Zuzana Bakošová Hlavenková,

teatrologička

Film je opojným umením, ktoré otvára pre diváka nové svety, to je stará pravda. Od útleho detstva, ešte v bratislavskom kine Mladosť (akousi šťastnou náhodou jestvuje to malé výnimočné kino navzdory času dodnes), ku ktorému som chodila popri starej synagóge (dnes už desaťročia neexistujúcej), ma toto opojné umenie bralo do svojho sveta fantázie a imaginácie, predstavivosti bez hraníc.

Keď som premýšľala o tom, ktorý z filmov je pre mňa nezabudnuteľný a neviem si bez neho predstaviť slovenskú kinematografiu, tak sú to Hanákove Obrazy starého sveta. Všetky filmy režiséra Dušana Hanáka považujem za nenahraditeľné, výnimočné v ich zobrazovaní sveta, ale Obrazy starého sveta sú medzi nimi akýmsi vzácnym klenotom. Obrúseným nielen dramatickým osudom filmu samotného, ktorý dlho ležal v trezore odsúdený na zabudnutie, ale aj vnútornými drámami utajených a najmä odkrytých svetov jeho postáv či hrdinov všedného dňa, ktorých vzácnosť, nepochybná nevšednosť a ľudská autentickosť nám ako divákom vždy znovu vyráža dych.

Mnohí nazývajú hrdinov tohto filmu marginálnymi bytosťami, ľuďmi z okraja, zabudnutými osudmi či čudesnými prípadmi. A predsa sú to oni, hrdinovia tohto filmu, čo poľudšťujú našu prítomnosť a poľudšťovali aj prítomnosť v čase, keď film vznikal. Dávajú nahliadnuť do bolestných rán všednosti, do nezahojiteľných jaziev statočnej ľudskosti bez pretvárky a falše, ktorá nás učí nádeji. Nachádzame tu trúfalosť veľkého dúfania v to, že svet môže spasiť nielen krása a utrpenie (ako to kázal Dostojevskij), ale aj dobrota a láska, otvorená náruč prijímania sveta ako nevšednosti, mnohorakosti osudov a uhlov pohľadov, ale aj sily žiť a prežiť napriek príkoriam. Hanák hovorí o princípoch ľudskosti s pátosom, ktorý nás blaží, a očisťuje nás poéziou, ktorá útočí na naše najvnútornejšie citlivé miesta. Jeho film nás učí nielen veľkej pokore a veľkej nádeji, ale vždy znovu nám vháňa slzy do očí. Hanák totiž dokázal uchopiť príbehy ľudí takým jemným gestom, takým scitliveným hmatom, že pocítime každý záchvev vnútorných údelov jednotlivých postáv. Učí nás porozumieť najtajnejším motiváciám ľudskej existencie. Tento film je duchovným prínosom, ktorý dnes tak potrebujeme, je nanapodobiteľný a nenahraditeľný, obohacuje a zušľachťuje a v tom je jeho najväčšia sila a prínos.