Slovenské filmy bez protekcie

V marci 2010 sme sa zaoberali témou uvádzania slovenských filmov v českej distribúcii v ére samostatného Slovenska, teda od roku 1993 do konca roku 2009. Teraz nás zaujíma, či a ako sa situácia v tejto oblasti za posledných päť rokov zmenila.

Po rozdelení Československa a vzniku dvoch samostatných republík sa v Česku stali zo slovenských filmov zahraničné diela. Je pre ne dlhá spoločná minulosť i koprodukčná súčasnosť oboch krajín výhodou? Spočiatku sa zdalo, že áno. V prvom období, v rokoch 1993 až 2000, vzniklo len 22 filmov, ale všetky s výnimkou Jaškovho sna Eduarda Grečnera boli uvedené v českej distribúcii! A sedem titulov je dodnes v prvej desiatke najnavštevovanejších slovenských filmov v Českej republike po roku 1993.

Druhé obdobie, tvorené rokmi 2001 až 2009, bolo síce pre slovenskú kinematografiu oveľa plodnejšie, pretože vzniklo 69 titulov, ale do českých kín sa z nich nedostala takmer štvrtina (17 filmov, čo je 24,63 %). A ak by sme počítali len slovenské a majoritné projekty, tak diváci v ČR nemali šancu vidieť takmer polovicu z nich! Pre toto obdobie je charakteristický nástup multiplexov a prehlbovanie jazykovej bariéry.

A čo prinieslo obdobie rokov 2010 až 2015? Predovšetkým veľký nárast domácej tvorby. V rokoch 2010 až 2014 vzniklo 91 slovenských filmov a po prirátaní noviniek s rokom výroby 2015, ktoré mali distribučnú premiéru k 31. 8. 2015 – teda k termínu, ku ktorému sme získali údaje od Únie filmových distribútorov Českej republiky –, ich počet vzrastie na 96. Z nich 35 (36,46 %) nebolo uvedených v českej distribúcii. Po odrátaní minoritných koprodukcií (až na dve výnimky to boli koprodukcie s Českou republikou) sa tento podiel výrazne zvýši. V období od 1. 1. 2010 do 31. 8. 2015 vzniklo a distribučnú premiéru malo až 67 slovenských alebo majoritne koprodukčných filmov, no až 35 (52,24 %) z nich doteraz neuviedli v českej distribúcii. Viac než dve tretiny z neuvedených filmov (22) tvoria dokumenty.

Z 91 všetkých slovenských a koprodukčných filmov vyrobených v rokoch 1993 až 2009 sa ich do českých kín dostalo 66 a spolu ich videlo 5 144 127 divákov. Ich podiel na celkovej návštevnosti v ČR bol 2,83 %, teda porovnateľný s návštevnosťou klubových titulov. Štyridsaťdva čisto slovenských filmov a majoritných koprodukcií videlo 1 777 364 divákov, čo je 34 % z návštevnosti všetkých slovenských titulov v tomto období. Treba však zdôrazniť, že až 929 288 divákov prišlo na koprodukčný film Juraja Jakubiska Bathory (2008). Vďaka tomu bola priemerná návštevnosť na jedno predstavenie majoritne slovenského filmu v Česku 53,46 diváka. Bez Bathory by klesla na 26,81 diváka, ale aj tak je to slušný výsledok, ak zvážime, že priemerná návštevnosť na predstavenie v ČR v roku 2009 bola 30,92 diváka.

V období od 1. 1. 2010 do 31. 8. 2015 videlo 39 majoritne slovenských filmov a pásiem, ktoré mali premiéru v českých kinách, 292 758 divákov. Z toho 71 456 (24,41 %) ich prišlo na rozprávku Alice Nellis Sedem zhavranelých bratov (2015), ktorá sa po troch mesiacoch v kinách dostala medzi desať divácky najúspešnejších slovenských filmov v českých kinách po roku 1993. Tento úspech aj počet slovenských filmov v českej distribúcii by nás mohol tešiť. Veď za posledných 6 rokov sa ich premietalo len o 3 menej než za predchádzajúcich 17 rokov! Keď sa však bližšie pozrieme na ich výsledky, počiatočná radosť vyprchá. Tých 292 758 divákov znamená veľmi výrazný pokles priemernej návštevnosti na predstavenie – z 53,46 na 17,45 diváka! Z tohto priemeru vyčnieva len zopár titulov – predpremiérové uvedenie filmu Koza (80,75), Nickyho rodina (54,87), Všetky moje deti (43,93) či Absolventi/Sloboda nie je zadarmo (39,12). Na druhej strane až 13 filmov malo priemernú návštevnosť na predstavenie nižšiu ako 10 divákov.

Podobné je to aj s nasadením slovenských filmov v českých kinách. Až 21 filmov malo menej ako 100 predstavení. A 5 z nich dokonca menej ako 10. A len 9 slovenských filmov videlo viac ako 10 000 českých divákov. Naopak, až 21 filmov malo návštevnosť nižšiu ako 1 000 divákov (čiastočné výsledky návštevnosti nájdete v tabuľke nižšie).

Podiel premiérových majoritne slovenských filmov na celkovej návštevnosti v českých kinách postupne klesal. Zatiaľ čo v období rokov 1993 až 2009 tvoril 2,10 %, od roku 2010 do konca augusta 2015 to bolo už len 0,44 %, vďaka čomu klesol celkový podiel za obdobie 1993 – august 2015 na 1,37 %.

Slovenské filmy uviedlo v ČR za posledných päť rokov 14 distribučných spoločností. Najviac (7 filmov) distribuoval Artcam, nasledovaný Bontonfilmom a spoločnosťou Mirius FD (po 4). Práve Artcam prišiel so zaujímavým projektom putovnej prehliadky slovenských filmov v ČR, ktorá však po dvoch ročníkoch (2013 a 2014) už tohto roku nepokračuje. Přemysl Martinek, výkonný riaditeľ Artcamu od júla 2008 do apríla 2015, v súčasnosti umelecký riaditeľ slovenského MFF Febiofest, hovorí: „Dôvod vzniku tejto prehliadky bol jednoduchý. Chceli sme vrátiť pestrú ponuku slovenských filmov českým divákom. Pracovali sme s producentmi aj na predaji ich filmov do Českej televízie, nasadzovali ich na VOD platformy. Verili sme, že je to pre divákov i filmárov výborný servis a že o divákov a publicitu nebudeme mať núdzu. Ukázalo sa však, že českých novinárov ani verejnosť slovenské filmy veľmi nezaujímajú, a tak sme veľmi rýchlo zistili, že budujeme dlhodobejšiu platformu, ktorá bude pomaly vracať slovenský film do povedomia divákov, a že náš projekt nebude mať napriek historickej a jazykovej blízkosti žiadnu protekciu, práve naopak. Postupne sa to lepšilo a ukázalo sa, že tento cyklus je cenným nástrojom predovšetkým pre českých koproducentov slovenských autorských filmov.“ Ako to teda vyzerá s tretím ročníkom projektu? „Chceli sme ho usporiadať v inom termíne, pretože na jeseň distribútori nasadzujú svoje kľúčové artové tituly a v kinách je aj celý rad festivalov a prehliadok. No či bude projekt pokračovať na začiatku roku 2016, to v tejto chvíli netuším,“ odpovedá Martinek. (Súčasné vedenie Artcamu do uzávierky Film.sk na túto otázku neodpovedalo – pozn. redakcie.)

O súčasnú slovenskú filmovú produkciu sa zaujíma aj Asociácia českých filmových klubov (AČFK). Jan Jílek, ktorý má v AČFK na starosti filmové akvizície, vysvetľuje: „Vzhľadom na to, že distribuujeme okolo päť nových filmov ročne a prioritu majú západoeurópske produkcie, musíme byť ako distribútor veľmi prieberčiví. Nemám žiadny špeciálny label pre súčasný slovenský film, ale máme ročne jedno-dve okná, ktoré sa snažíme zaplniť zásadnými českými dokumentmi, a v prípade filmov, ktoré nás nadchnú a omráčia, prenecháme tieto okná veľmi radi a ochotne slovenskej produkcii, čo sa presne stalo tohto roku. Koza i Eva Nová na veľkých festivaloch úplne prevalcovali spiaci český film (s výnimkou Danielovho sveta v Berlíne) a v obrovskej konkurencii stoviek filmov z celého sveta sa dokázali presadiť, získať ceny, skvelé recenzie v top časopisoch i world sales agentov. V prípade Kozu neočakávame veľké čísla v návštevnosti, u Evy Novej sme vzhľadom na prítomnosť Emílie Vášáryovej väčší optimisti.“ A aké faktory ovplyvňujú podľa Jílka uvádzanie slovenských filmov v českých kinách a ich návštevnosť? „Toto je veľmi zložitá a široká otázka. Záleží na desiatkach faktorov: na veľkosti filmu, prítomnosti českej koprodukcie, prítomnosti Českej televízie v koprodukcii, hereckom obsadení, mene režiséra, distribučnej spoločnosti uvádzajúcej film, nasadení či nenasadení vo viacsálových kinách, rozpočte na propagáciu, komunikácii s kinármi a podobne.“

Ako vidieť – napriek uvedeným štatistikám –, českí distribútori na slovenský film nezanevreli a snažia sa ho aj naďalej sprostredkovať divákom. A hoci sa už roky uvažuje o titulkovaní slovenských filmov pre české kiná, doteraz sa nenašiel nikto, kto by to uskutočnil. Distribútor sa radšej uchýli k dabingu, ako to bolo napríklad pri filme Rukojemník, ktorý mal aj iný distribučný názov – Jak jsme hráli čáru. Hoci podľa ohlasov v českej tlači dabing filmu skôr uškodil, než pomohol, s vyše 21 000 divákmi sa stal štvrtým najnavštevovanejším slovenským filmom v ČR od roku 2010. Návštevnosť najnovších titulov (Sedem zhavranelých bratov, Rytmus: Sídliskový sen) je možno blýskaním sa na lepšie časy. Ale návrat slovenských filmov do povedomia českých divákov je ešte stále behom na dlhú trať.

Miro Ulman