Hanbliví producenti?


Namiesto toho, aby slovenskí filmári a producenti zvyšovali postupným dávkovaním informácií záujem cieľovej skupiny o svoje dielo, snažia sa ho pred ňou čo najdlhšie zatajiť. Žeby sa spoliehali na moment prekvapenia?


Zistiť niečo podrobnejšie o pripravovanom filme alebo to, že vôbec nejaký vzniká? Top secret. Zohnať dobrú fotografiu počas výroby filmu? To je malý zázrak. Samozrejme, česť výnimkám.

Čerstvým príkladom je pásmo študentských filmov Kobylky. Chvályhodný projekt, ktorý má ambíciu prinášať každý mesiac študentské filmy do distribúcie, ale hoci je naplánovaný už od mája, získať čo i len zoznam filmov zaradených do pásma si vyžaduje detektívne pátranie pár týždňov pred premiérou. Dekan FTF VŠMU Anton Szomolányi vysvetľuje: „Situáciu riešime, ako sa len dá. Máme problémy hlavne s financovaním projektu, pretože sme z Audiovizuálneho fondu (AVF) dostali menej ako 30 percent požadovaných prostriedkov. Zdržuje nás aj zákon o verejnom obstarávaní, ktorý celú fakultu postavil do nevýhodnej pozície. Pri prezentácii projektov skúšame hlavne formy bez finančných nákladov, ale ako vidíte, asi zatiaľ nemajú taký účinok, ako by sme očakávali.“

Zaujímalo nás, aký má podľa slovenských producentov význam propagácia projektu počas jeho výroby, ako ich zaťažuje finančne a časovo a či vynaložené financie a úsilie prinášajú očakávaný efekt. Juraj Krasnohorský zo spoločnosti Artichoke, ktorý odviedol príkladnú prácu nielen počas výroby svojho filmu Tigre v meste, ale i následne počas jeho distribúcie a pri vydaní na DVD, hovorí: „Propagácia filmu už počas nakrúcania a pred jeho uvedením je bez debaty dôležitá. Producent potrebuje diváka a ten môže do kina prísť, len keď je o filme vopred informovaný, či už videl plagát, čítal článok, alebo mu film odporučil kamarát. Vo všetkých troch prípadoch je to výsledok zdĺhavej a finančne náročnej práce. Tradične to bola starosť distribútora, no u nás to tak z mnohých dôvodov nefunguje a producent, ktorému záleží na jeho filme, si musí propagáciu zabezpečiť sám.“ Marian Urban z ALEF Film & Media si myslí, že PR (ktoré si nezávislý producent na Slovensku môže dovoliť financovať) počas vývoja projektu, prípravy nakrúcania či v štádiách, keď ešte nie je jasné, kedy film bude v kinách, má určite význam pre potenciálnych zahraničných partnerov (v súvislosti so sales agentmi, festivalmi, filmovými trhmi), no nie je presvedčený o tom, že by dokázalo zásadne ovplyvniť návštevnosť snímky v slovenských kinách. Napokon však konštatuje, že intenzívna PR kampaň robená krátko pred premiérou môže mať na tunajšom malom trhu úspech. Podľa Urbana záleží najmä na „korektnej komunikácii, charaktere, žánri a druhu filmu, ako aj na cieľovej skupine divákov“.

„Fakt, že je u nás propagácia často nedostatočná, nedotiahnutá, neprofesionálna, ide ruka v ruke s ťažkosťami, s akými sa na Slovensku financuje realizácia filmu,“ uvádza Krasnohorský. „Pre producenta je to finančne aj časovo rovnako náročná práca ako samotné nakrúcanie. Potrebujete zamestnať veľké množstvo špecializovaných profesií, na ktoré producent nemá dosah vo vlastnej réžii, a sú to pre neho veľké náklady: fotograf, štáb na nakrúcanie promo videí, grafici na plagáty a s prievodné materiály, weboví dizajnéri, človek na moderovanie obsahu stránky na Facebooku, PR ľudia na komunikáciu s tlačou, marketingoví kreatívci na vymyslenie hlavnej myšlienky kampane, strihači a postprodukční technici na výrobu trailerov, DVD atď. Keď prirátate cenu reklamného priestoru, hodnota takejto kampane v našich podmienkach sa v reálnych cenách môže vyšplhať na 100 000 eur. Pomocou partnerstiev sa to, samozrejme, vždy podarí stiahnuť nižšie, ale ľudí zaplatiť treba.“ Marian Urban sa na vec pozerá takto: „Ak je PR kampaň vedená najmä prostredníctvom internetu – čo iné si väčšina producentov môže dovoliť –, producenta zaťažuje z finančnej stránky minimálne, no z časovej rovnako. Je však otázne, či to má aj nejaký iný efekt ako len odkomunikovanie informácie, že taký alebo onaký film na Slovensku vznikol. Iné je ,kúpiť si’ priestor na PR v najčítanejších a najsledovanejších médiách. Na to producenti takých filmov, aké tvorím ja a moja spoločnosť, nemajú zdroje, čas ani energiu.“ Urban však dodáva, že takáto cesta sa zrejme s pribúdajúcimi slovenskými filmami vo výrobe stane nevyhnutnosťou.

Producenti slovenských hraných filmov svorne poukazujú na to, že podpora propagácie audiovizuálnej tvorby nie je dostatočná . „AVF síce ponúka možnosť podpory na distribúciu, ale voči skutočným trhovým cenám a potrebám producenta je veľmi poddimenzovaná. Určite by odborným komisiám pri určovaní podpory pomohla štúdia alebo prieskum z tohto sektora filmového priemyslu,“ myslí si Juraj Krasnohorský. „V konečnom dôsledku sa u nás producent ocitá v situácii, keď sa musí rozhodnúť, koľko prostriedkov minie na P&A – Promotion and Advertising, a teda koľko prostriedkov bude ,chýbať‘ filmu, čo sa môže odraziť na jeho kvalite. Myslím si, že úlohou pro-ducenta musí byť film aj dobre predať, nielen ho vyrobiť,“ objasňuje Krasnohorský.

Podľa riaditeľa AVF Martina Šmatláka to nie je len otázka peňazí. ,,Nejeden slovenský film sa po svojom dokončení ocitol akoby vo,vzduchoprázdne’, keď producent už nemal kapacity ani zdroje na zabezpečenie marketingovej podpory a koncepčnej distribúcie a distributér zase obmedzil svoju aktivitu len na nasadenie filmu do kín a na prepravu kópií. A pritom práve úzka súčinnosť medzi producentom a distributérom pri efektívnej distribučnej a marketingovej stratégii je základným predpokladom toho, že film sa v distribúcii napokon celkom nestratí. Je to vec dlhodobej spolupráce, ktorá nášmu audiovizuálnemu prostrediu podľa mňa stále chýba. Vidno to aj na žiadostiach predkladaných na AVF, ktorým často chýba jasne sformulovaná predstava efektívnej a udržateľnej distribúcie filmu alebo akýkoľvek odhad primeraného počtu divákov či tržieb.”

Producenti sa zhodujú na tom, že P&A je samo osebe veda. Ideálne by vraj bolo, keby niekto ponúkol komplexné zabezpečenie P&A služieb, pretože v réžii jedného subjektu by boli náklady nižšie. „Žiaľ, ja som sa u nás nestretol s nikým, kto by sa tejto otázke venoval na úrovni európskeho štandardu,“ poznamenáva Krasnohorský. Spolu s Urbanom však uvádzajú inšpiratívne príklady z Poľska. Krasnohorský spomína súkromné kreatívne štúdio, ktoré je založené na komerčnej báze, a Urban distribučnú spoločnosť, ktorá je aj podporovaná špecifickými nástrojmi. V oboch prípadoch im producent poskytuje iba informácie o filme a o ďalšiu propagáciu sa starajú tieto spoločnosti. „Akékoľvek aktivity producenta sú už len pridanou hodnotou,“ pokračuje Urban. „To je dramatický rozdiel v porovnaní s postojom niektorých členov komisie pre podporu distribúcie v rámci AVF, od ktorých už zaznelo, že ich kvalita slovenského filmu nezaujíma a pri podpore uprednostnia iné kritériá.“

Martin Šmatlák vysvetľuje: „Nemyslím si, že aktuálna priemerná suma distribučnej podpory cirka 20 000 eur na jeden dlhometrážny slovenský film, poskytnutá pri jeho uvedení do kín, je zo strany AVF poddimenzovaná. Treba si uvedomiť aj to, že predmetom posudzovania pri distribučnej podpore nie je iba samotný film a kvalita jeho obsahu, ale najmä to, ako chce žiadateľ s tým filmom pracovať a ako ho vie dostať k divákom. A to je práve,kameň úrazu’ nejednej žiadosti o podporu distribúcie. Akoby sa žiadatelia spoliehali len na obsahovú stránku filmu.”

Napokon je tu dobrá správa. Situácia je už taká vážna, že veľká časť producentov a malá časť distribútorov je pripravená na otvorenie diskusie a následné systémové riešenia tohto problému. Bokom nezostane ani Audiovizuálny fond. „Fond si uvedomuje potrebu intenzívnejšej podpory distribúcie – najmä vo vzťahu k filmom podporeným aj v produkcii. Aj preto už v priebehu roka 2013 výrazne zvýšil disponibilnú sumu na podporu distribúcie slovenských filmov. Na budúci rok rada fondu na zasadnutí 22. októbra schválila v štruktúre podpornej činnosti fondu zvýšený podiel prostriedkov na program 2 – s prioritou podpory distribúcie slovenských filmov s efektívnou distribučnou a marketingovou stratégiou. Takže zo strany fondu je tu jasný signál aj otvorený priestor na intenzívnejšiu aj efektívnejšiu podporu distribúcie slovenských filmov. Jej dobrá prax je však najmä v rukách producentov a distributérov,“ myslí si Martin Šmatlák.

Miro Ulman