Peter Ulman,
filmový publicista

Keď už nám nevďačníkom RTVS v ostatných týždňoch tak nástojčivo zdôrazňuje svoju radosť, s ktorou plní naše „právo sledovať programy RTVS bez reklamy“, škoda, že nevidí našu radosť, keď sa prostredníctvom jej internetového zverejňovania mocujeme s vyplieneným webom, hľadajúc základné programové informácie. Teda to, čo pre diváckeho záujemcu predstavuje zo strany ponuky televízie podstatnú, bazálnu reklamu na samu seba. Hoci ani predtým sa web Slovenskej televízie svojou štruktúrou a obsahovou náplňou kvalitatívne nepribližoval ani odmocnine susedskej českej obdoby, po jeho prepracovaní, reagujúcom na inštitucionálne zlúčenie STV so Slovenským rozhlasom, sa popri grafickej inovácii preukázal nepochopiteľným obsahovým úpadkom. Okrem názvov a strohých anotácií sú ďalšie potrebné informácie (kto a kedy film či reláciu vytvoril, kto v nej účinkuje, čím sa zaoberá ten-ktorý diel dokumentárneho cyklu a pod.), ktoré by program STV bližšie identifikovali, prezentovali a propagovali, zväčša nedostupné, sfúknuté zo sveta. K tomu ostala niekoľko týždňov bez nápravy šarapata technických škriatkov, zmätočne posúvajúcich slogany k filmom či žánrové zaradenia (Zazie v metre naozaj nie je „komédia Emira Kusturicu“). Pritom do nového webu tiekli peniaze zo zdrojov spoločnosti a azda aj v jej záujme, ibaže poriadne podcenenom. Naša verejnoprávna, programy bez reklamy s radosťou vysielajúca televízia nám nechce dať vedieť, čo presne vlastne vysiela. Hm.