Hľadám správne otázky


Scenáristka a dokumentaristka Viera Čákanyová zaujala už svojím študentským debutom Under Under Ground. Neskôr nasledovali snímky Červy, Piraňa, Alah nežmurká, 100 dní, Alda, Olda či Update. V poslednom čase pracovala aj na filmoch Slovensko 2.0 a Gottland, ktoré spájajú témy súvisiace s históriou. Ak chcete o postoji nádejnej dokumentaristky k minulosti a o jej pripravovaných filmoch vedieť viac, čítajte ďalej.


Vyštudovali ste najprv scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a potom ste študovali dokumentárnu tvorbu na FAMU v Prahe. Čo vás viedlo k tomuto prechodu? Scenáristika vás neuspokojovala?

– Ja som nešla cielene na scenáristiku, chcela som študovať film a na VŠMU sa v roku, keď som robila prijímačky, otvárali iba tri odbory – scenáristika, filmová veda a strih. Zdalo sa mi, že z týchto možností by som snáď dokázala urobiť prijímačky na scenáristiku. Na FAMU som si vtedy netrúfla, nevedela som o filme nič. Keď som už niečo vedela, skúsila som dokument na FAMU, lebo sa mi zdalo, že sa tam najviac naučím.

Pociťovali ste v štúdiu na bratislavskej VŠMU a na pražskej FAMU nejaké výraznejšie rozdiely? Používali sa pri vedení študentov iné metódy, kládol sa dôraz na odlišné veci, poskytovali obe školy rozdielne zázemie a podmienky?

– Neviem to porovnať. Podľa mňa sa scenáristika na FAMU učí podobne ako na VŠMU, dokument som na VŠMU neštudovala, neviem, aké metódy sa tam používajú. Možnože na FAMU je to kon-frontačnejšie, veci sa analyzujú zo všetkých strán, človek sa musí vedieť obhájiť, ale závisí to aj od konkrétneho pedagóga. My sme museli v prvom ročníku robiť všetko sami, aj technicky, teda ka­meru, zvuk, strih, a navyše sme točili aj na filmový materiál – 16 mm, neskôr i 35 mm, čo už je teraz asi mimo, ale bola to dobrá skúsenosť. Človek musí viac rozmýšľať predtým, než stlačí REC.

Dôležitou témou vašich snímok je minulosť. Už vo svojom prvom študentskom projekte Under Under Ground (2006) ste si za hlavných aktérov vybrali trojicu umelcov, ktorí počas bývalého režimu pôsobili mimo hlavnej vlny. Do akej miery je pre vás dôležitá reflexia minulosti a čím vám imponujú témy, ktoré sa na minulosť viažu?

– Minulosť ma nejako zásadne nezaujíma, snažím sa sústrediť skôr na prítomnosť. Minulosť sa mi do filmov v podstate vždy priplietla ako čosi vedľajšie. Napríklad pri Undergrounde sa to začalo krytmi civilnej obrany, pôvodný námet s minulosťou nesúvisel. Natočila som niečo ako „inštruktážny“ film o tom, ako by sa človek mohol správať v kryte v prípade katastrofy. Chodila som po krytoch s údržbármi a rozmýšľala, čo ten priestor nesie okrem toho primárneho, absurdne utilitárneho zmyslu. Pojem underground je aj nejaký mentálny vzorec, a tak sa tam priplietla minulosť. Podobne to bolo aj v iných filmoch.

S akými ambíciami sa púšťate do projektov – je cieľom predovšetkým prezentácia konkrétnej osobnosti, ponor do minulosti, poukázanie na premlčané? Vstupujete do projektu s jasnou víziou a s jasným postojom už na začiatku alebo si skôr kladiete otázky, na ktoré prostredníctvom filmu hľadáte odpovede?

– Myslím si, že na začiatku do toho vstupujem s jasnou víziou a, čo je horšie, niekedy aj s jasným postojom a potom zistím, že si kladiem iné otázky než na začiatku. To je vždy proces skúmania, obracania témy zo všetkých strán, vlastne je to hľadanie, čo sú tie správne otázky. Odpovede ma nezau­jímajú. Keď už má človek odpoveď, môže zomrieť.

Ako hodnotíte spracúvanie tém z minulosti v slovenskom a českom dokumentárnom prostredí? Existuje podľa vás dostatočná rozmanitosť pohľadov, zdá sa vám početnosť a kvalita dokumentov, ktoré reflektujú minulosť, zaujímavá? Vidíte v tomto smere nejaké nedostatky a medzery?

– Nie som si istá, či to viem zhodnotiť. Bude to len také intuitívne hodnotenie, ktoré nemá žiadnu váhu, ale dobre... Česi asi viac reflektujú minulosť z nejakej širšej spoločenskej perspektívy, majú tie analytické mozgy – čo je, samozrejme, strašné zovšeobecnenie –, a tak ich to baví. To isté badať aj v spracovaní aktuálnych spoločensko-politických tém. Keď si vezmeme napríklad politický dokument, ten na Slovensku vlastne neexistuje, robí ho len Zuza Piussi. Na Slovensku sa ľudia asi viac sústreďujú na osobné témy. Aj keď robia témy z minulosti, idú na to cez nejakých konkrétnych ľudí a ich osudy.

Vo svojich snímkach využívate klasické postupy dokumentaristiky, no nebojíte sa ani inovácií, ako je to napríklad v príbehu pani Oldřišky Ševelovej. Home videá pani Ševelovej ste pretransformovali do vlastného hraného dokumentu. Čo vás viedlo k tomuto zdvojeniu?

– Home video je výsostne subjektívna vec, človek sa, samozrejme, vždy štylizuje, ale aj to, ako sa štylizuje, je jeho odtlačok. Oldřiška mala veľmi špecifický prejav, napriek svojej chorobe vedela vtipne a sarkasticky zhodnotiť seba aj realitu okolo. Dobre to fungovalo v kontraste k tej spoločenskej rovine – kolektívnej pamäti.

Váš záber hlavných aktérov je pomerne široký. Vo vašich dokumentoch sa objavujú ľudia z rôznych krajín – zo Slovenska (Under Under Ground), Čiech (Alda) i Maďarska (100 dní). Vidíte nuansy v prejave a otvorenosti aktérov z rôznych krajín a kultúr? Na základe čoho si vyberáte postavy svojich príbehov?

– Ja naozaj nemám rada zovšeobecnenia. Keď si niekoho vyberám, musí zaujímať mňa. A môže to byť aj úplne neotvorený človek, je mi jedno, akej je národnosti. Ak je to cudzinec, je to iné v tom, že nemáme rovnaké kultúrne pozadie, žili sme v iných mentálnych mapách. To môže byť zaujímavé v konfrontácii, ak sa človek práve vyhne zovšeobecneniam.

Podľa informácií z katalógu pripravovaných projektov, ktorý vydáva Slovenský filmový ústav, pracujete v poslednom čase na troch projektoch a opäť sa v nich obraciate do minulosti. V jednom prípade ide o minulosť Slovenska, v ďalšom prevažne o problematiku českej reflexie a v treťom o spoločné míľniky česko-slovenských dejín. Vyrastali ste v osemdesiatych rokoch v Československu, študovali ste na Slovensku i v Čechách, cítite sa byť Čechoslovenkou?

– Neviem presne, o ktorých projektoch hovoríte. Necítim sa byť Čechoslovenkou ani Slovenkou, nerozumiem konceptu národnosti. Môj materin­ský jazyk je slovenčina, to je dôležité, lebo v ňom rozmýšľam – mustru tohto zvláštneho jazyka, ktorým hovorí päť miliónov ľudí, prikladám k svetu a niečo z toho vypadáva. Inak sa cítim ako mimozemšťanka.

Mala som na mysli projekty Slovensko 2.0, Gottland a 1980. Reflektujete radšej prostredia a problémy, ktoré sú vám dobre známe a ste ich súčasťou, alebo vás rovnako láka reflektovanie udalostí súvisiacich s krajinami, ktorých nie ste priamou súčasťou a treba ich nanovo skúmať?

– Paradoxne, známe prostredia sa reflektujú ťažšie ako neznáme. Čím viac človek o prostredí vie, tým komplikovanejšie sa mu reflektuje. Takže by som si celkom rada oddýchla a vyskúšala prostredie, ktoré nepoznám a môžem sa naň pozerať in­tuitívne, viac zmyslovo. Neanalyzovať, len zažívať.

Poviedkový film Slovensko 2.0, ktorý sa má do kín dostať začiatkom budúceho roka, spadá mimo dokumentárnej sféry. Ako ste sa postavili k reflexii minulosti v kontexte hraného filmu?

– Hlavným hrdinom je reálny človek, ďalšie postavy takisto existujú a v podstate stvárňujú samých seba, natáčané je to polodokumentárne. Takže je to síce hrané, ale nie úplne.

Podľa krátkej anotácie má projekt Slovensko 2.0 ypovedať o tom, čím je Slovensko po dvadsiatich rokoch od vzniku samostatnej republiky. Ako ste na túto otázku odpovedali vy ako autorka?

– To je práve film z pozície „mimozemšťana“ – človeka, ktorý nie je Slovák, ocitol sa v tejto krajine náhodou a zo svojej pozície outsidera si môže dovoliť byť aj nekorektný. Komentuje postavenie obyvateľa z malého národa uprostred globalizovaného sveta. V podstate je to o malých veciach, keď platí, že čo je malé, nemusí byť pekné. Ale zachraňuje to príroda.

Snímka Slovensko 2.0 je postavená na princípe, že desať režisérov reflektuje konkrétne obdobie v presne vymedzenom časovom intervale desiatich minút. Ako vnímate podobné projekty? V čom môžu byť ich výhody a v čom nevýhody pre tvorcov a na druhej strane pre divákov?

– Vidím v tom len samé výhody. Tvorcovia sa musia zdisciplinovať, skoncentrovať ideu do desiatich minút, a diváci sa neunudia na smrť – ak sa niektorý film nepodarí, desať minút blbosti človek vydrží.

Na filme pracujú režiséri rozdielnych generácií. Vy spoločne s Ivetou Grófovou a Mirom Jelkom zastupujete tú najmladšiu. Dá sa v prípade tohto projektu hovoriť o vzájomnej spolupráci alebo každý filmár nakrútil svoju časť celkom samo­statne, bez prienikov s inými príspevkami?

– Každý filmár nakrútil svoju časť samostatne a bez prienikov, čo je dobre.

Ďalším rozpracovaným projektom je adaptácia knihy Mariusza Szczygieła Gottland. Pri tomto projekte sa v porovnaní so Slovenkom 2.0 stretla vekovo veľmi príbuzná skupina režisérov, s výnimkou Radovana Síbrta sa všetci narodili v rokoch 1980 až 1985. Nebola pre vás nízka veková hranica prekážkou pri reflexii dejín, ktoré ste na vlastnej koži vnímali len okrajovo, alebo ste to brali, naopak, ako výhodu? Čo sa v rámci poviedkového projektu Gottland, ktorý má mať premiéru začiatkom budúceho roka, snažíte vypovedať práve vy?

– Pri Gottlande sme mali knižnú predlohu, vychádzali sme z konkrétneho textu, ktorý sme si po svojom adaptovali na súčasnosť. Neviem, či môže byť nízka veková hranica prekážkou pri reflexii dejín. Niekedy je na prekážku práve vysoká veková hranica. Ide o to, s akou dôslednosťou človek k téme pristúpi. Ja som sa snažila pochopiť motivácie konania jedného spisovateľa, ktorého činy boli veľmi absurdné.

Máte sa podieľať aj na filme 1980, ktorý pripra­vuje Ivan Ostrochovský. Pracujete radšej sama alebo v tíme?

– Pracujem radšej sama alebo v tíme s ľuďmi, ktorí vidia veci rovnako, čo je asi logické a veľmi vzácne. S Ivanom sa dá pracovať, lebo dá ľuďom relatívne voľnú ruku, nie je hysterický a občas má dobré nápady.

Na čo chcete vo filme 1980 klásť dôraz a aké to je, reflektovať rok vlastného narodenia v súvislosti s peripetiami okolo olympijských hier v Moskve?

– Tak bolo by zaujímavé reflektovať rok vlastného narodenia z pozície embrya.

Predpokladám, že o embryá v snímke nepôjde...

– Pôvodne to malo byť o vzpieračovi Otovi Zarem­bovi, olympijskom víťazovi z Moskvy v roku 1980. To sa však nakoniec nebude robiť, skončilo sa to v rovine námetu.

A máte už v pláne nejaké ďalšie projekty?

– V pláne mám rôzne projekty a niektoré ani nesúvisia s filmom, treba mať aj iné záujmy.

Zuzana Štefunková ( filmová publicistka )

FOTO: archív Viery Čákanyovej