Pokračovanie obsahu:

Rukopis dobrého kameramana je jednoznačný

„Kameramani nie sú exponované osoby, väčšinou stojíme za kamerou,“ hovorí kameraman Norbert Hudec, ktorý je na čele Asociácie slovenských kameramanov (ASK). Pod jeho vedením sa tento rok uskutoční už siedme udeľovanie cien Kamera 2015. S Jarom Vojtekom nakrútil dokumenty Tak ďaleko, tak blízko a Cigáni idú do volieb, momentálne nakrúca celovečerný hraný film Nina Juraja Lehotského, s ktorým pracoval aj na filme Zázrak a študentských projektoch. S Vojtekom a s kameramanom Tomášom Stanekom nedávno dokončili sériu dokumentov Spravodliví pre RTVS.

V novembri sa budú už po siedmykrát udeľovať ceny Asociácie slovenských kameramanov, ktorej si sa stal prezidentom. Čo je hlavným zámerom kameramanských cien?
– Zámer udeľovať ceny sa zhoduje s poslaním celej asociácie, ktorým je poukázať na prácu slovenských kameramanov. Znamená to, že súťažná prehliadka sa vo svojej štruktúre začína pri študentských filmoch a končí až pri prácach našich kameramanov v zahraničných produkciách. To je rozdiel oproti národným cenám, lebo prezentujeme celú slovenskú kameramanskú školu.

Bude tento ročník udeľovania cien v niečom odlišný od predchádzajúcich? Prinesie nejaké zmeny v nadväznosti na zmenu vedenia asociácie?
– V základnej štruktúre odlišný nebude. Kategórie zostanú podobné kategóriám z predchádzajúcich ročníkov. Už v minulosti pribudla kategória televízny seriál, pretože sa u nás zvýšila televízna produkcia a prácu kameramanov musíme reflektovať komplexne a v celom priereze toho, čo sa na Slovensku robí. Hlavná cena sa bude udeľovať za hraný film, druhá kategória je televízny film a seriál, tretia je dokumentárny a krátky hraný film – tieto dve kategórie boli zlúčené už dávnejšie, keď produkcia na Slovensku nedosahovala taký rozsah, aby sme obe samostatne dokázali plnohodnotne zaplniť. Tento rok sa nám to trochu vypomstilo, pretože sa nám prihlásilo množstvo prác. Ešte máme kategóriu reklama a videoklip a napokon kategóriu študentský film. Udeľujú sa ceny za diela posledných dvoch rokov. Samostatná je Cena za celoživotné dielo.

Máme dosť kameramanov na to, aby sa v jednotlivých kategóriách neopakovali tie isté mená?
– To je podobné ako pri športe. Keď je niekto dobrý, tak vyhráva, akurát pri športe je to jednoduchšie, pretože športovci prekonávajú nejaký čas alebo limit. Pri hodnotení umeleckého diela je to odlišné, ale ako už niekoľkokrát ukázala história, aj v umení boli najrešpektovanejší tvorcovia a to platí dodnes. Mien je dosť a tí najlepší by mali získať ocenenie.

Máme aj kameramanov, ktorí obstoja v medzinárodnej konkurencii a môžeme sa nimi chváliť?
– Problém je, nakoľko je naša kinematografia otvorená zahraničným vstupom producentov. Keď kameraman spolupracuje na diele so širším producentským zázemím a distribučným rámcom, než ponúka Slovensko, môže sa dostať ďalej a aj dielo sa môže stať svetovo rešpektovanejšie. No naši tvorcovia robia väčšinou u nás, v Čechách a raz za čas sa niekomu podarí dostať von. Ťažko sa teda môžeme úplne porovnávať. Ale čo sa týka kvality práce, tak problém nie je. Medzi prihlásenými na našu cenu máme filmy, ktoré už boli na festivaloch ocenené priamo za kameru, napríklad Martin Žiaran za Hany alebo Tomáš Stanek za Deti. Medzi prihlásenými je film Koza, ktorý je veľmi dobre reflektovaný aj vďaka kamere, a máme aj ďalšie práce od rešpektovaných autorov, ako sú Martin Štrba, Igor Luther, Ján Meliš, Ivan Finta a ďalší.

Asociácia kameramanov udeľuje svoju cenu každé dva roky už po siedmykrát, z profesijných združení je jediná, ktorá má takú dlhú históriu. V čom vidíš zmysluplnosť tohto podujatia a vďaka čomu sa vám podarilo udržať túto tradíciu?
– Ocenenie Kamera nás kameramanov nejakým spôsobom spája. Za posledných dvadsaťpäť rokov sme v kinematografii prešli obdobím, keď sa netočili filmy, veľa vzťahov sa rozpadlo a zanikli mnohé profesie. Tým, že sa nenakrúcalo, jedna generácia skončila a mladšia generácia nemala dôvod pracovať v niektorých profesiách, keď sa robil jeden film ročne a nikoho by to neuživilo. Kameramani zostali spolu v kontakte aj vďaka tejto cene. Stretli sme sa raz za dva roky, snažili sa pozrieť na svoju prácu komplexne, zodpovedne a profesionálne a povedať si, komu sa ktorá práca podarila najlepšie. A myslím si, že to bolo férové a nekonfliktné. Pri mnohých cenách to majú poroty komplikované, lebo rozhodujú v mnohých rôznych kategóriách. V našej porote sú aj tento rok traja kameramani, pretože sa snažíme mať kameramanský pohľad, aby sme profesijne vedeli povedať, ktoré dielo je najzaujímavejšie a najlepšie.

Do práce kameramanov pred pár rokmi výrazne zasiahli digitálne technológie. Má aj tento fakt vplyv na udeľovanie cien?
– Digitálne technológie zmenili prácu kameramana zásadne, ale na udeľovanie cien to nemá dosah, pretože dielo sa hodnotí ako komplexný prístup kameramana, od uchopenia témy až po finalizáciu obrazu. Kameraman má vždy možnosť vybrať si technológiu a musí s ňou vedieť narábať. Spôsob, ako ju dokáže využiť, sa vždy odzrkadlí na výslednom obraze.

Čo podľa teba filmu a jeho obrazovému vyzneniu digitálne technológie dali a čo vzali?
– Digitálne technológie pomohli hlavne producentom. Zjednodušili výrobný proces najmä vo vzťahu k tomu, že sme si zničili laboratóriá na Kolibe a v Slovenskej televízii. Zaniklo u nás zázemie a všetko sa muselo zabezpečovať zvonku. Filmová technológia sa pre nás stala drahou a logisticky náročnou. Toto obdobie vákua v slovenskej kinematografii sme preskočili alebo obišli, pretože prišla digitálna technológia, ktorá je dostupnejšia a aj vďaka nej sa dnes u nás vyrába viac filmov. Na jednej strane sa zjednodušila práca, no na druhej strane to pre kameramana znamenalo technologickú zmenu. Je výhodou, že moderná technika ponúka viac možností, no vyvíja sa tak neuveriteľne rýchlo, že vzniká veľký nápor na neustále vzdelávanie kameramanov. Pritom ide o náročné technológie, menia sa aj normy.

Vďaka digitálnym technológiám sme však získali technicky kvalitnejší obraz.
– Je dôležité povedať, že sme si neuvedomili, že keď sme v procese výroby filmu jednu fázu obišli, tak sme si to len zjednodušili, vynechať sa nedá. Aj pri digitálnych technológiách by mali nastúpiť profesie a technici, ktorí by na pľaci boli súčasťou kamerového štábu a starali by sa o to, čo s nakrúteným materiálom a ako riešiť celú technologickú časť digitálneho obrazu. Technologická časť, ktorú predstavovali laboratóriá, sa vo svete niekam presunula. My sme ju trochu ignorovali a už je problém vrátiť ju naspäť do reťazca výroby obrazu. Nemalo by to fungovať tak, že niečo len zaznamenáme kamerou a potom s tým niečo spravíme v postprodukcii. Vypadla tu, žiaľ, jedna časť výroby, ktorá môže obraz skvalitniť už pri samotnom nakrúcaní, a to je škoda.

Nové technológie sú oveľa dostupnejšie, aj vďaka nim dnes nakrúca takmer každý. Čo podľa teba robí kameramana dobrým kameramanom? Ak by si rozhodoval v porote, čo by pre teba bolo kritériom dobrého kameramanského výkonu?
– Technológie zobrali mnohým ľuďom a profesiám výlučnosť ich postavenia. Je to cena za slobodu. Technológia je teraz natoľko dostupná, že sa môže realizovať väčšie množstvo ľudí. Dnes sa môže niekto naučiť vytvoriť absolútne vynikajúci obraz za kratší čas, pokiaľ zvládne technológiu. Ak je to talent a dokáže byť konkurenciou profesionálnemu kameramanovi, ktorý prešiel dlhodobým vývojom, desiatky rokov venoval štúdiu kamery, pracoval na rôznych pozíciách, kde sa učil, ako to celé funguje, treba to rešpektovať. Ale je veľký rozdiel medzi prvotným ohúrením, keď je niečo len vizuálne zaujímavé, a obrazovým názorom, v ktorom je viditeľná komplexnosť riešenia. Keď totiž profesionálny kameraman pristupuje k práci, vidieť, že bol prítomný od začiatku diela až do konca a jeho rukopis je jednoznačný. A to by sme mali oceňovať.

Z filmov, ktoré si nakrúcal, mal naposledy premiéru dokument Tak ďaleko, tak blízko režiséra Jara Vojteka na veľmi intímnu tému autistických detí v rodinách. Bolo náročné preniknúť s kamerou priamo do ich sveta? Ako kameru vnímali? Pustili ťa blízko k sebe?
– Náročné to nebolo, len občas sa protagonisti na dohodnuté nakrúcanie necítili a museli sme ho zrušiť. Nedal sa postaviť plán a museli sme rátať s tým, že to možno niekedy nepôjde. Z technologického hľadiska to však bolo jednoduchšie. Nenakrúcali sme na veľkú kameru, vďaka čomu to nebolo rušivé, a robili sme v minimalistickej zostave, v akej Jaro robieva – on, zvukár a ja, čo je najmenšie možné zloženie filmového štábu. Pre samotné nakrúcanie znamenala veľa aj Jarova filmová metóda. On kým pristúpi k finálnemu natáčaniu, tak so svojimi protagonistami dlhé obdobie žije, spoznáva sa s nimi a niektoré veci si aj nakrúca. Keď potom prídeme s ním ako štáb, nevnikneme už do ich súkromia ako úplne cudzí ľudia. Keďže Jara poznajú a akceptujú, je to veľmi prirodzené.

S Jarom Vojtekom si nakrúcal aj film Cigáni idú do volieb o Vladovi Sendreiovi a jeho ceste k voľbám, kde sa nakrúcanie takisto nedalo veľmi plánovať, zvlášť počas volebnej noci...
– To bolo veľmi zaujímavé, lebo pri nakrúcaní sme sa museli rozdeliť. Jaro nakrúcal vo volebnom centre a ja som točil s výjazdovou jednotkou agitátorov, čo prinieslo mnohé humorné a nepredvídateľné situácie. Mali sme dohodu, že si budeme pravidelne volať a informovať sa, pretože bolo veľmi dôležité komunikovať o tom, čo má kto nakrútené a čo ešte treba natočiť, aby sa to dalo dať dokopy. A to bolo niekedy naozaj náročné, lebo obaja sme zároveň boli súčasťou diania a museli sme neustále udržiavať pocit dôvery a priateľstva s našimi protagonistami.

Aktuálne nakrúcaš s Jurajom Lehotským nový film Nina o mladom dievčati, ktoré prežíva náročnú situáciu rozvodu svojich rodičov. Rozlišuješ prístup k téme, keď nakrúcaš hraný alebo dokumentárny film?
– Kameraman si počas rokov vytvorí svoj rukopis. Každý jeden má prioritu v niečom, podľa čoho pri pozeraní filmu vieme povedať, kto za kamerou stál. Či v hranom, alebo dokumentárnom filme.

S Jurajom si nakrúcal aj Zázrak, kde bola kamera veľmi civilná. Pre slovenské filmy v súčasnej vlne sociálnych drám je príznačná dokumentaristická práca s kamerou. Vyžaduje si to podľa teba téma alebo je to len módne?
– Pri Zázraku vychádzal príbeh z toho, že kamera žila v priestore s ľuďmi, preto bola z ruky a civilná. Možno to je do istej miery aj módne, ale predovšetkým je to pre kameramana aj pre celkové vyznenie diela veľmi uvoľňujúce, všetko potom ide plynulejšie. Nemala by sa však z toho stať nejaká dogma. Pri Nine o tom teraz veľa hovoríme, pretože niektoré veci chceme robiť inak, no téma ma ťahá do živočíšnejšieho používania kamery, keď sa hýbe po pľaci, lebo je to tak napísané a mám pocit, že je to už v pôvode celého diela, no zároveň sa snažíme používať aj iné postupy ako pri Zázraku.

V prípade týchto filmov ide o podobné témy. Mladé dievča v zložitej životnej situácii. V čom je to iné?
– V Zázraku išlo o príbeh iba jedného človeka, Ely, ktorá bola snáď v každom zábere. Nina je mladšia a jej svet nie je taký drsný, ako bol Elin. Jej videnie je detskejšie, nie také surovo realistické. Je tam aj rodina a aj príbeh je trochu iný. V Zázraku boli vzťahy narušené, dalo sa odstrihnúť a byť iba s hlavnou hrdinkou. Nina je aj príbeh o rodine a vzťahy v nej by sa mali viac rozprestrieť a nájsť v nich väčšia jemnosť.

Ako si prijal fakt, že Juraj urobil zásadné rozhodnutie zmeniť hlavného hrdinu z chlapca na dievča? Malo toto rozhodnutie nejaký vplyv aj pre teba ako kameramana?
– Prekvapilo ma to, ale Juraj na tom projekte stále pracoval a ja som vedel, že sa ho snaží dostať do podoby, v ktorej sa mu lepšie podarí rozvinúť príbeh a presnejšie vyjadriť, čo potrebuje. Niektoré veci ostávajú v príbehu rovnaké, pre mňa je rozdiel v tom, že inak sa točí a svieti portrét dievčaťa, ktoré má v sebe väčšiu jemnosť než chalan, ktorý môže vyzerať drsnejšie. Ženská postava je však pre mňa zaujímavejšia, pretože ma baví hľadanie odtieňov jemnosti v drsnom prostredí.

S Jurajom sa poznáte už od strednej školy, natáčal si s ním aj školské filmy. Nakoľko spolu hovoríte o tom, aké má byť obrazové vyznenie filmu?
– S Jurajom vždy pracujeme intenzívnejšie, pretože sa poznáme dlhé roky, to je dobrý základ. Ale predovšetkým zvyčajne pracujem tak, že keď režisér príde so scenárom, po prečítaní sa ho spýtam, o čom to je. Aby som vedel, či to, čo som si prečítal a pochopil po svojom, je naozaj to, čo chcel povedať. Je pre mňa dôležité vedieť, čo chceme filmom vyjadriť, lebo od toho sa môžeme odpichnúť a ľahšie viem prísť s obrazovým riešením, ktoré s témou korešponduje.

Rodia sa tvorivé dvojice na pľaci alebo počas práce vznikajú medzi tvorcami priateľstvá?
– Už na škole by mala filmárska komunita spolu žiť, aby mali ľudia k sebe o niečo bližšie. Ale možno to je len náš slovenský prístup. Vo svete sa to bežne robí tak, že keď je veľká produkcia, zavolá sa napríklad fínsky kameraman, dostane scenár, odsúhlasí sa mu honorár, príde, natočí to a ide domov. Ale ja si myslím, že pochopenie alebo väzba medzi režisérom a kameramanom, aká funguje v našich končinách, je dôležitá. Niekedy viem režisérovi vyjsť v ústrety vopred, lebo si rozumieme a viem, čo myslí. Keď sa má podariť dobré dielo, je dôležité, aby ľudia boli profesionáli, ale rovnako dôležité je, aby na pľaci bola dobrá atmosféra a ľudia spolupracovali, pretože film vytvárame spolu.

Robíš radšej na väčších či menších produkciách?
– Chcel by som robiť vo veľkých produkciách, v čo najväčších... (smiech). Závisí to od projektu, ale určite by som chcel mať veľký kameramanský set. Na Slovensku už máme ľudí, ktorí poskytujú zázemie v oblasti kamerovej a osvetľovacej techniky, gripu, gradingu, vieme s tým robiť a je to na dosť vysokej úrovni. Je to obrovský skok od 90. rokov minulého storočia, ktoré si pamätám ako obdobie, keď u nás nebolo nič. Treba to už len zastrešiť a dať dokopy. Je to iba otázka dolaďovania.

Aké máš ďalšie plány s asociáciou kameramanov?
– Cenu Kamera robíme opakovane a chceme, aby bola aj tento rok pripravená čo najdôstojnejšie a aby sa vďaka nej ukázala kvalita kameramanskej práce. Ako zásadnú však vidím potrebu prehĺbiť historickú kontinuitu kameramanskej práce na Slovensku spracovaním histórie a generačným prepojením v rámci asociácie. Chýba nám jedna medzigenerácia kameramanov. Patrím k jedným z prvých absolventov kamery na VŠMU, naši pedagógovia boli absolventi pražskej FAMU. No medzi nimi a nami sú kameramani, ktorí takisto študovali v Prahe, ale ostali tam žiť aj pracovať, pretože tu nemali príležitosť uplatniť sa. Chcel by som obe generácie prepojiť, aby u nás fungovala kontinuita, pretože keď budeme mať historickú spojitosť, nestane sa nám to, čo iným profesiám – že sa rozpadli. A takisto by som bol rád, aby ASK v čase rýchleho vývoja technológií prispievala ku skvalitňovaniu znalostí a práce kameramanov.

Simona Nôtová
FOTO: Miro Nôta