V rukách máte novembrové vydanie Film.sk. Štandardné, hoci pri pohľade na rubriku Recenzia vyzerá ako špeciálne. Je v nej až päť textov. Už to je nezvyčajné. No stalo sa to  pre výnimočnú situáciu – v kinách je pätica nových slovenských filmov. To je dobrá správa. To, že sa stretli v jednom období, už také dobré byť nemusí. Uvidíme, ako si diváci rozložia sily. Takže pre úplnosť, recenzujeme filmy Anton Srholec (r. A. Čermáková), Čakáreň (r. P. Korec), Čistič (r. P. Bebjak), Farby piesku (r. L. Kaboš) a Wilsonov (r. T. Mašín).

Život slovenských filmov v domácom distribučnom priestore mapujeme pravidelne. Ako to však s nimi vyzerá v Česku? Výsledky zväčša potvrdzujú, že tam nie sú „ako doma“. Jednoduché konštatovania tohto typu však nie sú na mieste. Téma čísla prináša oveľa podrobnejší rozbor situácie a pozerá sa na vec z viacerých uhlov.

O tom, v akých podmienkach tvoria slovenskí kameramani, hovorí Norbert Hudec v rubrike Rozhovor. Dostal aj otázku, či máme na Slovensku kameramanov, ktorí obstoja v medzinárodnej konkurencii. Jeho odpoveď sa začína tým, že v našej kinematografii je problém s otvorenosťou zahraničným vstupom producentov a väčšina domácich kameramanov má len lokálnu skúsenosť. Pokračuje však, že v kvalite ich práce problém nevidí. Tí najlepší za posledné dva roky získajú v novembri cenu Kamera 2015.

Hudec zároveň konštatuje, že aj vďaka dostupnosti digitálnej technológie sa zvyšuje produkcia filmov. Lenže ani toto konštatovanie nezostane trčať ako strohé pomenovanie celkovej situácie. Má to svoje „ale“ a Hudec tému rozvíja, až sa dostane k tomu, že obrazový názor je niečo iné ako len ovládanie technológie.

Budúce číslo už v počte recenzovaných slovenských filmov nebude výnimočné. Možno však ukáže výnimočnosť toho jediného – Evy Novej.

Daniel Bernát