Jaroslav Hochel

filmový publicista

Minulý mesiac som mal tú česť byť členom poroty festivalu študentských filmov Áčko, čo znamenalo pozrieť si 35 hraných, dokumentárnych i animovaných filmov z tvorby poslucháčov Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, teda mladých ľudí, ktorí sa filmárskemu remeslu ešte len učia, respektíve svojím absolventským filmom preukazujú, že sú pripravení na profesionálnu dráhu vo svete audiovízie. Ocitol som sa v podobnej úlohe už aj v minulosti a občas to bolo veru náročné. Medzi posudzovanými dielkami sa našla aj nuda, balast, školácke prešľapy či prázdne predvádzanie sa. Víťazov sme napokon vybrali, ale nebolo to ľahké.

Tohto roku som súťažné snímky sledoval so zatajeným dychom. Bol to priam gejzír nápadov, entuziazmu, tvorivej odvahy... Originálne témy uchopené kreatívnym spôsobom, spracované s mladíckym nadšením a so snahou vydať zo seba to najlepšie. Len tak pars pro toto: Lena Kušnieriková v dokumente Ahoj Láska obdivuhodne prenikla do ľudskej intimity v sociálnom prostredí, kde to určite nebolo ľahké. Michal Blaško ako scenárista i režisér vybrúsil do podmanivej podoby jednoduchý príbeh o mladíkovi, ktorý sa stane svedkom násilného incidentu v autobuse. Hravé animované Kovbojsko Dávida Štumpfa pôsobí, akoby si ho autor urobil len tak mimochodom pre radosť...

Na študentských filmoch sa každoročne podieľajú desiatky mladých ľudí. Je mi vždy akosi smutno, keď mi utkvie v pamäti meno talentovaného tvorcu a o niekoľko rokov neskôr ho – v lepšom prípade – zachytím v záverečných titulkoch tuctového seriálu komerčnej televízie. V tom horšom je podpísaný pod reality show, ktorá nemá už nič spoločné nielenže s umením či remeslom, ale ani s etikou tvorby. A potom je tu svet reklamy, v ktorom ani nevieme, kto presne sa stratil, lebo reklamy záverečné titulky nemajú. Ich tvorcovia – mám dojem – žijú v uzavretom svete, v ktorom si aj ocenenia zvané Zlatý klinec navzájom udeľujú, no tie mi skôr pripadajú ako klince do rakvy talentu tvorcov (ktorí možno kedysi vyhrali Áčko).

Chápem, že aj absolventi filmových škôl potrebujú z niečoho žiť, živiť rodinu, splácať hypotéku... Menej už beriem argument, že v prostredí reklamy sa mladí filmári naučia remeslu, ktoré potom úžasným spôsobom zužitkujú pri tvorbe artových filmov. Neverím totiž, že je návrat zo sveta komercie a reklamnej pozlátky do sveta skutočnej umeleckej tvorivosti systémovo možný a že môže byť prínosný.

Nemám patent na rozum ani návod na riešenie. „Trh“ umeleckej kinematografie zrejme všetkých absolventov neuživí. A každý ani nemôže byť novým Bergmanom či Dušanom Hanákom. Zdá sa mi však dôležité, aby mal tú ambíciu a poctivo sa o to snažil.