Kino Lumière v novembri:

Fellini u Lumièra


V tradične bohatom programe Kina Lumière dominuje Federico Fellini popri Alainovi Resnaisovi, Konovi Ičikawovi a Billym Wilderovi. Akoby si zostavovatelia novembrového programu prisvojili Felliniho myšlienku, že stále nakrúca jeden film a že vlastne každý z jeho filmov tvorí jednu kapitolu jeho života, jeho podve­domia, všetkého, čo prežil a čo sa mu vracia v snoch. Je veľmi potešujúce, že filmová klasika v kluboch tak čelí deformovanej dramaturgii veľkokapacitných kín, ktoré vystavujú na obdiv iba komerčnú produkciu, vždy novú a novú, ale ovešanú Oscarmi (v tejto súvislosti treba povedať, že aj Oscara vymysleli producenti na komerčnú podporu svojich filmov).

Kinematografia 21. storočia je iná ako kinematografia 20. storočia. Korene tejto inakosti a bohatej rozkošatenosti nájdeme práve u Felliniho, Resnaisa a Ičikawu. Fellini dostane v Kine Lumière právom veľký priestor, lebo samostatné uvedenie jedného filmu z jeho tvorby by znamenalo vytrhnutie z kontextu bohatého rozprávania, ktoré je nadväzujúce, prelína sa, dopovedáva nedopovedané z predchádza­júcej kapitoly. Tradičný neorealistický prúd talianskeho filmu, ktorý zdôrazňoval najmä sociálne aspekty povojnového života a ktorého bol Fellini v rozličných filmových profesiách spolutvorcom, obohatil o veľmi subjektívne pohľady, o akúsi kontinuálnu spoveď zo zážitkov a snov svojho detstva a mladosti. Súhlasím s Felliniho názorom, že o filmoch by sa nemalo hovoriť, predovšetkým preto, lebo film je vo svojej pravej podstate neopísateľný, rovnako ako je slovami nevyjadriteľná hudobná partitúra. Toto jeho krédo má všeobecnejšiu platnosť, no v prípade Felliniho špecifickú. Práve preto treba privítať prehliadku jeho filmov v rámci mesačného programu Kina Lumière a práve preto je súbor jeho deviatich filmov nadradený ostatným titulom z novembrového programu.

Mimoriadnu pozornosť si však zaslúži ešte jedno dielo – Resnaisov film Hirošima, moja láska. Resnais, zaraďovaný do francúzskej novej vlny, nemá rozsahom také bohaté dielo ako Fellini, ale jeho spomenutá snímka otvára nové obzory modernej kinematografii. K resnaisovským postupom sa prihlásili všetky ďalšie generácie tvorcov, ktoré už považovali staré akademické schémy filmu za prekonané a snažili sa novými tvorivými postupmi vyjadriť zložitosti života a sveta. November v Lumièri otvára obzory smerom k začiatkom modernej kinematografie.

... odporúča filmový historik a publicista Richard Blech