Kino Lumière v novembri:

Po stopách Alphavillu

Pred akýmkoľvek bližším a konkrétnejším odporúčaním z Filmotéky Kina Lumière na mesiac november je nutné priznať, že program je kvalitný a hodnotný ako celok. Aby však toto tvrdenie nevyznelo ako fráza z úst nepoučenej hlásateľky, predsa len sa dá za týmto celkom uvidieť určitý rez, hĺbka alebo zámer, ktorý bol možno sprvu ukrytý aj dramaturgom. Cyklus Vlak zvaný film netreba divákovi špeciálne predstavovať a chváliť ho, ide o tematiku rozvíjanú počas celého roka a ten, kto venuje trochu pozornosti Kinu Lumière, akiste tento cyklus pozná. Popri vrcholiacich Vlakoch a priestore pre slovenskú kinematografiu (predovšetkým tvorbu režiséra Jána Zemana) sa Filmotéka tento mesiac venuje najmä francúzsko-talianskej kinematografii 60. a 70. rokov. Centrálnymi postavami, okolo ktorých sa dramaturgický plán krúti, sú Pier Paolo Pasolini a Alain Delon.

Ťažisko filmového novembra v Lumièri je ukotvené práve vo francúzskej a v talianskej kinematografii v období, keď sa vyrovnáva s vplyvnou bazinovskou náukou, určujúcou rolu filmu ako záznamu skutočnosti. V tomto období sa vnímanie filmu mení smerom k uchopeniu filmu ako zložitého textu, ktorý nesie posolstvo komunikujúce s divákom. Takýto prístup, keď sa odkladá vzťah filmu a skutočnosti a ťažisko sa presúva k vzťahu medzi filmom ako nositeľom in-formácie a divákom, ktorý je ním formovaný, sa nazýva semiotický a postupom času sa práve v 60. rokoch stáva symptomatickým. Sám Pasolini sa horlivo teoreticky zapájal do diskusií, v ktorých sa mali rozriešiť základné semiotické problémy – napríklad aká časť filmu je najmenšou významovou jednotkou, prípadne či je možné, aby film vytvoril slovník a systém ustálených znakov a významov.

Preto za centrálny film celého mesiaca považujem Alphaville režiséra Jeana-Luca Godarda, paradoxne zo sekcie Tandem. Hoc ide o film žánru sci-fi, predsa len veľa vypovedá práve o tejto situácii okolo roku 1965, keď vznikol. Hoci je tu prítomné odosobnenie a existenciálna vyprahnutosť supermoderného mesta, nie je to to najdôležitejšie. Najdôležitejšie je splietanie štruktúr, tvorba systémov. V architektúre mesta je to centrálny počítač, okolo ktorého je celá spoločnosť usporiadaná. V štruktúre jazyka filmu sú to zábery na blikajúce svetlá, signály, zvláštna hrdelná hlasová komunikácia superpočítača, až po úroveň miesenia rôznych znakových systémov a umeleckých druhov – literatúry, divadla, hudby a predovšetkým filmu.

odporúča estetik filmu Juraj Oniščenko
FOTO: archív SFÚ