Kino Lumière v októbri:

Na ceste za/s láskou

Keď som sa prvý raz pozrela na októbrový filmotékový program v Kine Lumière, napadlo mi: Však je to všetko o láske! Druhý pohľad úvodný názor spochybnil. Napokon som si nezrovnalosti vysvetlila takto: je to ako v živote, vlastne ide len a len o lásku, ibaže nás ľudí na ceste za ňou a po ceste s ňou rozptyľuje všeličo iné – napredovanie civilizácie, vojny a sváry, osobní démoni, dážď a mráz, telesná schránka, meškajúci trolejbus... Niekedy zas dokážeme láske vtlačiť do tváre takú čudnú pečať, až sa na seba vlastne takmer ani nepodobá. Pianistka Michaela Hanekeho, Neha Martina Šulíka či Denník komornej Luisa Buñuela sú toho tak trochu dôkazom.

Jules a Jim (1962) Françoisa Truffauta, dvaja kamaráti. K tomu jedna žena – Catherine. Obaja ju milujú. Ona miluje obidvoch. Naozaj. Puritáni vstávajú zo stoličiek. Prvá štvrtina minulého storočia. Okienka z filmu pôsobia ako čiernobiele reprodukcie impresionistických obrazov neznámeho francúzskeho maliara. Film, v ktorom je atmosféra významne dejotvorná, film, do ktorého sa veľmi ľahko dá na večnosť zaľúbiť. (Catherine hrá kráska Jeanne Moreau, jej nedávny skon je dôvodom, prečo sú v ponuke aj jej ďalšie filmy: Milenci Louisa Malla – aj v ňom je láska nejaká neláskavá – či už spomínaný Denník komornej).

Minimálne dva razy tu máme stretnutie Ameriky s Európou. V bujarejšej podobe vo filme Amadeus Miloša Formana a potom pomalú, hĺbavú, dojímavú snímku Wima Wendersa Paríž, Texas.

No a potom sú v programe aj vecičky, ktoré som nevidela, ale hlava našepkáva, že by bolo dobré doplniť si osobnú archívnu filmotéku: diela režiséra nového nemeckého filmu Alexandra Klugeho (Silný Ferdinand, Patriotka, Útok prítomnosti na zvyšok času, Sila citu, Rôzne správy a ďalšie, ktoré vznikli v spolupráci s inými režisérmi), ďalšie pásma dokumentárnych filmov domácej proveniencie, ktoré dramaturgicky pripravuje a lektorsky uvádza Eva Filová (Sonda do slovenskej kultúry, Výročia: Pavel Čilek), a Brancaleonova armáda Maria Monicelliho z roku 1967.

Pravdupovediac, v októbri má zmysel vidieť každý z filmov, čo sú v ponuke. Ale keby som si mala vybrať jeden jedinký, boli by to Postřižiny Jiřího Menzla podľa literárnej predlohy spoluscenáristu Bohumila Hrabala. Veselý, slnkom presvetlený, pivom presiaknutý, humorom nabitý, hlučným hlasom strýca Pepina naplnený príbeh o láske budúcej mamy a budúceho tata. Lebo aj tak si predstavujem šťastný život: byť starým doktorom voľakedy dávno a slastne zaspať na hrudi krásnej pacientky, lebo jej srdiečko prenádherne bije.

odporúča filmová publicistka Zuzana Mojžišová
FOTO: archív SFÚ