jurom Šlaukom pracujeme na scenári. Je to môj debutový celovečerný film. Zatiaľ sa nám však nepodarilo zabezpečiť dostatočné financovanie. Ide o projekt na pomedzí hraného filmu a dokumentu a to je vlastne aj dôvod, prečo preň zatiaľ na Audiovizuálnom fonde nemali pochopenie ani v jednej z komisií. Zaujímavosťou je, že Emir Kusturica sa ma po zhliadnutí Výstavy pýtal, prečo som ešte nenakrútil celovečerný film. Veľmi sa mu páčila. (Výstava získala minulý mesiac hlavnú cenu na srbskom festivale Küstendorf – pozn. red.)

Podávali ste žiadosť do oboch programov?

– Hej, viackrát sme neuspeli. Myslím, že pre mladého tvorcu je to ťažké, nielen pre mňa, ale aj pre ostatných. V tomto smere by sa ešte AVF mohol nejako ustáliť. Je tu totiž množstvo mladých tvorcov, ktorí na ploche krátkeho filmu preukázali nejakú kvalitu, zaznamenali ohlasy na zahraničných festivaloch, ale je pre nich ťažké získať podporu na ďalší film. Vždy je to boj, pokiaľ človek nechce riešiť politikárčenie. Neviem presne, čo ešte má človek urobiť, aby dostal podporu aspoň na nízkorozpočtový projekt. Pre mladého tvorcu je najdôležitejšia práve možnosť tvoriť. Možno by bolo pre AVF dobré viac sledovať mladých aj z trocha širšieho záberu. Napríklad film Arsy Versy Mira Rema vyhral desiatky cien na festivaloch a ani to nestačilo, aby dostal grant na ďalší film. Teraz už síce finančnú podporu na svoje projekty má, no predtým bol

niekoľkokrát odmietnutý.

Na druhej strane, máme tu celovečerné filmy, ktoré zhltnú desiatky až stovky tisíc eur a po mesiaci v slovenskej kinodistribúcii sa už takmer nikde neobjavia.

– Presne o tom hovorím. A pritom sú to práve filmy mladej a strednej generácie – Dom, Môj pes Killer, Až do mesta Aš, Posledný autobus, Pandy, tWINs –, ktoré boli v poslednom období úspešné, oceňované vo svete, uvádzané na všetkých národných prehliadkach a žiadané na zahraničných festivaloch. Treba si uvedomiť, že táto generácia dokazuje kvalitu, ktorá tu dlho chýbala. Jej príslušníci by mali natáčať čo najviac.

Tebe sa však podarilo nakrútiť Hviezdu a Výstavu (v spolupráci s Petrom Begányim) bez podpory alebo len s minimálnou podporou.

– Krátky film sa dá robiť s nízkym rozpočtom, ale ľudia do toho musia ísť nadšeneckým spôsobom. Čo sa týka producentského zastrešenia, boli tie dva projekty rozdielne. Hviezda vznikla hlavne vďaka nadácii Intenda. V AVF bola podporená až dodatočne, keď bol už film hotový. O podporu Výstavy sme takisto žiadali viackrát, kým nám vyšla žiadosť na produkciu. Pričinil sa o ňu hlavne producent z Piknik Pictures.

Si vyštudovaný animátor, no po škole si presedlal na dokument a hraný film. Čo je ti najbližšie?

– Podľa mňa sa na každý scenár alebo inšpiráciu hodí iné spracovanie. Som z rodiny výtvarníkov, no už na základnej škole sme so spolužiakmi začali natáčať prvé hrané filmy. Potom som chodil na strednú školu úžitkového výtvarníctva, aj keď film ma stále lákal. A napokon som skončil na VŠMU. Pozdávalo sa mi spojenie výtvarného a filmového sveta.

Čo bolo pre teba po absolvovaní vysokej školy prvotným impulzom na návrat k dokumentu a hranému filmu?

– Nakrútil som jeden dokumentárny a jeden hraný film, zároveň však viacero animovaných. Od animácie som nikdy neupustil. Námet Hviezdy by sa na animovaný film nehodil. Hraný film má zasa inú výpovednú hodnotu ako dokument, takže tam to bolo jednoznačné. Mám pocit, že sa u nás príliš škatuľkuje. Ak niekto robí jednu vec, je tu istá nedôvera k tomu, že by mohol urobiť aj niečo iné. Poznám mnohých zahraničných tvorcov, ktorí robia animáciu a hraný film zároveň. Nejde o ojedinelý zjav. Podľa mňa treba skúšať nové veci. Tak žánrové vymedzenie, ako aj experimentovanie so žánrom môže priniesť niečo nové. V rámci animovaného filmu bol napríklad Posledný autobus prelomový, pretože búral hranice medzi hraným a animovaným filmom.

Si známy tým, že máš rád aj béčkové diela, bizarné a zámerne nekvalitné.

– Áno, ide o takzvaný trash alebo o systém, že je to „také zlé, až je to dobré“. Rád sa na tom zabávam. Vo svojej tvorbe sa tým neriadim vždy, hoci občas rád zájdem v citáciách aj k takýmto veciam. Je to moje „guilty plesure“.

Koliduje trash so všeobecne uznávanými kvalitami filmu? Diskvalifikuje takto koncipované dielo samo seba, pokiaľ ide o serióznejší záujem? Narážam teraz hlavne na tvoje divadelné hry.

– Naše divadelné hry majú trochu iné pozadie. Pracovali sme zámerne s nehercami. V prvom prípade sme robili adaptáciu snímky Eda Wooda Plán 9 z vesmíru. Spolu s Lukášom Sigmundom, spoluscenáristom a spolurežisérom ďalšej hry, sme chceli dodržať celý koncept tvorby Eda Wooda, ktorý obsadzoval svojich kamarátov, nehercov a vyhasnuté filmové hviezdy. Nešli sme do toho s tým, že ideme dobyť divadelný svet. Pre našich protagonistov – nehercov – to bola veľká arteterapia. Snímka Hviezda, premietaná pred divadelným predstavením, osvetľovala niektoré príčiny jeho vzniku, takže diváci mohli vidieť a pochopiť, čo sa skrýva za oponou. Film funguje spolu s divadelným predstavením oveľa lepšie a diváci aj lepšie reagovali na divadlo samotné. Lebo je to čistá dekadencia.

A čo váš projekt Pacientárium? Je založený na koncepte „také zlé, až je to dobré“?

– Pacientárium je neformálna umelecká skupina, ktorá nemá žiadne pravidlá, funguje bez programu. Objaví sa z ničoho nič v prípade, že sa rozhodneme urobiť nejakú srandu, ako napríklad tieto divadelné hry. Medzi jej prvé akcie patrila organizácia komiksového workshopu Mrak, kde sme robili komiksy z nákupných vozíkov, štrku a podobných absurdných materiálov. Pacientárium sa nikdy nebralo príliš vážne. To však neznamená, že neparticipovalo na serióznych veciach. Vďaka nemu vznikla aj Hviezda a ďalšie projekty.

V projekte Asociácie slovenských filmových klubov Slovak Shorts I sa objavili oba tvoje filmy. Predtým boli odpremietané na niekoľkých zahraničných festivaloch, kde získali rôzne ocenenia. Považuješ uvedenie v tomto pásme za niečo významné?

– Ak AVF podporuje vznik krátkych filmov, tak by mali mať aj šancu prezentácie pred divákmi. Každý filmový tvorca chce mať svoj film v kine. Som veľmi rád, že sa v spolupráci s ASFK podarilo zrealizovať toto pásmo. Vždy môžeš dať film na internet, ale stále je pekné vidieť ho v kine. Myslím, že aj tie krátke tam patria. Toto pásmo síce nemalo až také marketingové pokrytie ako niektoré iné filmy, no bolo to spôsobené tým, že na propagáciu dostalo menej zdrojov. Nižšia návštevnosť je v každom prípade aj dôkazom toho, aký dôležitý je v súčasnosti filmový marketing.

Šesť rokov si robil programového riaditeľa medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča. Aký význam majú pre teba festivaly? Poznáš ich z oboch strán, aká je teda situácia s festivalmi na Slovensku z pohľadu tvorcu a organizátora?

– Festival je špecifický v tom, že ho ľudia navštevujú zámerne kvôli konkrétnym filmom. A pre filmárov je vždy cenné odpremietať svoj film divákom, ktorí nie sú „náhodní“. Festivalov nie je nikdy dosť, na druhej strane, na Slovensku sa pre ich množstvo nemôže ujsť každému. Možno by bolo dobré urobiť jeden veľký festival pre hrané filmy, jeden pre dokumentárne a jeden pre animované. Nemusí so mnou každý súhlasiť, ale myslím, že mnohé by sa tým zjednodušilo. Momentálne tu máme priveľa festivalov hraných filmov a festival dokumentov tu chýba, ak neberieme do úvahy tie úzko profilované. V Čechách napríklad pôsobili dva festivaly animovaných filmov – Anifest a Anifilm. Mali rovnaké zameranie, museli sa deliť o peniaze a miatlo to divákov. Na druhej strane, ak niekto robí festival zle a príde druhý, ktorý ho predbehne, myslím, že by mal dostať šancu. Festivaly by mali preukazovať kvalitu na všetkých úrovniach. Dnes už nejde iba o kvalitu filmov, ale o celkový zážitok, od správania dobrovoľníkov až po sprievodné akcie. Nakoniec sa to odzrkadľuje aj na štatistikách návštevnosti. Máme tu úbytok divákov.

Je tu nový rok, máš v ňom nejaké plány?

– Chcel by som realizovať hlavne spomínané Historky z Miletičky. Rád by som dostal šancu, tomuto projektu verím. Uvidíme, či sa to podarí, budeme to skúšať všetkými možnými spôsobmi. Miletička je môj zdroj inšpirácie, je to moja srdcová záležitosť, aj keď sa jej vo svojej tvorbe určite nechcem držať navždy. Lákajú ma však aj iné projekty. Rád by som vytvoril ďalší animovaný film, ale ešte neviem kedy, bude to závisieť od času a inšpirácie. Niekoľko nápadov už mám.

Maroš Brojo (programový riaditeľ medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča)