Nezlomní superhrdinovia

Vznik filmu je náročný proces, o tom niet pochýb. Dá sa to stroho skonštatovať, ale čo sa za tým skrýva? Ak je niečo náročné, žiada si to podrobnejší pohľad, ktorý môže byť o to zaujímavejší. V mesačníku Film.sk prinášame seriál, v ktorom počas roka prevedieme čitateľov rôznymi fázami tvorby a výroby filmu až po jeho verejnú prezentáciu. V aktuálnej časti priblížime, čo všetko sa skrýva za profesiou produkčného, ktorý má v štádiu filmovej výroby plné ruky práce.

Produkcia je sama osebe široký pojem. Filmová produkcia má svoju hierarchiu, preto poďme po poriadku. Pripomeňme si, že filmový projekt zastrešuje producent, respektíve produkčná spoločnosť. Tá je zodpovedná za zabezpečenie finančných prostriedkov, výber témy a stáva sa celkovým garantom projektu. Výkonný producent „míňa“ peniaze – pripravuje rozpočet, zostavuje štáb, na jeho pleciach leží administratíva. A vedúci výroby, hovorovo produkčný, je človek, ktorý zaistí všetko ostatné. Mohli by sme ho charakterizovať ako organizačno-kreatívneho pracovníka, ktorý musí vždy nájsť nejaké cestičky, ako zabezpečiť hladký priebeh vzniku filmu – či už počas prípravy na nakrúcanie, výroby alebo postprodukcie. Taká je teória.

Teória a prax
V praxi to však býva rozmanitejšie. Slovenský audiovizuálny priestor je malý, preto sa niektoré pozície prepájajú. A to rôzne. Napríklad mnohí dokumentaristi si založili vlastné filmové spoločnosti, ktoré sa stávajú značkou, a produkčná Simona Hrušovská v tejto súvislosti vysvetľuje: „V niektorých prípadoch je režisér, respektíve jeho firma, aj producentom svojho diela. Počas prípravnej fázy sa sčasti podieľa na filme ako producent – tvorí rozpočet, chodí na pitching fóra, hľadá koproducentov, vhodné kontakty a podobne. Avšak tesne pred nakrúcaním a počas neho sa ako režisér musí sústrediť hlavne na umeleckú zložku a nemôže riešiť záležitosti týkajúce sa rozpočtu. Preto si najíma výkonného producenta. V ideálnom prípade si najíma výkonného producenta už na začiatku projektu.“ Inak to zväčša funguje v televíznej seriálovej tvorbe. Pozície a ich náplne sa pri výpravných projektoch dodržiavajú dôslednejšie, dalo by sa povedať, že hierarchia sa dokonca rozrastá o nové pozície. Televízia sa v takom prípade stáva producentom a externe si najíma výkonného producenta, štáb a celé produkčné zázemie. Vedúci výroby sa pre veľký obsah administratívnej práce sústredí na kancelársku prácu – harmonogram, organizáciu, zmluvy –, zatiaľ čo vedúci nakrúcania zabezpečuje plynulý chod na pľaci.

Veľké produkcie
Podobne rozvetvené je to pri nakrúcaní historického kostýmového filmu. Ide o väčší objem práce, štáb sa rozrastá o odborníkov v rôznych sférach – od architektov cez kostymérov a rekvizitárov až po ostričov kamery či švenkerov a ďalšie špecifické profesie. Preto je nevyhnutná precízna príprava časových dispozícii celého projektu. „Robia sa veľmi podrobné denné dispozície. Obrazy sa, samozrejme, nenatáčajú chronologicky, skáču podľa možností hercov, priestorov, počasia a iných faktorov, takže musíte dohliadať na veľa vecí súčasne – napríklad na počasie, keď točíte dve na seba nadväzujúce scény s týždenným rozdielom a nesedí svetlo. Tak sa môže natáčanie posunúť o dve hodiny skôr. Ale potom môže vzniknúť problém, keď sa deň predtým točilo dlho a sú tu odborové zložky, ktoré vyžadujú istý počet hodín pauzu – zrazu to nevychádza. Alebo mešká herec či maskér alebo sa stratí či zabudne dôležitá rekvizita. Čiže stále sme v strehu a musíme dohliadať aj na ostatné zložky výroby filmu. Platí, že čím viac ľudí na filme pracuje, tým viac ,časovaných bômb‘ môže vybuchnúť,“ ozrejmuje Simona Hrušovská, ktorá sa podieľala na produkcii rozprávky Láska na vlásku (r. Mariana Čengel Solčanská).

Práca ma dokumentoch
Dokumentárny film si spravidla vyžaduje komornejšie obsadenie štábu a povedzme „iný druh nasadenia“. Kým v hranom filme je objem práce väčší, no produkčná práca sa obyčajne rozloží medzi viaceré zložky, v dokumente to zvyčajne neplatí. Vyskytujú sa aj extrémy, ako to bolo napríklad v prípade niektorých projektov dokumentaristky Zuzany Piussi alebo dokumentu Kauza Cervanová Roberta Kirchhoffa. S oboma autormi spolupracoval produkčný Robert Zipser. Na snímke Od Fica do Fica tvorili štáb len dvaja ľudia – Zuzana Piussi ako režisérka a kameramanka a Robert Zipser v úlohe produkčného, asistenta zvuku aj réžie a vodiča. Výhodou takéhoto ozaj komorného štábu je, že sa ľahšie dostane k veľkým výpovediam. Protagonisti nie sú „preľaknutí“ z množstva ľudí a veľkej techniky, preto sú ich reakcie často spontánnejšie a úprimnejšie. Zipser zároveň pripomína, že dokument prináša nepredvídateľné situácie, a preto treba byť pripravený na 120 percent. Nemožno sa spoliehať len na predstavy režiséra, treba počítať aj s tým, čo sa môže stať. Dokument je živý organizmus, do ktorého možno v procese výroby vstupovať a ovplyvňovať ho, čo má svoje výhody. „Veľakrát sa mi pri nakrúcaní v nejakej lokalite stalo, že som naďabil na človeka, ktorý sa spontánne stal postavou nášho filmu. Potom je už na umení režiséra, ako spontánnu situáciu využije a ako improvizuje v prospech filmu,“ hovorí Robert Zipser.

V súvislosti s improvizáciou je významná autentickosť prostredia a účinkujúcich. Produkčný pracuje s nehercami a to si vyžaduje citlivé zaobchádzanie – či už ide o oslovenie protagonistu do filmu, alebo hoci o vysvetlenie dámam, že vyzerať upravenejšie, než bývajú bežne doma, nie je v dokumente žiaduce. V hranom filme sa s podobnými problémami nestretneme, herci sú na pľaci sústredení, pripravení a oboznámení so svojou hereckou úlohou. Čo sa týka prostredí, nie je to jednoznačné. Do historickej pamiatky – napríklad do hradu – by sa ľahšie dostal malý štáb dokumentárneho filmu ako mnohopočetný štáb výpravnej rozprávky. Na druhej strane, hraný film si vie vypomôcť aj ateliérmi a nemusí do takej miery dbať na autentickosť. Predstavme si však, že by sa scéna rozhovoru patalógov z dokumentu Kauza Cervanová natáčala v umelo vytvorenom prostredí v ateliéroch.

Kauza Cervanová je špecifická jednak tým, že natáčanie trvalo sedem rokov, a jednak tým, že sa na nej podieľali dvaja produkční. Spolu s Robertom Zipserom na projekte pracovala aj Oľga J. Hromkovičová. Podľa nej musí produkčný vedieť vybaviť a vyriešiť všetko, nikdy si nemôže povedať, že na to a to neostal čas, lebo ochorel, a podobne. V produkcii prosto neexistuje „nedá sa“. „Keď ma vyrazia dverami, vrátim sa oknom. Čím väčšia výzva, tým väčšie nasadenie do projektu vkladám,“ vysvetľuje Oľga J. Hromkovičová. Takisto zdôrazňuje, že najdôležitejšia je dokonalá príprava. Ak je všetko precízne pripravené, natáčanie je už iba radostná čerešnička na torte, keď všetko ide, ako má. No zároveň podčiarkuje, aké dôležité je udržiavať na pľaci dobrú atmosféru. „Produkčný, to je taký hromozvod pre celý štáb.“

Trpezlivosť a kontakty
Dôležité sú nesporne kontakty. Na základe nich a „božskej trpezlivosti“ sú produkční schopní vybaviť aj ozaj ťažké zadanie, ako napríklad presvedčiť majiteľov továrne na výrobu mydla, ktorá bola roky zavretá, aby znovu spustili prevádzku, ako sa to stalo vo filmovej poviedke Zuzany Liovej, nakrútenej do projektu Slovensko 2.0, alebo vybaviť natáčanie v cele smrti, čo bol prípad dokumentu Kauza Cervanová. Spokojnosť režisérov a producentov s prácou produkčných im zaisťuje kontinuálnu spoluprácu.

Keby sme sa teda pokúsili redefinovať úvodnú charakteristiku profesie produkčného, azda by na to stačili dve slová – nezlomní superhrdinovia.

Pavla Rachelová ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: londonfilmproducer.com