KATARÍNA HLINČÍKOVÁ

V redakcii Film.sk sme sa rozhodli vrátiť k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia vlaňajšej absolventky dokumentárnej tvorby na VŠMU v Bratislave Kataríny Hlinčíkovej.

Zhruba na konci bakalárskeho ročníka som si začala uvedomovať, že je načase získavať profesionálne skúsenosti. Z okolia som poznala takýto model fungovania: chlebovka v televízii, tvorba zákazkových filmov pre inštitúcie alebo občianske združenia ako zdroj príjmu a popritom snaha dosiahnuť najvyššiu métu – tvoriť autorské diela. Tak nejako som sa do toho chcela napasovať aj ja.

Veľmi si vážim, že som mohla ešte na škole pracovať na projekte Iné ženy, veľkou vecou bol aj televízny seriál Fetiše socializmu. Veľmi veľa som sa naučila aj pri bežných natáčaniach TV relácií, ako sú Umenie a Cesta.

Škola mi dala najmä filozoficko-teoretický základ. Prehĺbila moju fascináciu dokumentmi a lásku k nim, obohatila a nasmerovala moje nazeranie na proces tvorby. Očakávania pedagógov na réžii boli vždy viac orientované na zmysel, myšlienku a autorský vklad, aj keď išlo o najjednoduchšie cvičenia, ako napríklad pracovný postup. Doteraz mi v ušiach znejú slová Jara Vojteka, že nech robí akúkoľvek prácu, pýta sa: „Čo je za tým? Ako to možno spraviť inak? Ako to vidím ja?“ Alebo Roba Kirchhoffa: „Natočte film, aký chcete sami vidieť!“

Väčšinu praktických poznatkov som však získala až hodená do vody, keď som pracovala s profi štábmi. Musela som sama prísť na to, ako fungovať na pľaci, ako rozprávať s jednotlivými členmi štábu, aké sú kompetencie režiséra, ako točiť tak, aby som si v strižni netrieskala hlavu o stenu pre nekompatibilný materiál (občas si ju aj tak trieskam).

Na VŠMU mi chýbalo tesnejšie prepojenie s katedrou kamery, kde sa študenti orientujú prevažne na hranú tvorbu. Takisto by som prijala, keby škola kládla trošku väčšie intelektuálne nároky. Jeden z mála seminárov, ktoré boli intelektuálnou výzvou (okrem tých tvorivých, režijno-dramaturgických), boli hodiny s Máriou Ferenčuhovou o dejinách, rétorike a teórii dokumentárneho filmu.

Keď však človek neberie školu ako jedinú inštitúciu, odkiaľ chce získať poznanie, je to skvelá pôda na to, aby mal priestor na hľadanie vlastnej cesty.

Dala som si záväzok, že tri roky po škole skúsim byť autorkou na voľnej nohe, a keď to nepôjde, tak sa niekde zamestnám. Práve vstupujem do druhej polovice trojročia a, našťastie, môj pracovný potenciál nachádza využitie. Už tretí rok robím portréty spisovateľov nominovaných na cenu Anasoft litera, teraz k tomu pribudla práca pre Slovenskú národnú galériu, pripravujem projekty pre televíziu a skúmam podnety, ktoré by, dúfajme, mohli viesť k autorskému filmu.

spracoval Daniel Bernát
FOTO: Denisa Buranová