Pomaľované vtáča pritiahlo herecké hviezdy

Ako prvý na svete získal práva na knižný bestseller Pomaľované vtáča. Režisér Václav Marhoul po rokoch snáh a príprav začal nakrúcať jeho adaptáciu. Do koprodukčného projektu s minoritnou účasťou Slovenska sa mu podarilo získať hviezdy ako Udo Kier, Harvey Keitel, Stellan Skarsgård či Alexej Kravčenko.

„Teraz som býval u mlynára, ktorému vidiečania hovorili Žiarlivec. Bol ešte mlčanlivejší, než bolo v tejto oblasti zvyčajné. Aj keď ho navštívili susedia, len ticho sedel, občas si chlipol pálenky, inak len zamyslene zízal na vysušenú muchu prilepenú na stene a občas mu z úst vypadlo jedno či dve slová.“ Takto sa začína štvrtá kapitola knihy poľského spisovateľa Jerzyho Kosińského Pomaľované vtáča. A práve táto pasáž sa v júni nakrúcala na Slovensku, v mlyne pri Tomášove. Bude súčasťou česko-ukrajinsko-slovensko-poľského filmu režiséra Václava Marhoula.

Drsné zážitky z konca druhej svetovej vojny, ktoré plnia dvadsať knižných kapitol, rozpráva malý židovský chlapec. Pred obludným vyhladzovaním Židov ho rodičia chceli uchrániť tak, že ho poslali k tete na vidiek kamsi do východnej Európy. Jeho opatrovníčka však nečakane zomiera a chlapec je nútený pretĺkať sa sám nepriateľským svetom, v ktorom o prežitie bojuje s poverami a predsudkami miestnych dedinčanov. Je svedkom mnohých deviácií a morálnych pádov až na samé dno. „Tento román je tak neuveriteľne obrazotvorný, že mi pri jeho čítaní už od samého začiatku začali naskakovať jednotlivé zábery, obrazy, atmosféry. Pochopil som, že držím v rukách materiál, ktorý prosí o sfilmovanie. Druhým impulzom, prečo sa tomuto príbehu venovať, bolo to, že ma iritoval. Jeho čítanie ma viedlo naozaj po temných chodníčkoch a problém, ktorý sa v knihe opisuje, ma začal strašne zaujímať. Ten zápas medzi dobrom a zlom v dieťati, keď dobro v skutočnosti nevíťazí. No a tretím impulzom bolo neuveriteľné množstvo ťažkých otázok, ktoré sa po prečítaní knihy vynoria a na ktoré sa ešte ťažšie hľadajú odpovede,“ rozpráva mi Marhoul na skromnej stoličke v tieni malej šopy za neustáleho kotkodákania sliepok.

„Tá kniha nebola pre mňa vreckovka, do ktorej by som sa vysmrkal a potom ju zahodil do koša, že je už všetko v poriadku,“ hovorí Marhoul, ktorý počas rokov napísal sedemnásť verzií scenára, čo podľa neho bolo psychicky veľmi náročné. „Najťažšie bolo uplatniť kľúč, ktorý som cítil od začiatku, lebo som vedel, že ten film nemôže byť ako horor alebo prehliadka násilností. Nakoniec, ja som to v tej knihe ani takto nevidel. Sú tam skryté iné veci, ktorými sa misky váh môžu vyvážiť. Nie je to len o zle, ale aj o dobre či istým spôsobom o láske. Tento chlapec napríklad hovorí, že mu chýbajú rodičia. To je krásna veta, otázkou len je, ako ju natočiť. Nakoniec som to riešil tak, že sedí na brehu potoka, kreslí si typický detský obrázok rodiny – mama, oco a on uprostred, držia sa za ruky, je tam dom, z ktorého sa dymí, a slniečko. On ten obrázok potom pošle po hladine potoka ako odkaz na lodičke. Pri písaní scenára som dbal na to, aby som pridával na obe strany. Chcel som to vyvážiť, a nie preto, že by som bral ohľad na divákov, to nie. Išlo o to, ako som to cítil ja,“ rozvádza Marhoul. Vo filme neplánuje ani zobrazovať drsné scény, ako je v kapitole s mlynárom napríklad tá, keď mladému oráčovi vylúpne lyžicou oči. „Je lepšie nechať mnoho z vecí doznievať v divákovej predstavivosti, než mu niečo naturalisticky ukazovať.“

Kým čitateľa vedie príbehom rozprávanie hlavného hrdinu, film sa postave rozprávača vyhne. Adaptácia Pomaľovaného vtáčaťa bude mať zároveň len minimum dialógov. „Celý príbeh sa odohráva obrazom a zvukom. Tá zvuková zložka je pomaly rovnako dôležitá ako obrazová. V každom prípade, ja sa zase dočkám toho, že keď film ukážem štábu, bude vyzerať inak, než si ho predstavovali. Ale určite bude vyzerať tak, ako som si ho predstavoval ja,“ poznamenáva lakonicky režisér. Aby film nabral na surovosti a pravdivosti, nakrúca sa na filmovú surovinu a v čiernobielej verzii. Zaujímavý je aj jazyk, v ktorom protagonisti komunikujú. „Vo filme sa hovorí novoslovansky, pretože Kosiński píše, že príbeh sa odohráva niekde vo východnej Európe, kde ľudia hovorili podivným nárečím. Rozhodol som sa pre novoslovančinu, čo je akési slovanské esperanto. Chcel som, aby to bol trochu bizarný jazyk, aby nebol rozpoznateľný, a nechcel som, aby sa príbeh filmu skrz jazyk vzťahoval na nejaké konkrétne miesto. Je to univerzálny príbeh,“ približuje Marhoul.

Kým sa rozprávame, vonku prebiehajú prípravy na ďalší záber. V stiesnenom priestore medzi drevenými stenami mlyna sa hemží niekoľko ľudí. Do ich klbka vchádza po moste svetovo uznávaný herec Udo Kier. Pre štáb mlynár. Sadá si za stôl, kým jeho filmová žena stojí obďaleč. Hlavný hrdina, ktorého hrá český chlapec Petr Kotlár, alebo Péťa, v rohu zametá zem. Tváre majú zamúčené, čo dodáva obrazu razantnejší výraz. Pod paľbou svetiel stekajú členom štábu po chrbte cícerky potu a prerážajú si cestu cez tričká. Je to jediná sekvencia, ktorá vzniká na Slovensku – okrem prostredia mlyna sa nakrúcala aj v štúdiách RTVS. Celkovo bude mať film sekvencií desať. Časť sa už stihla natočiť na Ukrajine, po Slovensku sa filmári presunú do Česka a Poľska.

„Knihu Pomaľované vtáča som čítal už pred mnohými rokmi. Pre mňa bola zaujímavá aj preto, že sám som sa narodil ku koncu druhej svetovej vojny. Tak ako hlavný hrdina aj ja som vyrastal v tom príšernom čase nacistov, ktorí ničili dediny a životy miliónov ľudí. V Amerike, kde som strávil pár rokov, sa o tejto knihe hovorilo ako o dosť brutálnej. Ale ja ju tak nevidím. Skôr si myslím, že je plná zvláštnych príbehov o chlapcovi, ktorý uteká, aby sa zachránil. To je dôvod, prečo som prijal túto ponuku a prišiel sem hrať,“ približuje mi počas obednej pauzy Udo Kier a spokojne leží na posteli v príjemnom chládku svojho karavanu. Na tom, ako Marhoul pristupuje k filmu a ako sa rozhodol adaptovať knihu, oceňuje nielen čiernobiele spracovanie, ale aj to, že vo filme sa veľa nerozpráva. „Tie scény sú živé obrazy, takmer žiadne dialógy, to sa mi páči, lebo sa viac koncentrujeme na pohyb a zobrazenie a to je potom oveľa intenzívnejšie. Dnes sme napríklad mali veľmi zložitú scénu, pretože nebola o hraní, ale o cítení a transformovaní týchto pocitov na obraz. Nie je to ľahké.“ Udo Kier si pochvaľuje aj prácu s desaťročným Péťom, s ktorým sa rozprávajú po nemecky. Jeho detskú huncútsku povahu cítiť už z diaľky. Medzi jednotlivými obrazmi pobehuje po okolí a všetkých zabáva. Marhoul, ktorý nemá rád kastingy, ho našiel náhodou. Najprv v Českom Krumlove, kam chodil písať scenár, natrafil v jednej reštaurácii na jeho brata Míšu, ktorý sa však prejavil ako introvert. Péťa bol v tom čase ešte bábätko, no kým došlo na nakrúcanie, vyrástol z neho neposedný chlapec, ktorý sa režisérovi znamenite hodil na plátno. „On, samozrejme, nie je herec, takže ho režírujem inými pokynmi. Na Ukrajine som urobil chybu, keď som mu povedal, aby niečo zahral. V tom momente začal nadhrávať. To bol prešľap, musel som tento pokyn okamžite zamiesť pod koberec. Takže fungujeme tak, že si pred každým záberom povieme, aký pocit v ňom je a aká je atmosféra,“ hovorí Marhoul.

Pri otázke, ako sa projekt uchopoval producentsky, len mávne rukou a poznamená, že máme príliš málo času, aby opísal všetky peripetie. No spomenie aspoň proces získania práv na knihu. Ten trval 22 mesiacov a vyžadoval si cestu do nakladateľstva v Chicagu. „Asi najviac rozhodlo to, že som im napísal a poslal DVD svojho predošlého filmu Tobruk, na základe ktorého videli, ako premýšľam a režírujem. Priamo v nakladateľstve ma potom čakali traja páni v oblekoch ušitých na mieru a hodinu a desať minút ma doslova vypočúvali. Prečo to chcem, o čom to je, ako to chcem urobiť. No potom sa rýchlo rozhodli, že mi tie práva dajú. Následne trvalo mesiace, kým sme vyrokovali podmienky. Bolo to náročné, ale musím povedať, že aj férové. Myslím, že mi to dali z dvoch dôvodov. Po prvé: uverili, že v tom z mojej strany nie je známka špekulácie, ale že tým filmom chcem naozaj niečo povedať. A po druhé: pochádzam z východnej Európy a príbehu budem rozumieť asi viac ako režisér z Texasu,“ dodá Václav Marhoul a začína si krájať obedové čevapčiči.

Zuzana Sotáková
FOTO: PubRes/Anton Faraonov