Jarmila Mitríková

výtvarníčka

Ak pozerám nejaký slovenský alebo československý film, väčšinou sa to nedá bez vnímania dobového kontextu, osobnej a profesijnej histórie účinkujúcich a tvorcov. Keď som pred pár rokmi prvýkrát videla Rodnú zem (1953), ten pátos hrdosti na folklórne dedičstvo, krásy slovenských hôr a budovateľský optimizmus sa preniesol aj na mňa, viem si predstaviť, aký účinok musel mať na dobového diváka niekde v malom dedinskom kine. Odvtedy som tento film videla niekoľkokrát a stále si všímam nové a nové detaily. Nie je to úplne nepozerateľná politická propaganda ako napríklad film s podobnou tematikou Zítra se bude tančit všude (1952). Tvorcom Rodnej zeme sa podarilo do tejto etnomuzikologickej mozaiky pomerne nenásilne infiltrovať aj témy ako združstevňovanie, pracovná emancipácia žien, organizovanie folkloristov v súboroch pod politickými organizáciami, elektrifikácia a industrializácia krajiny, vnútroštátna migrácia za prácou.Páči sa mi tam aj idealizovaná postava etnografa, ktorý cestuje po rurálnych kútoch krajiny, zapisuje a nahráva zvyky a piesne s ľuďmi narodenými ešte v 19. storočí. Ak objaví mladý folklórny talent, verbuje ho do SĽUK-u. Ak sa odosobním z pozície poučeného diváka z budúcnosti, pri sledovaní tohto filmu ma napĺňa zvláštna nostalgia za zidealizovaným životom v krajine, kde žijú iba dobrí, pracovití, stále spievajúci a tancujúci ľudia, spolupracujúci nielen na hospodárskej prosperite, ale aj na zachovávaní kultúrneho a prírodného dedičstva svojej vlasti.

FOTO: Alexandra Bališová pre puojd.